header image

 
 

Recenzia – Lucy Maud Montgomeryová: Anna zo Zeleného domu

Svojho času som spomenula – a to, žiaľ, stále platí – že v modernej literatúre nachádzam menej kvalitných kníh než v staršej. S rozvojom knihobúdok som však pojala nepríjemné podozrenie, či to nie je aj mnou – ak som v nich totiž objavila kúsky z čias mojej mladosti a prečítala som si ich znova, zhrozene som zistila, že vôbec nie sú také skvelé ako si ich pamätám. Týka sa to aj vychytených klasík ako Jana Eyrová. Ale jedna z mála kníh zubu času odolala a čítala sa mi rovnako dobre v 11-12 rokoch ako vo veku dvakrát vyššom, hoci v tomto veku som si z nej odniesla už aj iné. Pre mňa najlepšie dielo od Lucy Maud Montgomeryovej (od nej som v puberte prečítala takmer všetko) – Anna zo Zeleného domu. Toto však nebude ani tak recenzia, ako skôr osobné dojmy a obhajoba obľúbeného diela pred častými výčitkami súčasníkov.

Príbeh tejto knihy je už asi notoricky známy. Anna je sirota, ktorá sa nedopatrením dostane na adopciu k slobodným súrodencom v strednom veku – Marille a Matejovi. Tí si naveľa dievča nechajú a neoľutujú to. Aj keď povaha Anny je diametrálne odlišná či už od povahy starej panny alebo starého mládenca, oboch si získa. A tiež veľa kamarátok svojho veku. Anna je však ukážkový exemplár rojka, ktorý sa v zasnení a v prehnanej snahe urobiť na ľudí dobrý dojem dostáva do patálií. Ako sa však na dievčenský román patrí, všetko dobre dopadne. Alebo aspoň väčšina. Dej Anny a jej pokračovaní sa napriek mnohým tendenciám k naivite nevyhýba rodinným úmrtiam, v tej dobe iste nie zriedkavým. Smútok z nich dá čitateľovi pocítiť. No nestráca celkovo príjemné naladenie na radosť zo života, z nádhernej prírody, pekných zážitkov, krásnych predmetov a úžasných osôb.

S Annou som sa stotožnila od prvého okamihu a mala som ju veľmi rada. Fantázia, rojčenie, láska k prírode – to je moje. V niečom som jej síce ako dieťa nerozumela – napríklad jej boju o prestíž aj za cenu sústavnej prípravy do školy (ja som učenie nenávidela do poslednej kvapky), či z toho, ako stále rieši svoje ryšavé vlasy. Na ryšavých vlasoch predsa nie je nič zlé. Aj keď v jej dobe, predtým, než prišla Disneyovka o červenovlasej morskej víle Ariel, ktovie… Napriek tomu nerozumiem výčitkám čitateľom, že pre dnešné deti to už nemá byť prečo atraktívna kniha. Veď ja som ako dieťa žila tiež dávno po Anniných časoch a tiež som dobre vedela, že moji rovesníci boli úplne iní. A?

Rovnako nechápem tých, ktorým je Anna nesympatická. Azda nevideli jej smutnú minulosť bez poriadnej výchovy, z ktorej sa dalo uniknúť len do ríše fantázie? Azda nechápu, že ak vo svojej prehnanej snahe byť krásna a správať sa dospelo pôsobí komicky, treba ju skôr poľutovať? Anna je mimoriadne citlivý človek sústavne zmietaný búrlivými emóciami. Chápem, že väčšina ľudí je oveľa menej emotívna ako ona a Annine prejavy im pripadajú prehnané. Mne však pripadajú dobre podmienené a stotožniteľné. Na rozdiel od mnohých iných postáv hysterických pubertiačok, ktoré by som fackovala sprava-zľava. Mimochodom, Anna tu vystupuje vo veku 11 – 16 rokov, ale v jej dobe sa pojem puberta ešte nenosí. Pre mňa bolo či už v detstve alebo pri druhom čítaní po tridsiatke zakaždým príjemné vidieť takto vekovo postihnutých ľudí, čo nenadávajú, nepijú, nefajčia, nemajú sexuálne narážky, nečumia stále do nejakých displejov a vážia si hodnoty. A je aj celkom zaujímavé vidieť, ako sa násťroční bavili v tej dobe.

Zaujímavé je aj to, ako ľudia na prelome 19. a 20. storočia hľadeli na siroty. Ale v tomto prípade sa mi uľavilo, že žijem radšej v našej dobe. Za Anniných čias bola sirota lacnou pracovnou silou. Preto si aj Marilla a Matej chceli adoptovať dieťa – ako lacnú pracovnú silu. Chceli však chlapca. A to, že čosi ktosi kamsi komusi povedal a vo výsledku vyslal samu dievčinu (!) na cestu k adoptivným rodičom, bez jediného papiera a podpisu, je tiež šokujúci rozdiel oproti našim pomerom. Pomerom, kde padne celý strom, ak si chce človek na úrade vybaviť nejakú maličkosť. A keď už sme pri stromoch…

…najsilnejšie mi utkvelo v pamäti nádherné prostredie, v ktorom Anna žila. Ešte znásobené jej citlivou dušou, ktorá dovtedy veľa krásy v živote nepoznala a o to viac si ju vážila. Keď pre zmenu zabŕdneme do modernej psychológie, ide o logickú, ale napriek tomu v reáli nepravdepodobnú reakciu. Annina minulosť pred príchodom do Zeleného domu vyzerala takto: v troch mesiacoch jej umreli obaja rodičia, potom bola striedavo u dvoch mrzutých žien, ktoré si z malého dievčatka urobili slúžku. A posledný rok strávila v sirotinci. Anna mala všetky predpoklady na to, aby skončila s hraničnou poruchou osobnosti, ako psychopat, sociopat a ešte neviem aký pat. Zjavne však mala takú mohutnú génovú výbavu, že z nej napriek tomu vyrástol mimoriadne láskavý človek schopný nachádzať radosť aj v odrobinkách. Úniky do sveta fantázie a vymyslené kamarátky z detstva nijako nenarušili jej schopnosť vybudovať si neskôr v živote skutočné, silné vzťahy. Kiežby to takto fungovalo (častejšie).

Okrem jemnej, no aj pre dospelého čitateľa ešte stále znesiteľnej miery naivity, sa dá knihe vytknúť možno istá menšia zábavnosť v druhej polovici. Anna je už zo svojich smiešno-smutných príhod poučená, vychovaná, ani fantáziu už tak veľmi nepotrebuje, veď jej život skrásnel. Preto sa ubiehanie jej rokov v knihe zrýchli a už je to skôr o snahe dosiahnuť dobré vzdelanie. Ale je to opäť logický vývoj – a aj poučný. Najmä pre Marillu, ktorá sa za Annino ustavičné fantazírovanie, chybovanie a rečnenie na ňu často hnevala alebo ju prinajmenšom schladzovala cynickými poznámkami. A zrazu si uvedomí, že jej tá urečnená, nedokonalá malá Anna chýba. Aj Marilla bola sympatická postava napriek svojej až prílišnej snahe držať Annu veľmi nakrátko. Ostatne, nebolo jej to prospešné? Vedela by si Anna tak vážiť napríklad pekné šaty, ak by jej ich Marilla poskytovala hneď od začiatku? Ako dospelá som sama pochopila, že aj šťastie a zlepšovanie pomerov treba správne dávkovať, aby sa časť z neho neprepadla do prázdna. A tiež som pochopila, že práve túžby, nie ich naplnenia, tak podnecujú tvorivosť.

A teraz spojlery:

Niečo aj k pokračovaniam Anny, ktoré mi už nepripadali až také dobré, ba dokonca jedno, prvýkrát čítané až v dospelosti, bolo priam hrozné (žeby preto?). Sklamalo ma, že z takej nadanej dievčiny nevyrástla slávna spisovateľka ani nikto podobný – stala sa bežnou ženou v domácnosti tej doby. Svojmu mužovi porodila postupne sedem detí, z ktorých sa konca série dožilo len päť. Na druhej strane je tento záver pravdepodobnejší než vychovať z nej superženu. A ostatne, asi aj logickejší. Keď má šťastnú rodinu, už nepotrebuje fantáziu, ktorá jej kedysi pomáhala prežiť v drsnom svete. No ku koncu série si už sama autorka uvedomovala, že starnúca Anna nie je to pravé orechové, a tak sa zameriavala na rozličné iné postavy, niekedy dokonca aj mimo Anninej rodiny. Zakaždým ale nachádzame tie isté archetypy postáv rojčivej Anny, prísnej Marilly a hanblivého Mateja. A to dokonca nielen v Anninej sérii, ale aj v ďalších Montgomeryovej dielach, čo mi začalo prekážať už ako pubertiačke. Na druhej strane, všetko sú to ľahko, príjemne sa čítajúce knihy, oddychovky a náladovky, v ktorých dobre viete, čo dostanete. Ale to asi oceníme len my, Anny…


  • Názov: Anna zo Zeleného domu
  • Autor: Montgomeryová Lucy Maud
  • Vydavateľstvo: Mladé letá
  • Počet strán: 299
  • Jazyk: slovenský
  • ISBN:?
  • Dátum vydania: 1994

Mohlo by vás zaujímať



Knižné recenzie


Napísať odpoveď na Adhara alebo stlačte tu pre zrušenie odpovede

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 10     Upozornenia: 0

Autor Martin Ut aug 17th 2021 at 9:27 pm  

Knihu som nečítal, je to ale obľúbená kniha mojej priateľky, tak som sa stal (vzhľadom k „malosti“ bytu) nedobrovoľným svedkom TV seriálu podľa nej natočeného. Nudil ma.
Ja som v detstve tiež čítal knihy napísané v 19./20. storočí išlo ale o úplne iné žánre. Problémy sa tam neriešili „kecaním o pocitoch“ ako v knihách určených pre dievčatá a ženy ale výstrelmi z pušky Winchester (Karl May) alebo zostrojením nejakého komplikovaného stroja (Jules Verne). Do verneoviek som bol tak „zažratý“, že som na slovenčine musel o nich urobiť aj referát :-)

Autor Adhara Ut aug 17th 2021 at 10:08 pm  

Súdiť knihu podľa filmu je pre mňa ako červená plachta na býka. Nie div, že má toľko ľudí pocit, že konkrétne knihy sú somariny, keď ich otvorené ani nevideli – a pritom je medzi týmito dvoma médiami toľko rozdielov, že som o tom napísala trojdielny seriál. Aj som krátko uvažovala, že spomeniem v recenzii aj seriály podľa tejto knihy, lenže dva animované som videla len ako teenagerka a z tretieho hraného som videla len päťminútovú ukážku a musela som to vypnúť, aby ma neporazilo od jedu, ako to zmrzačili.

Inak, za život som prečítala dve verneovky a podľa mňa teda nič moc.

Autor Martin St aug 18th 2021 at 5:43 pm  

Preboha, vraj nič moc :-) Však je v nich všetko čo má dobrá kniha mať – dobrodružstvo, tajomno a nové technické vynálezy. Inžinier Cyrus Smith z Tajomného ostrova, predchodca MacGyvera, ovplyvnil nielen výber môjho povolania ale dostal sa aj do mojej poviedky.
Možno ste videli iný seriál, priateľka, ktorá knihu čítala, si ho dosť pochvaľovala. V každom prípade, je pravda, že filmové spracovanie je vo väčšine prípadov horšie ako kniha (spomínam si na detské hádky s kamarátmi, ktorí nečítali Winetoua, len videli film) V tomto prípade, by ma ale ani samotná kniha nezaujala. Ak sa príbeh odohráva v čase Edisona a Teslu. vzniku fascinujúcich technických zázrakov, emocionálne prežívaný príbeh dievčaťa, ktoré sa chce stať „len“ spisovateľkou, by ma určite nudil. Verne dokázal túto dobu sprístupniť pre mňa oveľa príťažlivejšie.

Autor Adhara Št aug 19th 2021 at 9:48 pm  

Nie, zďaleka v nich nebolo všetko, čo má dobrá kniha mať. Chýbalo to najdôležitejšie – sympatické, prepracované, stotožniteľné postavy. Anna takou bola. Na druhej strane je pravda, keď som bola mladšia, nejaká psychologizácia postáv ma trápila menej. Vlastne mi stačilo to, aby sa postavám dialo niečo zaujímavé a nemusela som o nich vedieť nič. Ešteže som z toho vyrástla. :-)

Autor Martin Pi aug 20th 2021 at 9:12 am  

Práve vo verneovkách tie sympatické a so mnou dokonale stotožniteľné postavy nachádzam. Často ide o odvážneho, šikovného a inteligentného muža so záujmom o techniku. Je samostatný a nezávislý ale zároveň schopný spolupráce na základe princípov fair-play. Viď vyššie uvedený Cyrus Smith, má dokonca aj vlastnú stránku na anglickej Wikipédii.

Čo sa týka psychologického vykreslenia, postavy verneoviek nie sú čiernobiele. Napríklad kapitána Nemo, osciluje medzi (odôvodnenou) nenávisťou voči svetu na jednej strane a schopnosťou pomáhať stroskotancom v núdzi na druhej (pričom sympatické sú mi obidva postoje).

S postavou dievčaťa sa stotožniť nedokážem. Už len preto, že dievčenské a ženské „problémy“ ma nedokážu zaujať (napríklad iracionálna túžba po svadbe :-) ).

Autor Adhara Pi aug 20th 2021 at 10:39 am  

Ako pozerám, asi som čítala knihy od nejakého iného Verneho. :-)

S postavami dievčat sa v drvivej väčšine prípadov nedokážem stotožniť ani ja. Anna bola jednou zo vzácnych výnimiek, lebo sme mali veľa spoločného, no i u nej sa objavovali pre mňa (v detstve) nepochopiteľné črty. Ale vo všeobecnosti sa oveľa ľahšie stotožním s chlapom, trochu viac o tom som prezradila v tomto rozhovore. Pravda, stotožniť sa viem len s mužmi druhu Homo novellus, tí reálni sú pre mňa absolútne nepochopiteľní.

A nebuďme zase genderovo stereotypní. Ja som v detstve i dospelosti riešila väčšinou úplne iné problémy, ako drvivá väčšina dievčat a žien. No keď som o svojich problémoch skúšala písať, nerozumeli im ani ženy, ani muži.

Autor Martin Pi aug 20th 2021 at 12:26 pm  

Na komplexné posúdenie Verneho tvorby si treba prečítať minimálne všetky jeho knihy, ktoré vyšli v slovenčine a češtine (ja som tak urobil ešte v detstve). To sú desiatky kníh (minimálne 15 z nich mám doteraz v mojej knižnici). Asi ste pri voľbe toho, čo ste si od neho prečítali, nemali „šťastnú ruku“. Uznávam, že okrem vynikajúcich kníh (pre mňa jednoznačne Tajomný ostrov) písal aj tie, čo sú „len“ dobré – napríklad pesimistický „Paríž v 20. storočí“, aj keď sa tam predpoveďou dosť trafil (napísané to bolo v 1863 a kritizuje konzumný a stresujúci život v budúcnosti, hoci technika je oveľa vyspelejšia). Alebo „Zelený lúč“, kde ide o romantickú zápletku (a, fuj, svadbu :-) ), hoci s určitým fyzikálnym podtextom.
Tie stereotypy majú svoj význam, pretože autor píše pre „priemerného“ čitateľa a tak sa musí spoliehať na to, že u neho niečo zarezonuje a musí teda dej, postavy a prostredie nastaviť na príslušný vkus. Je faktom, že Verneho čítajú väčšinou chlapci a muži , kým Montgomeryovú zase dievčatá a ženy.
Hoci sa nepovažujem za úplne stereotypného muža (napríklad šport ma vôbec nezaujíma) tak na Verneho knihách ma určite priťahuje „mužská“ technika a predpovede jej budúceho vývoja, dobrodružstvo, akcia, exotika, tajomno a aj občasné legitímne použitie násilia v záujme spravodlivosti (toho je ale viac v „mayovkách“).

Autor Adhara Pi aug 20th 2021 at 11:16 pm  

Tak ja tomu Vernemu ešte jednu šancu dám. :-)

K tým stereotypom – už som na to prišla, aj keď s veľkou nevôľou, že väčšina ľudí skutočne stereotypná je. No stále to nevysvetľuje stereotypy v knihách. Keď sa totiž niečo, hoci spočiatku (pre väčšinu) aj silné, opakuje, sila sa stráca, až to napokon začne byť namiesto dojímavého až smiešne. Vychádza mi to tak, že tie stereotypné knižky sú cielené len nesčítaných čitateľov, teda sa ráta s tým, že čitateľ sa s čímsi takým stretáva prvý-druhý raz. Lenže ani sčítaných ľudí nie je málo, tak ako to, že na nás autori nemyslia?

Ja obľubujem zase „neženské“ témy – napríklad logické, fyzikálne a technologické zdôvodnenia fungovania autorových výmyslov. A nechcem čítať o láske ani zďaleka v každom románe – aj Anna ma zaujala aj tým, že je to teenagerka, ktorá, rovnako ako ja v teenagerskom veku, vôbec neriešila chlapcov. Ale dobre napísaný rádoby ženský či dievčenský román si prečítam tiež. Len hlavná hrdinka nesmie byť príliš trafená a dianie tak pritiahnuté za vlasy, že ho ťahaním za vlasy autor oskalpoval. :-)

Autor Martin So aug 21st 2021 at 9:58 am  

Ja som si raz prečítal, čisto zo zvedavosti a snahe pochopiť psychológiu typickej ženy, „ženský“ román. Autorku ani názov si už nepamätám ale bolo to niečo vysoko v rebríčkoch vtedajšej popularity. Ponaučenie, ktoré som z toho získal, bolo, že sci-fi a fantasy nie sú ani zďaleka žánre, ktoré sú od reality tie najvzdialenejšie :-)

Autor Adhara So aug 21st 2021 at 11:43 pm  

Veru tak. Preto ma do neba vytáčajú ľudia, ktorí fantastiku nečítajú so zdôvodnením „to nie je realita“. :-)


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.