header image

 
 

Píš o tom, čo poznáš

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 23. 10. 2013

 

„Je to veľmi nezrelé.“

Melray sklopila zrak. V skutočnosti sa nevolala Melray – bola to prezývka, ktorá vznikla spojením prvých slabík jej krstných mien Melanie Rachel. Prezývka, ktorú si dala sama. Nemala kamarátov. Nemala nič okrem písania. A to jej práve berú.

Nie, neberú. Aby jej vzali písanie, museli by jej priviazať pravú ruku k telu. Správny výraz znie, že jej nedávajú, čo potrebuje. Lebo napísať niečo je len začiatok. Cieľ pre ňu predstavuje kladná odozva.

„Pozri,“ pokračovala pani Barringtonová, vedúca lekcií tvorivého písania, „z tvojho textu vidieť, že to, o čom píšeš, nemáš odžité. Ak sú spolu už stopäťdesiat rokov, jej sa určite netrasú kolená, keď ho vidí, a on necíti motýle v žalúdku.“

„Sú to elfovia,“ hlesla Melray slabo.

„Elfovia či ľudia, to je jedno. Človek sa pri čítaní opiera o svoje skúsenosti. A tomuto,“ nafukovala sa pani Barringtonová, „nikto dospelý neuverí.“

Vedela, z čoho učiteľkin názor pramení. Z manželstva s pánom Barringtonom, ktorého Melray poznala, pretože bol riaditeľom tejto školy. Mal pivné brucho, sípavý dych, a predstava, že by sa so svojou ženou cukroval, bola komicky odporná.

„Nemôžete vedieť, aké by to bolo po stopäťdesiatich rokoch. Tiež ste to nikdy nezažili.“

Pani Barringtonová sa zasmiala. „Už po dvadsiatich rokoch je vzťah úplnou rutinou. A po stopäťdesiatich?“

Iste, ideálny večer v podaní pána Barringtona v dvadsaťročnom manželstve spočíval vo vyložených nohách pred televízorom. Na základe toho musel byť dvestoročný elf tiež pupkatý a vysedávať pred obrazovkou. Pani Barringtonová bola zaiste presvedčená, že to je jediný možný model, nijaký iný neexistuje. Nepripustila, že niekto by si vzťah mohol zariadiť inak, nedovoliť, aby skĺzol do suchej rutiny (a tiež obojstrannej nadváhy). Skúsenosti, to bolo to jediné, čo títo starí mali, a čím sa snažili dokázať svoju prevahu nad mladými.

„Prečo radšej nenapíšeš o niečom, čo poznáš? Skús hľadať inšpiráciu vo svojom okolí.“

Melray pevne zovrela pery a sklonila hlavu ešte nižšie. V okolí, to sa jej povie. Naozaj nikto nevidí, že v Melrainom živote sa absolútne nič nedeje? Nič, čo by stálo za zvečnenie, ani keby sme to obložili poriadnou dávkou fantázie? Veď dôvodom, prečo písala, bol predsa útek zo šedošedej rutiny do sveta fikcie.

Ďaleko však nedobehla, kým ju nezastavila mohutná postava pani Barringtonovej.

Netrápilo by ju, že profesorka jej dielam nerozumie. Názor takej vydrbanej kravy môže Melray byť totálne ukradnutý. Háčik spočíval v tom, že pani Barringtonová bola osoba, ktorá vyberala spomedzi prác účastníkov kurzu tvorivého písania tie, čo budú publikované v miestnom časopise. Ona strážila bránu k publikovaniu. A zatarasila ju celými svojimi stodesiatimi kilami.

Melray sa vliekla po chodbe s taškou na pleci a rozmýšľala nad svojím zúfalo monotónnym životom. Nemala sa zle, no ani dobre. Rodičia si ju nevšímali. Nemali na ňu čas. Určite je to lepšie než žiť s ožranmi a násilníkmi. Ale… ako sa o tom dá písať? Čo má vo svojom živote opisovať? Ako ide ráno do školy a poobede zo školy, spraví si úlohy a pozerá televíziu až do večera? A takto to prebieha každý deň, každý rok. Z toho by bol naozaj úchvatne napínavý príbeh. Do školy a zo školy. Doooooo školy a potom zase zooooo školy. Čitatelia by sa oň potrhali.

Zo skupiny študentov pred ňou sa vynoril Daniel a Melraine myšlienky sa rozsypali. Prechádzajúc okolo neho zašepkala ahoj. Jej hlas znel ako vždy – ticho a bez života, pohľad upretý do zeme. Až keď Daniela minula, odvážila sa obzrieť. On sa na ňu nepozrel. A hoci bol na chodbe hluk, vedela, že sa jej ani neodzdravil.

V knižke by to bolo inak. Tam by ju neignoroval… nie dlho. Nejaká šťastná náhoda by ich zviedla dohromady. Prírodná katastrofa, záhadné udalosti, náhodné stretnutie na nezvyčajnom mieste. Ale to sa v realite nikdy neudeje. Niektoré veci možno začínajú ako z knihy – na školu príde krásny nový spolužiak – ale ďalej sa vyvíjajú absolútne neknižne.

Melray cervenaMelray odbočila na WC a zamkla sa v najkrajnejšej kabínke. Vyhrnula si rukávy, ktoré nosila dlhé aj v teplých mesiacoch, a odlepila náplasti z predlaktí. Rany na ľavej ruke ju štípali. Teraz odhalila príčinu – hnis. Zúfalo na ne hľadela. K doktorovi nepôjde. Aby sa o tom rodičia dozvedeli? To nikdy. Strčili by ju do blázinca, a to by teda nezodpovedalo Melrainým predstavám o zaujímavom dianí. V zaujímavom živote môže byť utrpenie, strach, ba aj trochu bolesti, ale všetko nakoniec musí dobre dopadnúť. Tak ako v jej príbehu o stopäťdesiatročnej láske elfa, pričom jeho črty v Melrainých predstavách podozrivo pripomínali črty Daniela.

Príbehy sú únik. Aj zárezy sú únik. Únik z neznesiteľných okamihov, kedy túžba po tom, aby sa niečo dialo, prekročila hranicu únosnosti. Dokonca aj samotné zárezy svedčia o tom, prečo boli vytvorené. Pokiaľ vedela, väčšina ľudí sa reže rovno, ale jej rany boli šikmé. Kedysi čítala, že vodorovné čiary vo výtvarnom umení značia stálosť, nemennosť, kým šikmé znázorňujú pohyb a dianie.

Ošetrila si zárezy najlepšie ako vedela, a zase si stiahla rukávy. Čo ak sa to samé nezahojí? Čo ak dostane otravu krvi a umrie? Táto myšlienka v nej vzbudila bezhraničnú hrôzu. Umrieť bez toho, aby čokoľvek zažila! Doteraz sa pokúšala utešiť tým, že má ešte čas, hoci znechutene musela pripustiť, že čoraz viac hrdiniek románov pre dievčatá je od nej mladších. Ale čo ak sa mýli a jej život vyhasne už o pár dní? Bez toho, aby spoznala adrenalín, dobrodružstvo, alebo čo len jediný sladký bozk…

Tá myšlienka bola neznesiteľná. Keby mala Melray poruke žiletku, nasledoval by ďalší zárez, možno dlhší než predošlé. Ale teraz nebol spôsob, ako to zo seba dostať von. Nijaký spôsob, ako tomu uniknúť.
Jedine… azda myšlienkou. Myšlienkou na to, že život jej smrť nedopraje, lebo smrť je predsa veľká udalosť, ó, a ešte aká. Je nemožné, aby sa prihodila jej. Kdeže, smrť si ju nevezme ani keď bude stará, uväzní ju v existencii horšej ako večná prázdnota, pretože bude zúfalo nudná.

Lenže vzápätí si uvedomila, že smrť nie je zaujímavá pre toho, koho si vezme, ale pre tých, ktorí ho prežijú. Len tí o nej môžu rozprávať a rozmýšľať. Len pre nich je to udalosť.

Udalosť.

Čosi sa v nej zachvelo, čosi, čo zatiaľ nepoznala, ale čo spôsobilo, že mohla pokračovať vo svojej beznádejne nezáživnej existencii.

 

***

 

Mľaskavý zvuk ňou prenikol. Otočila sa a uvidela dôvod. Dôvod toho, prečo si ju Daniel vôbec nevšímal. Bola ním Lexie, ktorá sa na neho vešala a vyzerala, že mu chce cez ústa vysať vnútornosti. Zato Melray v tej chvíli žiadne vnútornosti nemala. Mŕtve motýle padali z jej žalúdka a Melraina existencia sa zaživa roztápala.

V kabínke záchodov si myslela, že horšie ako v okamihu uvedomenia si márnosti svojho života sa cítiť nemôže. Omyl. Terajší stav jej predošlé predstavy o hlbokom zúfalstve rozdrvil. Jedna jej časť sa rozpadla na atómy zosypané k nohám bozkávajúcich sa Daniela a Lexie, druhá sa však začala plniť čímsi obrovským, čímsi, čo ju o chvíľu presiahne, roztrhne a ona konečne nájde pokoj.

A našla ho. Zrazu bolo všetko také jasné. Opäť cítila samu seba. Ľahostajne sa otočila chrbtom k dvojici a ponáhľala sa domov. Musí čím skôr napísať začiatok.

 

***

Čerstvý text najprv nedoniesla pani Barringtonovej, ale pani Dawkinsovej, ktorá tiež vyučovala tvorivé písanie. Melary teraz stála oproti nej, výnimočne nehľadiac do zeme, a sledovala premeny v profesorkinej tvári počas hľadania tých správnych slov. Pani Dawkinsová si totiž na rozdiel od pani Barringotonovej pri hodnotení dávala servítku pred ústa.

„No,“ začala napokon, „vidím, že si zmenila žáner.“

Melray prikývla a dokonca sa jej podarilo vylúdiť náznak úsmevu. „Áno. Viete, s fantasy sa mi nedarilo, a tak som sa rozhodla skúsiť niečo iné. Iné, ale príbuzné.“

„Je to zaujímavo spracované. Máš pozoruhodnú fantáziu. I keď na môj vkus zachádzaš príliš do detailov. Tie opisy by nemuseli byť až také podrobné.“

„Snažila som sa u čitateľov vyvolať odpor.“

„Áno, a to sa ti podarilo nadmieru. Ale niekedy dostatočný pocit hrôzy a hnusu vzbudí aj náznak. Mnohé vynikajúce horory zostali len v náznakoch, neopisovali techniky mučenia a zabíjania tak podrobne ako ty. Ale samozrejme,“ dodala rýchlo. „Je to iba môj názor a niekto môže mať iný. Ja by som viac uvítala náznak, no určite sa nájde aj čitateľ, ktorý ocení podrobný opis.“

Melrain úsmev sa vrátil. Aspoňže nie každý dospelý je presvedčený, že vďaka svojmu veku má pri hodnotení právo hovoriť za celé ľudstvo.

„Ešte to píšeš?“ spýtala sa profesorka.

„Áno. Nemyslím, že to tak skoro dokončím,“ odvetila Melray a vložila si príbeh do tašky.

 

***

 

„Otrasné, absolútne otrasné!“

Melray nikdy nevidela pani Barringtonovú tak soptiť.

„Také výmysly! Chceš šokovať, ale na to musíš realitu poznať aspoň trochu. Toto nie je hrôzostrašné ani odporné, toto je úplne smiešne!“

„Naozaj?“ spýtala sa Melray pokojne.

„Čo tak si najprv zistiť niečo o ľudskej anatómii? Keby si o nej niečo vedela, určite by ti nenapadol taký blud, ako že pri odkrajovaní po kúštičkoch z orgánov obete v otvorenej brušnej dutine obeť zostane nažive ešte toľko hodín. Veď tá sadistka jej po kúskoch vybrala celú pečeň, kým to dievča umrelo! A vôbec, na to treba veľkú fyzickú silu! Stredoškoláčka by nikdy nezvládla niekoho len tak rozkrájať!“

Na Melrainu tvár sa opäť tlačil úsmev, ale tentoraz sa nútila skrývať ho. Pozrime sa, profesorka je držiteľkou patentu na realitu. Melray to vedela už dávno, ale teraz sa jej to potvrdilo s definitívnou platnosťou. Jediné, čo proti jej textom pani Barringtonová má, je presvedčenie, že mladá žaba nikdy nevytvorí nič literárne hodnotné.

„Pokúšaš sa zaujať nechutnými nezmyslami namiesto sladkých?! To nejde, nikdy to nepôjde! Kedy sa konečne naučíš, že si musíš všímať skutočný život a písať o ňom? Navyše až na tie odporné detaily vôbec nie si originálna. Motív, prečo protagonistka umučila tú nešťastnicu na smrť? Žiarlivosť? To je klišé, strašne otrepané klišé!“

Melray mlčala. Nepokúšala sa vysvetliť, že žiarlivosť nebol jediný hrdinkin dôvod, možno dokonca ani hlavný. Mlčala, pretože snažiť sa pani Barringtonovú presvedčiť textom či slovami o čomkoľvek je zbytočné. Ale jeden spôsob existoval. Ako hovorievala sama pani Barringtonová, niet nad vlastnú skúsenosť.

Definitívne uzavretá cesta k publikovaniu ju už netrápila. Vlastne to tak bude lepšie, hoci neverila, že Lexie – presnejšie to, čo z nej zostalo – niekedy v nasledujúcich rokoch nájdu. Napriek tomu by však nebolo dobré vydať hororový príbeh o sadistickej vrahyni, keď sa v mestečku skutočne strácajú ľudia. A publikácia už aj tak nie je prioritou. Odkedy začala písať o tom, čo naozaj zažíva, stačí jej písať si pre seba. Alebo jej v skutočnosti stačí to prežívanie udalostí?

Melray si vzala tašku a išla zistiť, o koľkej pani Barringtonová odchádza domov.



Moja literárna tvorba


Napísať odpoveď na Jaro alebo stlačte tu pre zrušenie odpovede

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 14     Upozornenia: 0

Autor TTen Druhy So apr 25th 2015 at 9:58 am  

Zaujímavá poviedka, ktorá má premyslenú kompozíciu, uveriteľné dialógy, a napriek téme, na ktorú odkazuje, pôsobí autentický. Je to príbeh v príbehu, ktorý hlavná hrdinka zároveň píše a vyvracia tvrdenie ďalšej postavy, že nevie napísať text s realistickým základom. Pokojne ste mohli použiť vymyslené slov. mená postáv, bolo by to ešte presvedčivejšie. Všimol som si len jednu chybu. Slovo odozva je nevhodné do autorskej reči. Správne je ohlas.

Autor Adhara So apr 25th 2015 at 12:29 pm  

Vďaka za reakciu. Nuž, zdá sa, že presvedčivosť – ako hovorí aj hlavná myšlienka poviedky – je značne individuálna záležitosť. :-)

Autor Tomi Lee TRNíK Št feb 2nd 2017 at 11:10 am  

„“ Názor takej vydrbanej kravy môže Melray byť totálne ukradnutý.““ Naozaj „“VYDRBANEJ““,
to je tvoj názor, alebo jej? Ja som to pochopil, ako názor vyprávača.) Podla mňa to do tohto príbehu nepatrí, teda také vulgarizmy. Ani to nikam neposúva dej, ani postavu, ani jej motiváciu, hlavne ak jej prvá obeť je niekto iný. _ _ _

Inak poviedka vypointovaná, možno viacej slov o tom jej prerode z masochistu na sadistu, ako venovať toľko priestoru, jej písaniu. Podľa mňa, miesto tej druhej učiteľky si tam mala dať len tu jednu, inak ťažko uveriť, že jej tak preplo, ak sa našiel dospelák, čo ju v podstate pochválil. _ _ _

A hlavne PRVOU obeťou mal byť ten jej idol, lebo je ľahšie uveriť, že BiG láska sa behom jedného verejného zosmiešnenia môže zmeniť na absolútnu nenávisť, ale OK možno ženy žiarlia viacej na ženy, ako na slepotu ich idolu(muža). Sedelo by tam potom viacej aj to ako si poradila s obeťou:)

_ _ _
Mužov (alebo aspoň mňa) skôr sokovia inšpirujú, alebo o tej dotyčnej si myslím, že je hlúpa, ak nevidí ten rozdiel medzi mnou a nim:)

Autor Adhara Pi feb 3rd 2017 at 3:40 pm  

Isteže jej. :-) Vulgarizmy – večná debata… podľa mňa to charakterizovalo postavu, jej nenávistný postoj. A druhú obeť predsa nemusí mať o nič radšej ako prvú. :-)

 
Ale o písaní to predsa celé bolo. :-) Postava druhej učiteľky – OK, tam som aj ja váhala, či je to dobrý nápad ju tam dávať, ale z iných dôvodov. Nenašla som však iný spôsob, ako čitateľovi podsunúť dané informácie, vrátane informácie, že prvá učiteľka je zaujatá.

 
Na koho žiarlia ženy v skutočnosti netuším, ja som nežiarlila nikdy. :-) Iróniou nad iróniu tejto poviedky je, že jediné, čo je tam z môjho života, je, že neznášam odporučenie „píš o tom, čo poznáš“. Všetky ostatné pocity, motivácie a činy sú čistá fikcia. Schválne som písala o tom, čo nepoznám.

Autor Tomi Lee TRNíK So feb 4th 2017 at 2:27 pm  

… tak potom skôr takto: „“ Názor takej vydrbanej kravy, my môže byť totálne ukradnutý,“ zašomrala si zlostne Melray. _ _ _

Ale OK, nebudem učiť rybu plávať, takže ja skôr teraz premýšľam, ako si myslela: „“Iróniou nad iróniu““, ako keby ti bolo ľúto, že nevieš ako chutí internetový troll, a na aké komentáre by sa zmohol, ak by si mu pritom ako ho večeriaš, umožnila mu trollovať na internete:) _ _ _

Dúfam, že cesnak a pavúky nemáš rada, a tak moje obydlie na sto honov obchádzať budeš. _ _ _

PS: prečo nepíšeš básne, či som len prehliadol?

Autor Adhara So feb 4th 2017 at 6:11 pm  

Ja zase premýšľam, ako si myslel tento komentár. :-) Teda, tú časť s irónoiu nad iróniu… a obchádzaním obydlia.

Prečo nepíšem básne? Nemám na ne inšpiráciu, ono „básnické črevo“. Na základke som dala dohromady zopár veršovačiek, ale to skončilo v siedmej triede. Potom ma to týmto smerom už neťahalo. Hoci veľmi zriedka sa vo mne objaví myšlienka, ktorú by bolo najlepšie stvárniť poéziou, ale… učiť sa základy poézie takto na staré kolená mi za to nestojí. :-)

Autor Tomi Lee TRNíK Ne feb 5th 2017 at 9:22 am  

Tak to bola Bazinga/vtip – dúfam:) Samozrejme u mňa máš dvere vždy otvorené(ale len ak budeš najedená:), inak dúfam, že prídeš do BA urobiť aspoň prednášku. Inak naozaj asi platí, že vtipkovať, a dvojzmyslovať môžeš len z osobou, ktorá ta dobré pozná, inak sa môže stať fópá, či ako sa to píše. _ _ _

Tak ja som včera v takej polodepke, jednu báseň stvoril,) A už chápem, prečo si tam kde si, lebo ty k umeniu pristupuješ vedecky, ja by som sa asi prefackal, ak by som si mal naštudovať, ako tvoriť umenie. Pre mňa je to proste asi jediná vec, kde nechcem poznať žiadne poučky, ale dnes evidentne v tak big konkurencii, si človek už ani s talentom (ktorý samozrejme nemám:) nevystačí, takže vlastne si myslím, že to ako k tvorbe pristupuješ, je jediné a správne. _ _ _

A teda neviem či moje básne sú vôbec básne, ale ich dôvod vzniku je v depresii, takže pre mňa majú hlavne terapeutický účinok. Inak teraz ma napadá to, že ak nepíšeš básne znamená to, že nemávaš žiadne depky? Alebo ako regeneruješ, keď svet ti ukáže chrbát? (Dáš si ho na obed?-:) _ _ _

PS: inak na staré kolena pomáhajú chrániče:)

Autor Adhara Ne feb 5th 2017 at 9:29 pm  

V Bratislave som už nejednu prednášku robila. :-) Najbližšie tam znova prídem na Anime Show 2017.

Nemyslím, že k umeniu pristupujem vedecky. Snažím sa ho analyzovať a chápať práve preto, že je také nepochopiteľné a neuchopiteľné. Vniesť aspoň trošku svetla do toho chaosu. Ale vôbec si nemyslím, že vedecký prístup je pre tvorbu potrebný.

Odvodiť to, že nemávam depky, z toho, že nepíšem básne, je ako odvodiť to, že človek má sociálnu fóbiu z toho, že nechodí na diskotéku. :-) Poézia nielenže nie je zďaleka jediný spôsob, ako ventilovať smútok, ale nie je dokonca ani zďaleka jediným literárnym spôsobom, ako ventilovať smútok. Súbor prozaických spôsobov vyrovávania sa s depkami sa volá psychohygiena. Aj nej som venovala jedno zo svojich literárnych zamyslení, ale neverejné – možno ho nájsť v mojej príručke o (ne)písaní.

Autor Tomi Lee TRNíK Po feb 6th 2017 at 10:07 am  

Tu príručku som nielen zaregistroval, ale aj zdieľal na mojom fb:)

_ _ _Áno(básne a depka), moja častá chyba v úsudku, ale ja na štadióny ani diskotéky nechodím aj z tohto pre mňa logického (s.f.) dôvodu:)

_ _ _ na Anime Show 2017, prídeš prednášať(aká téma?), propagovať či sa hlavne zabávať?

Autor Adhara Po feb 6th 2017 at 3:20 pm  

Vďaka za zdieľanie. :-)

Propagovať. Ako presne, to ešte neviem, musí sa vyjadriť vydavateľ, ktorý mi to, ostatne, aj dohodol.

Autor Tingnan Ne júl 2nd 2017 at 10:04 pm  

Mě se líbí bezprostřednost s jakou je to psané. Chápu poselství, které se snaží vyvrátit povinnost mít osobní zkušenosti s čímkoliv , o čem chce autor psát (což může být často kontraproduktivní při psaní fikce). Všimněte si prosím, že mluvím o „povinnosti“ nikoliv o „výhodě“. Takto nadsazené příběhy jsou z mého pohledu skvělým zdrojem pro kohokoliv, kdo by chtěl psát vlastní povídky. I z absolutně nezáživné všední postavy se dá stvořit obstojný příběh (se skvělým závěrem – ten musím vypíchnout). Mě se to prostě líbilo.

Autor Adhara Po júl 3rd 2017 at 10:16 am  

Ďakujem za komentár, potešili ste ma. Moja osobná skúsenosť s osobnou skúsenosťou pri písaní je však taká, že to nie je ani len výhoda oproti čistej fikcii. :-)

Autor Jaro Pi feb 9th 2018 at 8:45 pm  

Velmi dobra poviedka pisana intelektualnym stylom a pre intelektualov, trosku ale vycibrit stylistiku a tiez sa priklanam k nazoru , ze to „vydrbana krava“, tam krici a nezapada stylisticky v pasme rozpravaca, to je prave to co oddeluje umelca od autora a autoriek brakov, akych dnes u nas vychadza mnoho. Namet je zaujmavy, dej dobry, zaujalo ma to.

Autor Ivana Nováková Št máj 7th 2020 at 1:21 pm  

Skvělé :-).


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.