Image by FreeCliparts from Pixabay, upravené

Opäť sa ocitám v skupine anti-mainstreamových rád. Tentoraz si vezmem na mušku odporučenie, ktoré nám, autorom, obtĺkajú o hlavu, až nás z toho chytá otras mozgu. Viesť si autorský zápisník. Nosiť ho vždy pri sebe a každý jeden nápad, nech ho dostaneme kdekoľvek, si OKAMŽITE zaznamenať. S víziou, že ho použijeme pri písaní knihy, budú to naše poznámky, od ktorých sa odrazíme. Dokonca ma nedávno katapultoval zo stoličky výrok, podľa ktorého má literárne nápady každý a spisovateľ sa od iných ľudí vraj líši len tým, že si ich ihneď zapisuje.

Tak takto (mi) to vôbec nefunguje.

Napísala som plus mínus jedenásť kníh. Ani pri jednej jedinej som nemala zápisník na nápady. Časom som si opatrne, veeeľmi opatrne, začala viesť wordovské súbory s rešeršami a to-do listom, čo na príbehu vylepšiť po jeho dopísaní. Zaznamenávať nápady je však pre mňa dodnes tabu.

Že sa mi ich zaznamenávať nechcelo? Ale jasné, že sa mi chcelo! Vo veku medzi 15 – 20 rokov som prežívala svoje najtvorivejšie obdobie. Chodil mi jeden úryvok románu za druhým. Niekedy som z nadšenia nových nápadov a absolútneho vžitia sa do príbehu prakticky oko nezažmúrila celú noc. Či mi to prekážalo? Nie, pretože ma nadšenie nabilo takou energiou, že som na druhý deň nielen fungovala, ale vznášala som sa pritom pol metra nad zemou. Pritom podotýkam, že v normálnom stave som sedmospáč, ktorý ak nedostane svojich deväť hodín spánku, mení sa na zombie.

Ale zaznamenať si vo chvíli inšpirácie niečo z nej? Preboha, nie! Trpké skúsenosti ukázali, že to by som síce mala od toho príbehu pokoj, ale naveky. Čokoľvek si zaznamenať, aj tú najmenšiu poznámku, znamenalo v tomto veku pre nádejnú knihu definitívnu stopku.

Prečo? Absolútne netuším. S ničím podobným som sa u iných autorov doteraz nestretla. Ale trpké skúsenosti potvrdili, že u mňa to funguje so železnou pravidelnosťou. Zápis nápadu rovná sa absolútna stopka pre zvyšok príbehu. Preto som mohla začať písať, až keď som po mnohých takýchto nespavých nociach načítala do hlavy celý román do posledného slovka.

Úryvky príbehov sa však nesmierne dožadovali zápisu. Mučili ma ním. Videla som ich v hlave, také jasné, také čisté, také silné, také výstižné slová. Strašne som sa bála, že kým dôjde k zápisu (čo sa stalo priemerne po šiestich rokoch), presnú formuláciu – to najlepšie na tom celom – zabudnem. Nie, nebála som sa, že zabudnem dej, myšlienky, detaily. Veď to bolo pre mňa v tom období takmer najdôležitejšie na svete. Také silné, také emotívne, že zabudnúť na to by bolo ako zabudnúť najsilnejšie udalosti, ktoré ma formovali. Ale zapamätať si presnú formuláciu, odslova-doslova? Obávala som sa, že to už nedám. A oprávnene. Hoci som sa ju „biflila“, kým som k nej mala vo svojom inšpiračnom okne prístup, nepomohlo. Kým došlo k zápisu, naozaj som ju zabudla. Dokonca som zabudla aj pár menších faktov z daných kníh, čo som považovala za nemožné. Pri zápise napríklad Nula kelvinov som si potom už len ruvala vlasy, aké to kedysi bývalo krásne, silné, výstižné, a ako tu splietam iba slabý odvar. Ale inak to naozaj nešlo. Kedykoľvek som podľahla, kedykoľvek som zaznamenala nejakú scénu, či dokonca len jedinú vetu z nej, o román som definitívne prišla. Nielenže mi nikdy už neprišlo ani slovíčko inšpirácie k nemu. Zápisom čo i len malinkej časti som totiž nadobudla pocit, že môj príbeh, ktorý som v hlave tak milovala a obdivovala, je príšerná blbosť. A za to, že som mu naletela, som hlupák. Nepríjemné pocity, verte mi.

V adolescencii som sa teda musela naučiť veľmi tvrdému sebaovládaniu. Ísť proti najsilnejším emóciám, najintenzívnejšiemu nutkaniu, pretože ak by som neodolala, zahubila by som najnovší počin tak, ako som zahubila x predošlých veľmi sľubne sa vyvíjajúcich príbehov.

No potom prišiel vrcholový príbeh môjho života (názov neprezradím, ešte nie je napísaný) a s ním nutkanie na zápis dovtedy neprekonateľnej intenzity. Mala som sedemnásť a horela som citmi. K literatúre. A premožená zvodmi príbehu som zistila, že za istých veľmi špecifických okolností mu moje pero na papieri nepodreže hrdlo. Konkrétne:

• Ak je zápis okamžite bez stopy zničený, príbeh sa zachraňuje, akurát tá scéna, ktorá bola zapísaná, už nie
• Ak je zápis šifrovaný.

A tak to začalo. Éra mojich šifrovaných autorských poznámok. Nie do uceleného denníka, na to som nebola. Ale kadejaké zdrapy papiera a zadné strany zošitov. Treba predsa účelne stráviť čas v škole. Každému románu formujúcemu sa pomaly v mojej hlave som pridelila šifru. Úplne prvý román, ktorý mi kedy napadol (Čierna diera), dostal kód XY. Pri ďalších som už bola vynaliezavejšia. V poznámkach pre seba, napríklad v denníkoch, ich dodnes označujem týmito šiframi, aj keď už nemusím. Šifry sú kratšie a teda praktickejšie ako celé názvy.

Neskôr som zistila, že postavy nezabije ani to, ak zaznamenám ich iniciálky, takže som si mohla zapísať aj dátum a miesto ich narodenia. Smrtiacimi sa nestali ani drobné ilustrácie s odrobinkami citátov. Neskôr mi to dovolilo už aj značiť si celé mená postáv. Ale všetko to museli byť kusé údaje, v ktorých som sa vyznala jedine ja.

V dvadsiatich troch rokoch nastal prelom. Takmer po desaťročí ovládania sa som sa neovládla a zapísala som pár dialógov románu Tristodesať kelvinov. Nasledovalo niekoľko veľmi nepríjemných týždňov čakania, ale napokon sa prichádzanie nápadov obnovilo. Zdalo sa, že nastala nová éra. Zápis románu v reálnom čase. A tým aj koniec embarga na poznámky. Zavŕšilo to úspešné dopísanie knižky o šesť rokov neskôr. Značí to, že to čudné kúzlo celkom pominulo a mám sa vrhnúť na autorský zápisník?

Nebola by som si taká istá. Román Tristodesať kelvinov je len pokračovaním románu Nula kelvinov; moje predčasne zaznamenané texty ho možno nezabili len preto, že je súčasťou hotového celku. Opatrnosť je stále namieste. Obzvlášť v mojom veku, keď už, na rozdiel od sedemnástich, ku mne neprichádzajú štyri dobré námety na román ročne, ale skôr jeden dobrý námet na román za štyri roky. Aj to som ešte prehnane optimistická. A preto si autorský zápisník len tak skoro nezaložím.

Nezakazujem ho však zakladať vám. Ak vás vaša skúsenosť presvedčila, že vaše poznámky nepostretla tá záhadná temná kliatba ako moje, samozrejme, robte naďalej to, čo funguje. Ale ak sa vám náhodou čosi podobné stalo a vy si skúšate autorský zápisník naďalej viesť, lebo to predsa všetci lektori tvrdia, nepočúvajte ich. Kniha evidentne môže vzniknúť aj bez toho. Áno, bez priebežného zaznamenávania bude text, ak ho jedného dňa zapíšete, horší ako s priebežným zaznamenávaním. Ale bude. A to je vždy lepšie, ako keď nebude.

Mohlo by vás zaujímať

• Prepínanie
• Píšeme prvopis
• Ako vyzrieť na tvorivý blok