header image

 
 

To sa vysvetlí

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 31. 8. 2015

 

Nie raz sa mi už stalo, že som upozornila nejakého autora na literárnom serveri na nekonzistenciu či priamo nezmysel v jeho diele. Reakcie na to bývali dvojaké. Buď začal hneď do komentáru vysvetľovať, pritom nič nespravil s textom, alebo mi napísal: to sa vysvetlí neskôr. Oba postupy sú nesprávne, ale zameriam sa len na druhý z nich. Pokúsim sa ozrejmiť, kedy a prečo ja ako čitateľ nemám ani najmenšiu chuť čítať ďalej a čakať na to bájne vysvetlenie. Dôvod je celkom prostý – v takýchto prípadoch totiž autorovi neverím, že uspokojivé vysvetlenie príde. Ale prečo mu neverím? To už také prosté nie je.

Totiž, je úplne bežné, že aj v dobrých knihách narazíme na veci, ktorých vysvetlenie nedostaneme hneď. A nejde iba o detektívky – každá kniha nás ťahá do čítania tým, že chceme vedieť, čo bude ďalej. A to si vyžaduje nastoliť čitateľovi hneď od začiatku otázky. Kde je postava? Ako sa tam dostala? Čo robí? Prečo to robí? Čo zažila predtým? Kto sú tí ďalší ľudia? To je len zopár príkladov najbežnejších otáznikov, ktoré sa s čitateľmi tiahnu od prvej kapitoly. A k tomu sa počas deja objavujú ďalšie hádanky, zdanlivé nelogizmy, veci odporujúce sami sebe či všeobecne známym faktom. Lenže kniha musí byť schopná ich zodpovedať či prinajmenšom ponúknuť nejaké uspokojivé možnosti. A, čo je, ako sa ukazuje, pre čitateľov ešte dôležitejšie – kniha musí primäť čitateľov veriť, že oni odpovede dostanú. Donútiť ich dočítať sa až na koniec, aby zistili, či jeho otázky budú zodpovedané.

Lenže u textov začínajúcich autorov je niekedy veľmi skoro jasné, že isté otázky zodpovedané nebudú. A to možno dokonca aj v prípadoch, ak neskôr uspokojivo zodpovedané budú. Hoci úprimne, na žiadny taký prípad si z textov začínajúcich autorov nespomínam. Ale ako to, že čitateľ hneď odhadne, či dostane to, čo chce? Z čoho to vycíti? Zamyslela som sa nad tým a prišla som na to, ktoré znaky mňa osobne aj napriek vzrastajúcim záhadám nútia čítať ďalej:

  1. Z textu sála inteligencia a pocit, že autor vie, o čom píše. Kruté, ale pravdivé. A je veľký problém, ako toto povedať autorovi nechápajúcemu, prečo sa nechcem v jeho texte dočítať k sľubovaným vysvetleniam. Prepáč, ale podľa toho, čo som videla, na uspokojivé rozuzlenie nemáš. Sľubné texty neobsahujú samé banálne pravdy (alebo, čo je ešte horšie, nepravdy), ale zaujímavé postrehy, detaily dodávajúce hĺbku, vlastné názory, osobnosť autora, nielen veci vyčítané z iných kníh a bez zmeny prekopírované do nového textu. Dej javí známky logickej previazanosti a zložitej výstavby, nie písania zaradom toho, čo autorovi ako prvé prišlo na um. A tiež sa dobre čítajú. Aj to je dôležitá súčasť vôle prehrýzať sa k nejakému vysvetleniu.
  2. Postavy a rozprávač sa nad nevyriešenými vecami čudujú. Hrdina, ktorému vyskakujú v hlavne rovnaké otázky ako čitateľovi, nielenže podnieti čítať ďalej, ale je aj sympatický. Áno, môže sa stať, že nejaká postava je do tajov diania zasvätená a preto nad tým nedumá. Môže to byť dokonca aj hlavný hrdina. Ale čitateľ sa cíti oveľa istejšie vtedy, keď aspoň nejaká významná postava krúti hlavou rovnako nechápavo ako on sám. Samotné krútenie hlavou však nestačí. Ten údiv musí mať hĺbku a rozsah primeraný veľkosti problému. A musí prísť včas, nie na druhý mesiac, týždeň, deň (pokiaľ na to nie sú fakt dobré dôvody) po podivnej udalosti. Lebo po tej dobe už je to premlčané. Vy nerozmýšľate nad záhadami hneď, ako sa o nich dopočujete alebo prinajmenšom hneď ako môžete?
    A ak už aj všetky postavy naozaj musia vedieť, čo sa deje, aspoň rozprávač by mal dať jasne najavo, že vie, že všetko nie je s kostolným poriadkom. V opačnom prípade to totiž pôsobí, akoby si napriek rôznym absurdnostiam rozprávač a teda aj autor mysleli, že všetko s kostolným poriadkom je. Napríklad raz som pri čítaní narazila na nejakú takúto vetu: „Bežala, čo jej nohy stačili a dýchala pomaly a zhlboka.“ Upozornila som autorku, že je nemožné bežať ako o život a nemať pritom zrýchlený dych. Odpoveďou mi bolo samozrejme „to sa vysvetlí“. Ale znalosť toho, že to nie je v poriadku, mohla autorka dať najavo veľmi jednoduchou zmenou formulácie: „Hoci bežala, čo jej nohy stačili, dýchala pomaly a zhlboka.“ Taký malý zásah a taký veľký efekt – rozprávač sám upozorní na rozpor a teda ukazuje, že vie, že je to čudné.
  3. Postavy sa neuspokoja s priehľadným vysvetlením. Táto dosť častá chyba sa objavuje v prípadoch, keď postavy vedia, že sa deje niečo zvláštne. Týka sa situácie, kedy autor nechce prezradiť skutočné dôvody, necháva si ich na neskôr. A tak postavám dožadujúcim sa vysvetleniam povie klamlivé zdôvodnenie prostredníctvom inej postavy alebo média, alebo nechá ich samých domyslieť si mylné príčiny. Na tom by ešte nebolo nič zlé. Zlé je, ak sú tie nesprávne dôvody očividne hlúpe, ak čitateľovi na ne napadá kopa protiargumentov, lenže postava, hlupáčik, to zhltne aj s navijakom. To sa samozrejme netýka prípadov, keď píšete o Forrestovi Gumpovi, ale prípadov, kde sa u postavy predpokladá aspoň priemerná inteligencia. Vtedy postava nielenže stráca sympatie, ale vzhľadom na jej spokojnosť s vysvetlením si zhrozený čitateľ pomyslí, že nič viac ani čakať nemá, že lepšie vysvetlenie už nepríde. Riešenie? Buď postava nezmyselné zdôvodnenie vnútorne neprijme, alebo je aj falošné zdôvodnenie také dobré, že ani sám čitateľ nepríde na jeho falošnosť, kým sa ju autor nerozhodne odhaliť.
  4. Nejaké záhady sa riešia aj priebežne. Čo autor zvláda v malom, zrejme bude vedieť aj vo veľkom, a naopak. To znamená, že ak už po pár stranách vyriešite nejakú malú záhadku, čitateľ bude mať oveľa väčšiu chuť zisťovať, či sa vyriešia aj väčšie. Ak však autor len otázky nabaľuje a nabaľuje a nabaľuje a nič, dokonca ani taká drobnosť, kam si postava založila klobúk, sa nerozuzlí, začnem pochybovať, či autor nejaké riešenia chystá. Samozrejme, že hlavné a veľké záhady môžu počkať aj na záver, no aspoň tie malé by sa mali začať lúštiť aj skôr. Uspokojivo vyriešená malá záhada vytvára prísľub riešenia väčšej záhady. A pokojne môže po rozlúštení vyvolať ešte viac otázok než spočiatku. Hlavné však je, že sa niečo deje, že niektorým veciam postavy prichádzajú na kĺb.


Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.