Priznám sa vám k jednej svojej slabosti. K záľube, ktorej sa venujem už od škôlky, hoci moji niekdajší kamaráti z nej vyrástli už pred viac než štvrťstoročím. K záujmu, ktorý splodil na prvý pohľad pomerne obyčajné kraslice, no s veľmi nezvyčajnou inšpiráciou. Veď kto už maľuje kraslice podľa tridsaťročných nepodarkov, podľa materiálu, ktorý využívajú – áno, dobre čítate, – cestári?
U starkej na lazoch sú nespevnené cesty. V čase môjho detstva ich vysýpali rozdrvenými kachličkami, aby boli súdržnejšie. Predpokladám, že išlo o odpad z výroby, pretože mnohé z nich mali očividné výrobné chyby. Navyše – dobré obkladačky by nikto nevyhadzoval, nie? No v mojich očiach boli niektoré z nich úplne bezchybné. Len málo z nich som však mala to šťastie vidieť celé. S niektorými som sa stretla už len v podobe rozdrveného posypu ciest.
Úlomky týchto obkladačiek ma fascinovali. Niektoré boli prekrásne, hýrili farbami a vzormi. Zďaleka nie všetky – používali sa aj jednofarebné kachličky či dokonca neglazované – ale tých pekných bolo dosť na to, aby som pravidelne vyrážala na ich hľadanie. Práve tým, že zďaleka nie každý kúsoček bol pekný, bolo ich zbieranie zaujímavejšie. Volala som ich skalky. Zbieram ich dodnes.
Môj vzťah ku skalkám nezničilo ani to, že mám ich vinou trochu zjazvenú tvár. Moje čelo dodnes nesie stopu po čelnom strete s nimi, keď som sa škôlkarka pošmykla a spadla na ne. A to je už čo povedať, keď mi ani takýto zážitok skalky nezhnusil! Zranenie, ktoré mi nechalo jazvu, bolo pre mňa také nepríjemné, akoby ma z kože drali.
Dnes už môžem iba hádať, ako vyzerali niektoré dlaždice, z ktorých pochádzajú úlomky. No v niektorých prípadoch sa mi podarilo získať z kôp, na ktoré nákladiaky tieto skalky vysýpali, aj takmer nepoškodené kusy. Tie následne museli prežiť tendenciu dospelých brať mi ich a hádzať znovu na cesty. Časť z nich sa však zachovala. Tu je ich mozaika.
Pre mňa ako dieťa boli tieto dlaždice úžasné. Pochabo som snívala, že keď budem veľká a budem mať vlastnú kúpeľňu, dám si ju obložiť presne týmto typom dlaždíc. Najviac ma lákali tie s malými ružičkami. Teraz som už veľká a mám vlastnú kúpeľňu, no ako dieťaťu by mi nikdy nenapadlo, že v tejto dobe sa také dlaždice už dávno nebudú vyrábať. Čo je škoda nielen z estetického hľadiska. Ony boli totiž aj mimoriadne odolné. Stále ešte nachádzam ich úlomky a glazúra na mnohých z nich drží aj po viac než troch desaťročiach vystavovania poveternostným podmienkam. Novšie dlaždice už zďaleka také neboli. Ich glazúra opadala do roku-dvoch.
Chcela som týmto pekným, trvanlivým vzorom vzdať česť. A tak mi už pred rokmi napadlo použiť ich motívy na veľkonočné kraslice. Kúpila som si fixky a vyskúšala som. Ale beda, ani fixky už nie sú to, čo bývalo za mojich detských čias. Novodobé fixky na vajíčkach nedržia, zotierajú sa z nich, a to aj po zaschnutí. S bôľom spomínam na tie staré dobré toxické fixky, ktoré páchli butanolom, nedali sa ničím vyprať, ale vydržali veky! Kiežby existovali nejaké fixky pre dospelých, ktoré by si zachovali tieto výhody.
Zdalo sa, že každý namaľovaný kúsok vajíčka budem musieť prelakovať, aby som ho mala za čo chytiť, čo bolo nielen únavné, ale aj zdĺhavé – lak neschne rýchlo. Preto som od toho nápadu upustila. Ale minulú jar som sa k nemu vrátila s vylepšením. Aby boli vajíčka krásne biele (také nesú aj sliepky, no zriedkaktoré), pevnejšie a najmä, aby na nich držali aj tieto nanič moderné fixky, rozhodla som sa každé vajíčko vykúpať v zriedenom latexe.
Aj to bol bolestný proces. Na prvý raz sa žiadne nezafarbilo dokonale, muselo absolvovať aspoň dva-tri kúpele s dlhými schnúcimi dobami. Po zafarbení som sa už vajíčka nesmela dotknúť a ono muselo odkvapkať tak, aby na ňom neostali škaredé stopy. Preto som ho vešala na takúto šibenicu.
Až potom mohlo ísť na fixkovanie. Na jednom pokusnom vajíčku som si odskúšala, ako fixky zmenia farbu na latexovom podklade a ako reagujú na lak. Na namiešanie presných odtieňov som niektoré motívy musela prejsť dvoma rozličnými fixkami po sebe. A ešte som potrebovala pohnúť rozumom, ako napodobniť jemné podfarbenie niektorých dlaždíc. Po namočení do latextu by už bežné farby na vajíčka nefungovali, pretože tie potrebujú zreagovať so škrupinou. Navyše by latex škaredo, nerovnomerne rozmočili. Najjednoduchšia detská metóda zdobenia kraslíc sa tak stala poriadne zložitou!
Naostatok bolo ešte treba riešiť problém, ako vyzdobiť tie vajíčka, pri ktorých som mala iba drobné úlomky dlaždíc a na ich celú podobu som si spomínala už iba veľmi matne. Viem, že úplne najviac zo všetkých obkladačiek sa mi páčili tie so zlatou mriežkou, len ako vyzerali?
Napokon zapracovala fantázia. Iné kraslice som zase spravila s rovnakým vzorom, len v inej farbe. Kresba na ich úlomkoch bola totiž na nerozoznanie od kresieb na iných skalkách, takže predpokladám, že sa vyrábali aj obkladačky s rovnakými vzormi, len v iných farebných variantách. A veľmi zriedkavé obkladačky s červenými a modrými ružičkami možno mali byť obkladačky s ružovými ružičkami, len v glazúre chýbala jedna či druhá farebná prímes…
A tak mám peknú spomienku na detstvo u starých rodičov. Kachličky vyzdobené na pohľad obyčajnými ornamentami, ktoré vzdávajú hold socialistickým obkladačkám, aké už azda nikto ani v kúpeľni nemá. Alebo má? Spoznali ste vari svoju kúpeľňu na mojich vajíčkach? Ak áno, pošlite mi fotky tých obkladačiek, prosím, prosím. :-)
Napísať odpoveď