header image

 
 

História vzniku Úvodu do teórie chaosu

Pozor, vyzrádza dôležité momenty deja jednak z Úvodu do teórie chaosu, jednak z knihy Sféra od Michaela Crichtona!

 

Veľmi dlho som túžila napísať príbeh z prostredia oceánskych hlbín. Toto prostredie ma odjakživa fascinovalo. Možno aj preto, že kníh z neho sa mi zatiaľ dostalo do rúk len veľmi málo. A asi najznámejšia z nich, Crichtonova Sféra, je súčasne príbehom, ktorý môj román čitateľom najviac pripomína. Skutočne, táto kniha sa o vznik mojej knihy pričinila značnou mierou. No korene Úvodu do teórie chaosu siahajú o dosť hlbšie do minulosti, než môj prvý kontakt s románom Sféra.

Počiatky myšlienok z Úvodu do teórie chaosu datujem do základnej školy. Asi niekedy v siedmej triede som vytvorila záložku do knihy s jej motívom. Na tej záložke bol prierez vodným stĺpcom, odtieňovaný od svetlomodrej farby hladiny až po čiernu dna, a v ňom boli nakreslené temné siluety rozličných živočíchov žijúcich v daných hĺbkach. Motív klesania a pozerania sa na obyvateľov mora ma teda sprevádza už veľmi dlho.

Oceánske hlbiny sú akousi paralelou môjho oveľa obľúbenejšieho vesmíru – napokon, na ich podobnosť sa upozorňuje aj priamo v knihe. Oba priestory, kozmický i morský, sú rozľahlé, neprebádané, chladné, bez kyslíka, s odlišným tlakom než na povrchu Zeme. Sú to svety, v ktorých sa môže ukrývať čokoľvek. A predsa mi potenciál toho „čokoľvek“ pripadal v prípade mnohých autorov nevyužitý – lebo tajomno vesmíru aj oceánov viedlo vo väčšine prípadov k otrepaným (z môjho pohľadu) mimozemšťanom. To sa tam naozaj nič iné pekné zaujímavé nájsť nedá?

A toto bolo presne mojou výčitkou aj voči Sfére, ktorú som čítala ako devätnásťročná. Inak nič proti – je to skvelá kniha. Len som v istom bode nemohla potlačiť sklamanie, že sa to nevyvíja tak, akoby som si želala ja. (A pritom som vedela, ako sa to vyvíjať bude, lebo som mala pozretý film.) Jej začiatok som priam zhltla – zápletka, že sa na dne oceánu našla ponorená kozmická loď, mi pripadala úžasná. No informácia nasledujúca vzápätí, že ide o kozmickú loď mimozemšťanov, nie ľudí, ma schladila. (Napokon to síce mimozemská kozmická loď síce nebola, no aj tak na mimozemšťanov došlo.) Pre mňa ako čitateľa by bolo v tej chvíli omnoho zaujímavejšie, keby išlo o známu, ľudskú kozmickú loď. Pripadalo mi to fascinujúce – kozmická loď v oceáne, v prostredí, do ktorého absolútne nepatrí, ale ktoré má toľko spoločného s vesmírom, že astronauti by v nej mohli istý čas prežiť. A toto bol okamih počiatku môjho románu. Túžba napísať príbeh, v ktorom bude zápletkou ponorenie kozmickej lode s ľudskou posádkou na dno oceánu.

Kým pôvod zápletky je zrejmý – inšpirácia Crichtonom –, kde sa vzala inšpirácia na hlavného hrdinu, to absolútne netuším. Zjavil sa mi prakticky ihneď. Od prvej chvíle som vedela, že sa volá Pete (priezvisko prišlo asi o trištvrte roka neskôr), a že je odborníkom na prežitie v hlbinách, hoci z nich má panickú hrôzu. Na vlastnej koži som sa s fóbiou stretla, ale nie s fóbiou z tlaku – dokonca som o takej ani nepočula, no zrazu som nemala problém stotožniť sa s ňou.

Ani ďalšie nápady a postavy na seba nedali dlho čakať, hoci rozuzlenie bolo ešte dosť nejasné a o závere som nevedela nič. Postava Abigail Fosterovej tu dokonca bola už pred Sférou a pred začiatkom môjho príbehu. Zjavila sa mi v hlave ako zaujímavý prvok, nádherná, žensky vyzerajúca blondína, o ktorej som hneď vedela, že bude pracovať v nejakom drsnom technickom prostredí, kde by to človek najmenej čakal. V prostredí uprostred oceánu, na ropnej plošine alebo tak nejako. Napokon skončila ako ponorková pilotka.

OLYMPUS DIGITAL CAMERAPo hmlistom náčrte možno prvej tretiny knihy sa príbeh uložil na zimný – teda skôr na letný – spánok. Prerušenie tvorby na mesiace až roky je u mňa bežná vec. No v tomto prípade som roky čakať nemusela. Prvotný nápad na román prišiel niekedy začiatkom roku 2007 a už asi dva mesiace pred koncom roku 2007 sa jeho tvorba opäť dala živo do pohybu. Objavilo sa niekoľko ďalších kľúčových prvkov a scén vrátane Peteových snov o podivných rybách. Prednášky Pomaturitného štúdia astronómie som si spríjemňovala kreslením si scénok z románu či robením poznámok k nemu.

V nasledujúcom polroku, začiatkom roku 2008, mi jeho tvorba zase spestrovala cesty na prednášky na Univerzite Mateja Bela a späť. V rovnakom čase sa obnovila aj tvorba oveľa dlhšie hibernujúceho románu Nula kelvinov a oba romány mi pripadajú akosi spriaznené, priam sesterské. Podobná je ich atmosféra, súvislosti, zvraty, výstredná kompozícia, aj samostatná kozmológia, ktorá je však v týchto príbehoch vzájomne inverzná (kozmológia Nula kelvinov úplne popiera existenciu kozmológie Úvodu do teórie chaosu a opačne). A v neposlednom rade sa na seba tieto príbehy ponášajú aj tým, že oba obsahujú milostnú zápletku kľúčovú pre dej, čo je u mňa dosť veľká rarita. Dlho som nevedela, ktorý z nich mám osobne radšej. Napokon voľba padla na Nula kelvinov… ale Úvod do teórie chaosu za nimi zaostáva skutočne len o chlp.

V lete 2008 však tvorba oboch kníh znova ustala. Navyše som si kvôli Úvodu do teórie chaosu začala robiť starosti s tým, že o podmorskom prieskume nič neviem. Môj záujem sa doteraz sústredil len na kozmické lode, ponorky neboli mojou parketou. A ako som zistila, ono je naozaj dosť ťažké si k nim niečo v našom jazyku vyhľadať. No čosi som predsa len zohnala.

V roku 2009 som začala vážne uvažovať nad tým, že román zapíšem. Napokon dostal prednosť Nula kelvinov, no po jeho ukončení v roku 2010 prišla otázka zápisu Úvodu do teórie chaosu u mňa „na pretras“ znova a to hneď dvakrát – raz cez leto 2010, raz v zime 2010/2011. Neodhodlala som sa však a zrejme som dobre urobila. V roku 2010 som totiž nastúpila na Univerzitu Komenského v Bratislave a tamojšia knižnica mi pomohla získať ďalšie informácie k téme ponoriek a podmorských záchran. Pri tom sa tretíkrát a naposledy obnovilo okno jeho tvorby. Zároveň mi však vysokoškolské štúdium podstatne ubralo z času.

Písanie som plánovala najprv na začiatok roku 2011, no zabránila v tom tragická udalosť – vznikol však aspoň malý prípravný textík. Ďalším termínom bolo leto 2011, no to som mala tiež priveľmi nabité – a navyše jasné slnečné dni sa nezlučujú s pochmúrnou atmosférou večne tmavých oceánskych hlbín. Až v septembri roku 2011, pár dní pred mojimi 24. narodeninami, dostal príbeh konečne priestor na zvečnenie.

Jeho zápis trval neskutočne dlho. Neskutočne na moje predošlé pomery. Bolo to spôsobené nepredvídanou extrémnou vyťaženosťou v poslednom roku môjho vysokoškolského štúdia, kde mi z voľného času ukrajovalo navyše vydávanie Nula kelvinov. Do Silvestra som sa dostala len po desiatu kapitolu, a pri štátniciach v roku 2012 som stále nebola ani v dvoch tretinách! Niekedy krátko po ukončení školy som si na základe dostupných prostriedkov načrtla jeho neformálnu obálku. Posledné riadky som vyčerpane naklepala až v októbri 2012 a to som vedela, že to posledné riadky zďaleka nebudú. S príbehom som totiž cítila silnú nespokojnosť a nutkanie ho prepisovať. Niečo som prepísala prakticky hneď po dokončení, niečo až po polroku, potom po roku, po roku a pol… A k tomu revízie, revízie, nekonečné revízie. Čo už, tak vzniká román.

Jeho písanie bolo pre mňa veľkou výzvou. Nevedela som, či sa mi podarí napísať príbeh o chaose v ľudskej hlave tak, aby evokoval chaos, no súčasne chaotický nebol. A zachytiť súčasne hustú atmosféru podmorského sveta. Náročné bolo aj začínať po každom Peteovom úmrtí odznova, musieť odhodiť všetko, čo bolo predtým vybudované, a ocitnúť sa skoro na začiatku – v ešte horšej pozícii než prv, lebo som sa nesmela s predošlými verziami zbytočne opakovať. Nečudo, že tieto opakovačky patrili medzi najprepisovanejšie a najpreškrtávanejšie časti románu. Možno však aj vďaka tomu už nepotreboval redakčné zásahy predtým, než v decembri 2016 vyšiel.

A aký bude jeho osud ďalej? Nechajme sa prekvapiť…



Zóna Úvod do teórie chaosu


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.