Ani náročný pohyb ma nezbaví ospalosti, pokiaľ prebieha predpoludním
Od jari do jesene s neznesiteľnou túžbou očakávam posun hodiniek na stredoeurópsky alias zimný čas. Ten jediný pravý správny čas, čo moje telo dobre vie. Zvykne si naň okamžite, kým jarný posun hodiniek vpred je každoročná príšerná skúsenosť. Peklo umelo zavedeného letného času je jedným z dôvodov, prečo jar a leto až tak veľmi nemusím. Veď koho by bavilo byť pol roka ochrápaný?
Áno, som jednoznačne oveľa viac nočná sova než ranné vtáča. Aj keď nie úplne. Do druhej ráno prácu a vlastne ani zábavu ťahať neviem a dopoludnia nespávam, ani keď môžem (až na extrémne prípady). Lenže vrchol mojej mentálnej výkonnosti prichádza okolo deviatej hodiny večer. Celé tie denné hodiny predtým sa iba pomaly zobúdzam.
Ranné vtáčatá to majú naopak. A hoci ich je údajne v populácii menej ako nočných sov, práve ich biorytmus je prezentovaný ako ten pravý, vzorový, kľúčový. Podľa ranných vtáčat sa točí celý svet. V zovšeobecňujúcich príručkách sa dočítame, že mentálny vrchol človek dosahuje ráno a druhý, menší, popoludní. Kecy. Ten popoludňajší možno platí, ale ráno mám plno práce s tým, aby sa mi podarilo udržať otvorené oči. Na nič iné absolútne nemám kapacitu.
Ďalší blud je, že aby sa nám dobre spalo, musíme vstávať každý deň o rovnakej hodine. Vrátane víkendov, prázdnin a dovoleniek. Nuž, radšej budem zle spať, aby som nemala nič z víkendov… a zo života. Práve víkend umožňuje tie hrozné vstávania v pracovnom týždni aspoň trochu dospať, áno, aj keď v skutočnosti sa vraj dospať nedá. Ale napriek tomu pozorujem, že v pondelok som, vďaka zmenšenému spánkovému deficitu počas neďalekého víkendu, ešte schopná čo-to porobiť aj cez deň. Zato do piatku sa zo mňa stane totálna zombie. Divím sa, prečo sa piatok večer traduje ako vhodný čas pre hlučnú zábavu, keď ja vtedy ledva stojím na nohách. Mimochodom, niektoré iné rady na spánok fungujú. Zvlášť sa mi osvedčila nižšia teplota v miestnosti, čerstvý vzduch, žiadna elektronika a fyzická aktivita cez deň. No vyspávanie do deviatej cez víkend si nedám!
Medzi rannými vtáčatami som sa kvôli svojmu biorytmu stretla s kopou predsudkov a nepochopenia. Je až neuveriteľné, čo si o nás, sovách, myslia. Poďme to uviesť na pravú mieru:
Tak predovšetkým, typ biorytmu si človek nevyberá. Nastavuje sa mu sám a nepoznám nič, čím by sa dal prestaviť. Ľahnúť si skôr? To je ako keby si rané vtáča išlo ľahnúť o piatej-šiestej. Nezaspí, však? Ja mám niekedy problém zaspať aj o jedenástej večer. V hlave mi víria nápady, či už literárne, alebo výtvarné. Chce sa mi vyskočiť, robiť, realizovať ich. Ale táto tyranská spoločnosť ma obrazne povedané bije po hlave, kričí Nesmieš! Nesmieš! A tak sa tvorivá energia po dlhom, nepokojnom prehadzovaní sa v posteli napokon vstrebá (čo je podľa mňa škodlivé). Keď sa deň preklopí do rána, spoločnosť ma kope von z postele a hovorí Musíš! Musíš! Hoci nemám nijakú fyzickú ani mentálnu energiu, hoci sa mi až chce plakať od únavy.
Vstávať ešte skôr, než je nutné, aby sa večer navodila skoršia únava? Nefunguje. Je mi z toho síce na umretie, no pokiaľ nemám povedzme do štvrtej hodiny odpoludnia možnosť vykompenzovať si priskoré vstávanie krátkym denným spánkom, začne fáza večerného prebúdzania sa. Síce na mentálnu prácu nebudem pri extrémne skorom vstávaní vhodná ani večer, ale na spanie tiež nie. Verte mi, skúšala som.
Pohyb s tým nič nespraví. Niekedy sa mi dokonca chce spať aj za chôdze či za behu – beh na autobus sa, žiaľ, kvôli môjmu nastaveniu stáva pravidelnosťou. Rozprúdená krv síce občas polospánok z mysle odplaví, lenže aby človek robil mentálnu robotu, musí sa prestať hýbať. A následne tá rozhýbaná krv pekne odtečie z mozgu do spodnejších častí tela, kde si chce ešte zdriemnuť. A mozog by sa rád pridal, ale pracovná doba kričí Nesmieš! Nesmieš! Rovnaký efekt má aj rozcvička. Nič nezabezpečí čulosť dlhšie ako na pár desiatok minút. Ani kofeín. Mám naň rezistenciu. Raz som si dala energeťák a potom som si išla ľahnúť. Nenašla som nijaký spôsob, ako sa dá zahnať únava – a to som hľadala riadne! Jediný liek na ospalosť je spánok, aspoň krátky.
Nebolo to tak vždy. Ako malé dieťa som bola ranné vtáča. Niekedy v posledných ročníkoch základnej školy sa to preklopilo do sovy, ale v nejakej dvadsaťpäťke som bola zase vtáča schopné podať najlepší výkon v práci hneď zrána. Lenže rýchlo sa to preklopilo zase do sovy a už to tak zostalo, ba až sa to vekom vyhrocuje. Neurobila som pre tie preklopenia nič. Otáčalo ma to bez mojej kontroly.
Môcť si tak zdriemnuť kdekoľvek a kedykoľvek sa mi zachce…
Jedno ranné vtáča si napríklad myslelo, že sovy sú sovami preto, lebo v noci vymetajú diskotéky. To určite! Na diskotéke som bola naposledy na povinnej školskej, kde bolo nutné sa zúčastniť v dostatočnom počte na to, aby mohlo byť na druhý deň riaditeľské voľno. A aj to som hneď po registrácii išla domov. Keď sa večer vyhýbam posteli, je to vždy z jediného dôvodu: Chcem pracovať. Chcem pracovať vtedy, keď smiem a môžem. Keď mám na to konečne hlavu. Keď celodenné zobúdzanie sa konečne dosiahlo cieľ. Ale v bežnom pracovnom týždni som ako pomalý, fakt pomalý zavírovaný počítač, ktorý len čo konečne nabootuje, už ho treba vypnúť! Prišla som kvôli tomu už o veľké množstvo literárneho textu aj rukodielnych výrobkov. O množstvo umeleckej tvorby. O to jediné, čo má v mojom živote cenu.
Iné ranné vtáča sa zase divilo, že najlepšie sa mi duševne pracuje večer. Vtedy je vraj už hlava plná dojmov z celého dňa. Moja však nie. Cez deň sa toho zase tak veľa neudeje. No dobre, ak ma niečo rozruší, tak áno… ale ráno, bez ohľadu na dĺžku a kvalitu spánku, je moja hlava plná hmly. Tie celodenné rušivé dojmy aspoň nie sú istotou.
A skoré vstávanie, napríklad kvôli cestovaniu? To je vyslovené ukrajovanie zo života. Ako sa výstižne nedávno vyjadrila jedna sova, pre nás nie je medzi vstávaním o tretej ráno a o šiestej ráno žiadny rozdiel. Deň, ktorý potom nasleduje, nestojí za nič. Absolútne za nič. Ani do večera sa nepreberiem, myseľ mám ako v hmle, všetko mi je nepríjemné a de facto som úplne neužitočne zostarla o jeden deň. Keď mi ľudia vyčítajú neochotu k skoršiemu vstávaniu (veď už aj to bežné do práce je dlhodobo neznesiteľné), aby som to i ono stihla, pýtam sa ich, či by si kvôli takej blbosti nechali skrátiť život o jeden deň.
Byť sovou nie je lenivosť! Ja som schopná makať až do zodratia – len preboha nie v prvej polovici dňa. Makám vtedy, keď vtáčatá už len ospanlivo poletujú. Mám im za to vyčítať, že sú večer lenivé? Nie je dôležité len to, či tá práca je odvedená alebo nie? Musia nám ranné vtáčatá linkovať aj to, kedy bude odvedená? Isteže, sú zamestnania, ktoré je nutné robiť zavčas zrána. Ale je ich oveľa menej ako tých zamestnaní, ktoré sa od rána skutočne vykonávajú.
A tak len s nostalgiou spomínam na zlaté lockdowny. Krásne časy, keď som sa väčšinou mohla prispôsobiť svojím biorytmom. Vstávať neskoro, dopoludnia robiť len manuálne práce, lebo u mentálnych to fakt nemalo zmysel. Potom ísť na malú túričku, aby som videla aj slnko (čo sa v zimných mesiacoch za bežnej pracovnej doby fakt nedá a potom sa divíme, že bez kontaktu s prírodou je vtedy nárast depresií!). Denné svetlo zároveň potláča tvorbu hormónu spánku. Popoludní rozhýbaná krv už na rozdiel od tej rozhýbanej ráno nestečie do členkov, a tak som sa podvečer, v ideálny čas, mohla pustiť do roboty. Tak prečo na lockdowny všetci okrem mňa nadávali? Vtáčatá si mohli vstať, kedy chceli, sovy tiež, kedy chceli, a ešte si aj dobre rozvrhnúť prácu. Mohli sme byť všetci spokojní. Je to takto azda lepšie, keď musíme pracovať aj v hodinách, keď sa nám to absolútne nehodí?
Mimochodom, hneď po skončení lockdownov, v stále silných epidemiologických číslach som dostala covid, ktorý som dovtedy nemala a nikdy som mať nechcela. Vyjadrila som sa k tomu v tomto blogu. A tvrdenie o žiadnych dlhodobých následkoch, bohužiaľ, beriem späť…
Pikoškou je, že ako všetkého zlého na svete, aj letného času je počas roka viac než dobrého zimného. Môžu za to dva faktory. Jednak leto trvá dlhšie, pretože Zem je ďalej od Slnka a má pomalší pohyb – preto sú v júli a auguste dva mesiace po sebe po 31 dní a na jesennú rovnodennosť treba čakať namiesto klasického dátumu 21. až do 23. septembra. No a jednak z dôvodov mne neznámych sa letný čas zavádza čo najskôr po jarnej rovnodennosti, kým k zimnému času sa vraciame až o nejaký mesiac po jesennej rovnodennosti!
Každopádne, ranné vtáčatá, nechcite, prosím, od nás sov, aby sme skoro vstávali. Aj keď nás k tomu prinútite, nič z nás nebude – v lepšom prípade s výnimkou obdobia po pracovnej dobe. Ak vy máte potrebu vstať skôr, tak vstaňte a využívajte čas doma. Ak zavedením stredoeurópskeho času frflete, že by ste prišli o prvú hodinu práce, myslite na to, že ak by sa zaviedol celoročný letný čas, my sovy by sme každý deň prišli o celý deň práce. A napokon by ste si to museli za nás aj tak odmakať vy, ranné vtáčatá. Alebo sa nazdávate, že nie?
Autor Stefan St nov 27th 2024 at 12:07 pm
Na rovníku zapadá a vychádza slnko po celý rok v rovnakom čase, neviem si predstaviť tú nudu, stále to isté. Pre mňa je zimný čas časom oddychovým, prídem z práce domov a je pomaly tma, môžem vziať knihu a do večera čítať. V lete je dlho svetlo, dá sa vonku dlho robiť, večer sedieť na záhrade a sledovať západy slnka.
Čo sa týka zmeny času, to je úplne odveci, rozmýšľal som ktorý čas je prirodzený – je to ten, kedy počas rovnodennosti vychádza slnko o 6 tej ráno a zapadá o 18 tej večer, a to je bezpochyby ten zimný. Už to ozaj mohli zrušiť, aj pre deti je to veľmi zle vplývajúce.