header image

 

Sekcie

 


side banner
 
Pridané
19.12.2025

Sondy k Venuši

Je logické, že k Zemi najbližšia planéta sa stala prvou planétou, ku ktorej boli vyslané kozmické sondy. Situáciu navyše uľahčovala skutočnosť, že na dosiahnutie Venuše stačí vyvinúť iba druhú únikovú rýchlosť, čiže najmenšiu rýchlosť potrebnú pre medziplanetárny let. V dobe, keď ešte nosné rakety nemali veľký výkon, to bolo výhodné. K planéte boli vyslané desiatky sond, spočiatku výlučne zo Sovietskeho zväzu a z USA. Na druhej strane je však pre podmienky na Venuši práca na jej povrchu pre sondy mimoriadne náročná. Navzdory tomu, že boli odolne skonštruované, všetky úspešné sondy vyslané do atmosféry či na povrch dokázali vysielať iba niekoľko desiatok minút, kým ich teplota a tlak nezničili. Na rozdiel od sond, ktoré pristáli na Mesiaci či na Marse, sa tak faktorom konca činnosti všetkých venušských sond stala jej drsná atmosféra.

Prvá sonda vyslaná ešte nie priamo k Venuši, ale do priestoru medzi Zemou a Venušou, bola Pioneer 5. Skúmala vlastnosti medziplanetárneho priestoru a testovala komunikáciu na obrovské vzdialenosti. Bol to veľký míľnik pre posun v kozmonautike od sond k Mesiacu k sondám k cudzím planétam.

Prvé pokusy

Sovietsky zväz vyslal k planéte sondu ako prvý, no nielen tento, ale aj jeho nasledujúce lety sa sotva dali označiť za úspech. Ako vôbec prvá odštartovala sonda určená na prieskum Venuše 4. februára 1961. Mala na planétu dopadnúť. V dôsledku zlyhania posledného raketového stupňa však neopustila obežnú dráhu okolo Zeme a po vyše troch týždňoch obehov okolo Zeme zhorela v atmosfére. Označovala sa ako Sputnik 7.

Nasledujúci pokus sa dostal ďalej. Prvá medziplanetárna misia, Venera 1, v preklade Venuša, štartovala 12. februára 1961. Po pätnástich dňoch letu, vo vzdialenosti 4 milióny km od Zeme, (podľa iného zdroja 7,5 milióna km od Zeme,) s ňou bolo stratené spojenie. Ako mŕtve teleso preletela vo vzdialenosti 100 000 km, poprípade menej, od planéty v noci z 19. na 20. mája 1961. Stala sa však aspoň prvým človekom vyrobeným telesom, ktoré sa ako-tak priblížilo k inej planéte.

Jej nasledovníčka vypustená Sovietskym zväzom v auguste 1962 skončila ešte horšie. Pre chybu pomocného motora jej urýchľovacieho bloku nedokázala opustiť obežnú dráhu okolo Zeme. O tri dni neskôr zhorela v zemskej atmosfére. Označenie Venera preto nikdy nedostala, bola známa len ako Sputnik 11.

Kresba sondy Mariner 2, prvej sondy, ktorá vysielala z blízkosti Venuše. Autor:
NASA/Jet Propulsion Laboratory

Prvé úspešné sondy mieriace k Venuši skúmali jej atmosféru, plazmu v jej okolí a magnetické pole. Prvý úspešný prelet okolo planéty sa podaril v decembri 1962 americkej sonde Mariner 2. Toto technologicky pomerne jednoduché teleso minulo Venušu vo vzdialenosti 35 000 km. Pozorovalo ju v mikrovlnnom a infračervenom obore spektra. Jeho magnetometer nezaznamenal žiadne magnetické pole a teplota na povrchu sa javila okolo hodnoty 400°C, podľa iného zdroja 425°C. Sonda tiež potvrdila, že atmosféra je veľmi hustá.

V novembri 1965 zamierila k Venuši sovietska Venera 2. V nasledujúcom roku preletela 24 000 km od planéty. No hoci tesne pred preletom sonda dostala zo Zeme inštrukcie na to, aby zahájila svoj výskumný program, Venera 2 nepotvrdila, že tieto pokyny dostala, a neodvysielala ani žiadne údaje. Jediné, v čom bola úspešnejšia než Venera 1, bolo, že preletela okolo planéty v oveľa menšej vzdialenosti.

Hlavný nápor

Venera 3 a 4

Prvá sonda, ktorá dopadla na Venušu – a vôbec na nejakú cudziu planétu – bola Venera 3, ktorá štartovala v rovnakom štartovacom okne ako Venera 2. Povrch zasiahla 1. marca 1966. Pri záverečnom približovaní bola zaznamenaná stúpajúca teplota na palube sondy a posledné plánované rádiové spojenie neprebehlo. Niekedy sa o jej dopade na povrch hovorí ako o prvom pristátí, neodvysielala však z povrchu žiadne údaje. Zato Venera 4 dokázala 18. októbra 1968 vysielať 93 – 94 minút počas zostupu venušskou atmosférou. Niesla totiž robustné guľovité pristávacie puzdro, ktoré malo odolať vysokému tlaku aj preťaženiu 300 g, ktoré panovalo pri najväčšom aerodynamickom namáhaní. Potom, ako sa vysunul padák a sonda obnovila spojenie s riadiacim strediskom, zahájila merania. Potvrdila, že hlavnou zložkou atmosféry je oxid uhličitý, hoci percentuálne zloženie plynov v atmosfére malo podľa údajov neskorších sond mierne odlišné pomery. Ďalej zistila, že tlak prevyšuje desiatky atmosfér a že teplota na povrchu musí presahovať 230°C. Venera 4 otvorila ľudstvu novú éru prieskumu atmosfér cudzích kozmických telies priamo na mieste. Hoci jeden zdroj tvrdí, že táto sonda vykonávala merania aj priamo na povrchu, väčšina však tento prelom pripisuje až Venere 7. Podľa ďalšieho zdroja vyslala Venera 4 posledné údaje z výšky 28 km, pri teplote 270°C a tlaku 1,8 MPa. Venera 4 objavila vodík vo Venušinej koróne a potvrdila, že planéta nemá merateľné magnetické pole.

Mariner 5

Sonda Mariner 5 k planéte priletela pravdepodobne ľahko poškodená rojom mikrometeoritov, ktorým zrejme preletela. 19. októbra 1967 priniesla pri prelete okolo Venuše vo vzdialenosti zhruba 4000 km ďalšie údaje o jej atmosfére. Skúmala jej rádiovú odrazivosť a ultrafialové emisie. Z pozorovania emisie vodíkovej čiary Lyman-alfa zistila prítomnosť vodíka vo vrchných vrstvách venušskej atmosféry. Merala tiež magnetické pole Venuše a medziplanetárneho priestoru, nabité častice a plazmu.

Venera 5 a 6

Po prvotných neúspechoch sovietskeho programu Venera, pri ktorých sondy buď nedosiahli svoj cieľ, alebo z neho neodoslali žiadne údaje, vznikla dvojica atmosférických sond Venera 5 a Venera 6. Tie štartovali začiatkom roka 1969. Obe dosiahli planétu a úspešne poslali údaje zo zostupu jej atmosférou. Venera 5 pritom ako prvá sonda prinášala merania z nočnej strany planéty. Do jej atmosféry vstúpila 16. mája 1969. Potom, ako prežila preťaženie 450 g, začala, podobne ako jej predchodkyňa, vysielať údaje zo zostupu. Veneru 5 zničili atmosférické podmienky asi 20 – 25 km nad povrchom Venuše, Venera 6, s podobným priebehom letu, sa odmlčala len 10 – 12 km nad povrchom Venuše. Dosiahnutie povrchu sa pri týchto misiách ani neočakávalo.

Venera 7

Sondy, ktoré Venušu obleteli a vstupovali do jej atmosféry, potvrdili, čo vedci začínali tušiť už v prvej polovici 20. storočia – podmienky na Venuši sú mimoriadne drsné. Sondy boli vystavené súčasne trom druhom nepriaznivých vplyvov – ohromujúcemu tlaku, teplote a rozpúšťadlám. Technici pre testovanie pristávacích modulov preto vyrobili tlakové komory, v ktorých boli podmienky ešte drsnejšie. Pristávacie puzdro ďalšej zo sond, Venery 7, ktorá mala ako prvá vysielať z povrchu, radšej vyrobili odolnejšie aj za cenu, že tak zostalo menej miesta pre vedecké vybavenie.

Model pristávacieho puzdra Venery 7, prvej sondy, ktorá vysielala z povrchu inej planéty. Autor: Stanislav Kozlovskiy

Venera 7 štartovala 17. augusta 1970. V tom istom štartovacom okne k Venuši, len o päť dní neskôr, štartovala druhá, sesterská sonda. Tá ale zlyhala, po zhruba jedenástich týždňoch zanikla v zemskej atmosfére. Označenie Venera preto nikdy nedostala. Jej dvojča však opustilo parkovaciu obežnú dráhu Zeme, vykonalo dve korekcie dráhy a napokon Venušu šťastlivo dosiahlo. Vo vzdialenosti 300 000 km od nej (v menšej vzdialenosti ako medzi Zemou a Mesiacom) pristávací modul začal dobíjať svoje akumulátory. Súčasne sa vychladil na teplotu -8°C.

15. decembra 1970 začal zostupovať do venušskej atmosféry nad nočnou stranou planéty. Pristávanie trvalo iba sedemnásť minút a zmena rýchlosti sa odohrala s obrovským preťažením. Posledných pár desiatok sekúnd však nešlo podľa plánu. Pád sondy mal stlmiť padák. Zostup sa však stále zrýchľoval – niečo sa stalo s padákom. Pravdepodobne sa zložil pod vplyvom turbulencií. Signál zo sondy sa prerušil, no potom sa ho podarilo znova zachytiť. Bol však až stokrát slabší ako počas zostupu, pretože Venera 7 nevysielala priamo na Zem. Pri drsnom dopade sa prevrátila na bok. Aj tak však dokázala ešte 23 minút vysielať údaje, hoci údaje o teplote boli nejednoznačné. Oscilovali medzi hodnotami 457°C a 474°C. Teplota aj nameraný tlak, 90-násobok pozemského tlaku, sa blížili súčasným známym hodnotám, aj napriek drsnejšiemu pristátiu sondy. Viac ako teplotu a tlak sonda na povrchu zistiť pravdepodobne nemala. Na snímkovanie nebola vybavená. To mala skúsiť – a tiež úspešne zvládla – až Venera 9. Preto napriek tvrdému dopadu v záverečných fázach možno misiu Venery 7 považovať za úspešnú.

Mariner 10

Venuša v reálnych farbách na zábere zo sondy Mariner 10. Zdroj: NASA or Ricardo Nunes

Všetky misie k Merkúru preleteli okolo Venuše, ktorej gravitácia dráhu sond upraví. Prvá z týchto sond bola Mariner 10. Pri prelete vo vzdialenosti necelých 6 000 km od Venuše snímkovala túto planétu v ultrafialovej oblasti spektra. Na snímkach bola pekne viditeľná štruktúra oblačnosti. Priniesli poznatok, že atmosféra Venuše rotuje omnoho rýchlejšie než jej povrch, čo vedci začínali tušiť už dávnejšie na základe pozorovaní pozemskými ďalekohľadmi.

Venera 8

Sovietski konštruktéri sa poučili z chýb a ďalšiu dvojicu identických sond, ktoré vyslali v nasledujúcom štartovacom okne v roku 1972, už vybavili lepšie. Pod lepšiu výbavu spadalo aj to, že Venera 8 už nebola taká odolná ako jej predchodkyňa, keďže sa hodnoty teploty a tlaku na povrchu spresnili. Vďaka tomu do nej mohol byť inštalovaný lepší padák a viac prístrojového vybavenia. Venera 8 pristála 22. júla 1972 a z povrchu planéty dokázala vysielať až 50 minút.

Venera 9 a 10

Ďalšou dvojicou boli Venera 9 a Venera 10. V blízkosti cieľa sa obe sondy rozdelili na orbitálnu a pristávaciu časť. Orbitálna časť Venery 9 bola prvou vesmírnou sondou na obežnej dráhe tejto planéty. Pristávacia časť, zdokonalené puzdro chránené aerodynamickým krytom s priemerom 2,4 metra a schladeným pred zostupom na -10°C, vnikla do venušskej atmosféry. Odpor atmosféry znížil počiatočnú príletovú rýchlosť 10,7 km/s na 250 m/s, kým sonda dosiahla vrcholky mrakov. Cenou za to bolo, že sa vystavila preťaženiu zhruba 200 g. Potom sa aktivoval padákový systém a klesajúca sonda skúmala okolitú atmosféru. Venera 9 úspešne dosadla na povrch pekelnej planéty 22. októbra 1975. Konečný dopad po odhodení padákov bol zabrzdený len kovovým prstencom. Z rozžeraveného prostredia dokázala po dobu 53 minút vykonávať televízny prenos. Priniesla nám vôbec prvé, zatiaľ iba čiernobiele, televízne snímky povrchu.

O tri dni neskôr ju prekonala jej sesterská sonda Venera 10, ktorej pristávacia časť vysielala až 65 minút. Miesto jej dosadnutia na venušský povrch bolo asi 2 200 km od miesta pristátia Venery 9. Venera 9 aj Venera 10 robili aj panoramatické snímky miesta pristátia s rozmermi 40° × 180°. Povrch Venuše bol na ich záberoch drsný, skalnatý, podobný povrchu Marsu. Snímky ukazujú v mieste pristátia balvany, ktoré majú rozmery väčšinou medzi 0,3 až 1 meter. Dá sa z nich vyčítať, že vzdušná erózia na planéte je dosť nízka, čo sa už predtým predpokladalo na základe nízkej rýchlosti povrchového venušského vetra.

Pioneer Venus 1 (Pioneer Venus Orbiter)

Prvá sonda, ktorá radarom merala výšku povrchu Venuše, bola Pioneer Venus Orbiter, tretia umelá družica Venuše a jej prvá americká umelá družica. Štartovala v máji 1978 a k cieľovej planéte dorazila 4. decembra 1978. Už dva dni na to urobila prvú snímku oblačnosti. Počas prvých 19 mesiacov činnosti sa k planéte približovala len na 150 km. Sondu však zakrátko postihlo niekoľko porúch: 6. januára na rádiolokačnom zariadení vznikla anomália, ktorá sťažila ďalšie spracovanie informácií a 14. februára prestal pracovať infračervený rádiometer.

Sonda používala radarový systém používaný do tej doby iba na Zemi. Zistila, že tri hornaté oblasti, ktoré boli už predtým pozorované zo Zeme, sú nad okolitý terén vyvýšené viac ako sa predpokladalo, až o 5 – 10 km. Merania tiež naznačili ich tektonický pôvod. V rokoch 1978 a 1979 zistila výšku terénu 93 % povrchu planéty. Vytvorila prvú topografickú mapu Venuše. Rozlišovacia schopnosť jej radaru však bola nízka, rozlíšila len stokilometrové objekty. Objavila predtým neznáme útvary ako napríklad Eistla Regio. Skúmala však aj atmosféru – počas svojej misie zaznamenala pokles koncentrácie oxidu siričitého v nej. Pozorovala tiež kométy Encke, Giacobini-Zinner, Halleyho kométu, kométu Wilson, kométu NTT a kométu McNaught. Družica zanikla v atmosfére 8. alebo 10. októbra 1992, keď sa vyčerpalo palivo v jej nádržiach.

Pioneer Venus 2

Táto sonda označovaná tiež ako Pioneer Venus Multiprobe alebo Pioneer 13 bola unikátna. Jej hlavnou úlohou bolo dopraviť k Venuši atmosférické puzdrá a v priebehu preletu slúžiť ako ich podporné technické zabezpečenie. Niekedy sa tak pripodobňuje k autobusu vezúcemu až štyri sondy. Nič podobné predtým ani potom k žiadnemu telesu slnečnej sústavy neletelo. Štartovala 8. augusta 1978 s raketou Atlas Centaur D-1AR.

Samotná sonda, ktorú niekedy autori nesprávne zamieňajú s Pioneer Venus Orbiterom, niesla dva prístroje na meranie zloženia horných vrstiev venušskej atmosféry, do ktorej bola po oddelení všetkých puzdier navedená. Ďalej skúmala charakteristiky prenosu tepla a hmoty atmosféry a jej interakciu s medziplanetárnym prostredím a slnečným vetrom. Puzdrá sa oddeľovali pyrotechnicky po zvýšení otáčok materskej sondy na 45 ot./min pomocou pružinového mechanizmu. Prvé, najväčšie puzdro sa od sondy oddelilo 16. novembra 1978, o štyri dni neskôr ho nasledovali tri ďalšie malé puzdrá. Tie zostupovali atmosférou Venuše rozličnými spôsobmi. Hovorí sa, že jedno z puzdier dosiahlo až povrch a dokázalo z neho vysielať 67 minút. Materská sonda zanikla 9. decembra 1978 trením atmosféry vo výške asi 165 km nad povrchom Venuše.

Venera 11 a 12

Dvojica sond, ktorá pristála na Venuši v rozstupe štyroch dní. Prvá dosadla Venera 12 a to 21. decembra 1978. Počas zostupu vysielala informácie o tlaku, teplote a chemickom zložení atmosféry, o svetelných podmienkach a atmosférických výbojoch. Fungovala 112 minút. Venera 12 ani 11 však nevyslali z miesta pristátia žiadne snímky, pretože snímkovacia aparatúra zlyhala. Ostatné prístroje fungovali bez porúch.

Venera 13 a 14

Tento pár sond sa príliš neodlišoval od predošlej dvojice s výnimkou snahy o zabránenie chybám, ktoré mal predošlý pár. Štartovali 30. 10. a 4. 11. 1981. Venera 13 dosadla na planétu 1. marca 1982. Zapísala sa do histórie ako sonda, ktorá prvýkrát odvysielala farebné snímky z povrchu tejto nehostinnej planéty. Venera 14 pristála 5. marca 1982. Obe dosadli v hornatej oblasti Phoebe regio na južnej pologuli. Sondy odobrali a analyzovali vzorky hornín odobrané z hĺbky 3 cm. Venera 13 vydržala pracovať 2 hodiny a 7 minút, kým Venera 14 len 57 minút, čo by mohlo súvisieť s tým, že – ak sú tieto hodnoty pravdivé – pristála v oblasti s vyššou teplotou a tlakom.

Farebný záber povrchu Venuše zo sondy Venera 13, v spodnej časti snímky je zubatý prstenec, na ktorý sonda dosadla. Autor: Venera 13

Venera 15 a 16

Sondy Venera 15 a 16 od októbra 1983 mapovali povrch Venuše radarovou technikou. Podarilo sa im zachytiť 25 % povrchu od severného pólu až po 30° severnej šírky. Mali technológiu tzv. apertúrneho radaru, ktorá je založená na premeriavaní jedného miesta na planéte z rôznych pozícií na obežnej dráhe. Vďaka tomu nezmerali len výškové sklony topografie, ale zmapovali tiež zložitú geomorfológiu povrchu. Objavili napríklad dva veľké sopečné útvary na sopečnej planine Lakshmi Planum, a to Colette Patera a Sacajawea Patera. Sondy niesli aj rádiový výškomer a prístroje na prieskum atmosféry planéty. Priniesli o povrchu informácie s rozlíšením 1 – 2 km.

Vega 1 a 2

Posledné sovietske sondy na výskum Venuše, Vegy, boli nielen planetárnymi, ale aj kometárnymi sondami. Ich konštrukcia bola odvodená od Vener. Štartovali koncom roka 1984 s kurzom k Venuši. Pol roka po štarte sa rozdelili na dve časti, jedna na prieskum Halleyho kométy, druhá na prieskum Venuše. Pár dní na to, 11. júna 1985, vstúpil do venušskej atmosféry pristávací modul Vegy 1. Najprv brzdil aerodynamicky, vo výške 65 km sa otvoril padákový systém, ktorý bol po čase odhodený. Počas zostupu vykonával vedecké merania. Vo výške okolo 18 km zlyhalo čidlo, ktoré malo zaznamenať dopad na povrch a aktivoval sa prístroj na analýzu vzorky pôdy. Tým pádom sa po skutočnom pristátí tento prístroj už nedal použiť. Prenos informácií na Zem sprostredkovala druhá, „komentárna“ časť sond, ktorá bola od planéty vzdialená nie menej ako 39 000 km.

Vega 2 nasledovala svoju dvojičku do žeravej venušskej atmosféry o štyri dni neskôr. Mala podobný priebeh zostupu, ale bez problému, ktorý postretol Vegu 1. Vďaka tomu po pristátí úspešne odobrala a analyzovala vzorku pôdy. Oba moduly pristáli v nižšie položenej oblasti v rámci vyvýšeniny Aphrodite Terra, Vega 1 pár stupňov severne od rovníka a Vega 2 pár stupňov južne.

Sondy detegovali v atmosfére Venuše fosfor, ale neboli vybavené na to, aby odhalili, v akých zlúčeninách sa tento fosfor nachádza.

Po Vegách výskum planéty oboma mocnosťami ustal. Ruská kozmonautika utrpela značné finančné straty rozpadom Sovietskeho zväzu, v Spojených štátoch zase v roku 1982 vyhlásil vtedajší prezident Ronald Reagan, že NASA bude dostávať na výskum menej peňazí v prospech kozmického zbrojenia. Toto rozhodnutie sa dotklo plánovanej misie VOIR (Venus Orbital Imaging Radar). Odborníci sa však vynašli a z nevyužitých dielov iných kozmických misií postavili relatívne lacnú sondu Magellan.

Magellan

Umelecká predstava sondy Megallan. Zdroj: NASA

Magellan bola planetárna sonda, ktorá odštartovala v 4. mája 1989 z paluby raketoplánu Atlantis. K Venuši doletela po 463 dňoch letu a bola navedená na jej obežnú dráhu s pericyteriónom vo výške 294 km a apocyteriónom vo výške 8 450 km. Išlo teda o značne excentrickú dráhu. 1. septembra 1990 začala sonda systematicky mapovať povrch Venuše prostredníctvom radaru. Vykonala štyri mapovacie cykly. Skúmala povrch na vlnovej dĺžke 12,6 cm. V priebehu 37 minút trvajúceho snímkovania pri každom obehu zachytila pás s šírkou 25 km a s dĺžkou 15 000 – 17 000 km. Rozlišovacia schopnosť snímok Magellanu dosahuje 120 metrov. Jej zábery majú teda približne o jeden rád lepšie rozlíšenie než zábery, ktoré urobili sondy programu Venera. Do roku 1994, posledného roku jej práce, zmapovala 98 % až 99 % povrchu planéty. Okrem snímkovania sonda tiež radarom merala výšku povrchových útvarov, z ktorých bola zostavená topografická mapa, a zbierala údaje o gravitačných anomáliách. Vykonala aj cenné merania odrazivosti povrchu. Sonda zanikla 13. októbra 1994, keď dopadla na Venušu.

Na základe jej údajov vznikla počítačová rekonštrukcia povrchu planéty a trojrozmerné modely útvarov. Čo nezmapoval Magellan, to bolo známe už zo sond Pioneer Venus, Venera a z pozemského rádioteleskopu Arecibo. Surové radarové obrázky sú čiernobiele a ich jasnosť kolíše podľa vlastností povrchu. Hladké plochy sa javia ako tmavé, kým drsné sú svetlé.

Po zániku sondy Magellan vedci predložili najmenej tucet návrhov na ďalšie misie, ale ani na americkej, ani na ruskej strane sa už žiadny nezrealizoval.

Prelety a súčasnosť

Sonda Galileo skúmajúca Jupiter musela k svojmu cieľu letieť po veľmi komplikovanej dráhe, aby nabrala dostatočnú rýchlosť. Absolvovala tri gravitačné manévre, prvý z nich pri Venuši. Minula ju 10. februára 1990 vo vzdialenosti zhruba 16 000 km od jej povrchu a zvýšila si rýchlosť dokonca trochu viac než sa očakávalo. Počas preletu urobila 81 snímok Venušinej oblačnosti, ktoré zaznamenala do svojej pamäte, no dôsledkom chybného povelu v počítači urobila počas viac než piatich hodín 452 ďalších snímok, ktoré si však neuložila. Tri snímky odvysielala veľmi pomaly, cez všesmerovú anténu, na Zem. Okrem toho spravila aj infračervené snímky Venuše a zaznamenala elektromagnetické pulzy prichádzajúce z tejto planéty.

Sondu na výskum Saturna by pri Venuši neznalý človek asi skutočne nečakal. Aj Cassini však použila Venušu na to, aby k svojej rýchlosti pridala ďalších 7 km/s a mohla tak skôr dosiahnuť cieľovú planétu. Prelet prebehol 26. apríla 1998 vo výške iba 284 km nad povrchom planéty a Cassini počas neho pátrala po bleskoch v jej atmosfére. Čo je zvláštne a v rozpore s údajmi Vener či Pioneer Venus Orbiter, žiadne blesky nezaznamenala.

Slnečná sonda Parker Solar Probe absolvovala opakované prelety okolo Venuše. Ich cieľom nebolo, ako je u gravitačných manévrov bežné, sondu zrýchliť, ale naopak ju spomaliť, aby ju Slnko gravitáciou mohlo pritiahnuť k sebe do tesnejšej blízkosti než ktorúkoľvek sondu pred ňou. Preletmi okolo Venuše zároveň zvyšovala sklon svojej dráhy voči rovine ekliptiky, aby dovidela aj na slnečné póly. Jej tretí prelet okolo Slnka bol zároveň prvým preletom, počas ktorého letela nad nočnou stranou Venuše. Tá jej na 11 minút zakryla Slnko. To vedci využili predovšetkým na pozorovania interakcie slnečného vetra s venušskou atmosférou. Získané údaje boli navyše skombinované s pozorovaniami Apache Point Observatory v Novom Mexiku, Lick Observatory v Kalifornii a Keck Observatory na Havaji.

Venus Express

Jediná európska sonda na výskum Venuše mala veľmi podobnú stavbu ako jej náprotivok Mars Express. Zmeny sa týkali najmä zvýšenej tepelnej odolnosti oproti sonde skúmajúcej Mars. Vďaka podobnosti oboch sond vykonávali tieto sondy tzv. porovnávaciu planetológiu. Odhalili, že Mars a Venuša sú si podobnejšie, než sa čakalo.

Obežnú dráhu Venuše dosiahla Venus Express po trištvrte roka trvajúcom lete dňa 11. apríla 2006, tri roky potom, ako Mars Express začala pracovať pri Marse. Išlo o polárnu eliptickú dráhu s obežnou dobou 24 hodín. Už z prvotnej, veľmi výstrednej dráhy s parametrami 250 x 66 000 km vykonávala prvé vedecké merania. Objavila výrazné zmeny vo venušskej ionosfére, keď 3, a 4. augusta 2010 na 18 hodín veľmi poklesla slnečná aktivita, ktorá horné vrstvy venušskej atmosféry značne ovplyvňuje. Aerobrakingom si pôvodnú dráhu postupne upravila na cieľovú. Sonda študovala najmä venušskú atmosféru, ale aj povrch. Infračervené žiarenie totiž dokáže preniknúť oblačnosťou aj oxidom uhličitým. Spektrum vyžarovaného povrchu pomohlo hľadať minerály vo venušskej kôre. Vďaka prístroju VIRTIS (Ultraviolet, Visible and Near-Infrared Mapping Spectrometer) dokázala nahliadať do rozličných hĺbok venušskej atmosféry a pomáhať vo vytváraní jej 3D obrazu. Ako prvá sonda zmapovala chemické zloženie povrchu Venuše. V roku 2010 objavila silné indície čerstvých lávových prúdov a výkyvy obsahu oxidy uhličitého, čo sú silné dôkazy pre to, že vulkanická aktivita na Venuši prebieha aj v súčasnosti. Pred koncom svojej misie sonda opäť vyskúšala aerobraking, nebezpečnejší než v prvom prípade. Jej životnosť sa beztak chýlila ku koncu a ESA týmto experimentom chcela otestovať možnosti sondy samotnej, ale aj posunúť znalosti o Venuši a pripraviť sa na prípadné budúce misie. Existovalo riziko, že to sonda neprežije. Prežila však a pravidelne vysielala až do 28. novembra 2014. 18. februára 2015 z nej bol zachytený posledný signál. Po jeho vyslaní zhorela v atmosfére Venuše.

Akacuki

Sonda Akatsuki, momentálne jediná sonda pracujúca pri Venuši. Autor: JAXA/ISAS

V máji 2010 odštartovala prvá japonská sonda k Venuši na svoju neočakávane dlhú cestu. Akacuki (často písané ako Akatsuki) alebo Planet-C sa mala na obežnej dráhe okolo druhej planéty usadiť ešte v decembri toho istého roka. Brzdiaci zážih sa však nepodaril. Namiesto plánovaných 12 minút horel motor v protismere letu iba 152 sekúnd. Sonda sa tak nenaviedla na obežnú dráhu a zostala obiehať okolo Slnka. Výpočty ale ukázali, že o päť rokov sa sonda k Venuši vráti. Pri tejto príležitosti ju inžinieri dokázali provizórne predsa len naviesť na orbitu Venuše, pričom namiesto zlyhaného hlavného motora použili štyri malé manévrovacie trysky – no len po odľahčení Akacuki, ktorá sa musela zbaviť 65 kg okysličovadla. Ich zážih trval 20,5 minúty a naviedol sondu na výstrednú obežnú dráhu okolo planéty s periódou obehu 15 dní. Pôvodná plánovaná dráha mala byť tiež výstredná, ale nižšia, s periódou obehu iba 30 hodín. Navzdory všetkému a tiež tomu, že misia sondy mala trvať pôvodne len dva roky, no ona už na začiatku svojej vedeckej činnosti viac než dvojnásobne presluhovala, priniesla množstvo vedeckých údajov. Hlavným cieľom jej výskumu je klíma a počasie na Venuši. Pátra tiež po aktívnych sopkách. Oblaky vo výškach 65 až 75 km pozoruje v ultrafialovej oblasti spektra. V rovníkových oblastiach Venuše majú jej ultrafialové snímky dokonca lepšie rozlíšenie, než snímky z jej európskej predchodkyne Venus Express.

Spolu s japonskou sondou Akacuki odštartovala smerom k Venuši 21. mája 2010 aj solárna plachetnica Ikaros. Okolo planéty mala len preletieť a testovať slnečnú plachtu ako nový typ pohonu. Testovanie bolo úspešné a 8. decembra 2010 zariadenie minulo Venušu.

BepiColombo

BepiColombo je opäť misiou na prieskum Merkúra, ktorá podstúpila až deväť gravitačných manévrov. Niektoré ale prebehli pri Zemi a Merkúri. Tieto dve spoločne letiace sondy, európsky aj japonský orbiter, odštartovali z európskeho kozmodrómu vo Francúzskej Guyane. Po prvom gravitačnom manévri, ktorý prebehol pri Zemi, urobili 15. 10. 2020 gravitačný manéver pri druhej planéte slnečnej sústavy. A ako je pravidlom, sondy ho využili na pozorovanie Venuše. Bola to zároveň dobrá príležitosť vyskúšať niektoré vedecké prístroje.

Prelet okolo planéty monitorovali dve čiernobiele kamery. Pri prelete pracovalo desať zo šestnástich vedeckých prístrojov. Do pozorovaní sa nezapojila hlavná európska kamera, pretože jej zorné pole je namierené práve do tohto preletového energetického modulu. Bude aktivovaná až na obežnej dráhe Merkúru, kedy dôjde k rozpojeniu sond.

Pozorovania boli o to cennejšie, že pri Venuši sa nachádza ešte iná sonda, japonská Akatsuki. Je to momentálne jediná sonda skúmajúca Venušu. Vidieť planétu z dvoch rôznych pozícií umožňuje vytvoriť si lepší nadhľad nad zaznamenanými dejmi. Navyše spoločne s týmito sondami prebiehali aj merania zo Zeme. Pandémia ochorenia Cobid-19 spôsobila, že väčšia časť vedcov a inžinierov pozorovala prelet zo svojich domovov. Len menšina kontrolovala tento manéver priamo z riadiaceho strediska v Darmstadte v Nemecku. Prevádzková manažérka misie BepiColombo, Elsa Montagnonová, označila prelet za veľmi úspešný.

Zaujímavé je, že sonda Akatsuki je neplánovane na takej výrazne eliptickej orbite okolo Venuše, že prelietajúca sonda BepiColombo sa k planéte priblížila na tridsaťkrát menšiu vzdialenosť než družica Venuše. Aj tak ju však od nej delilo 10 720 kilometrov. Misia vykonala pri Venuši ešte druhý a posledný prelet. Ten prebehol 10. 8. 2021 vo vzdialenosti iba 550 kilometrov. Nasledujúcich šesť manévrov prebehne už pri Merkúri. K navedeniu na obežnú dráhu okolo Merkúra by malo dôjsť v decembri 2025.

Zdroje

Mohlo by vás zaujímať



Kozmonautika Populárna veda


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

Naposledy upravované stránky



side banner

Posledné komentáre

 

© 2014 – 2025 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.