„Posledný pokus,“ rozhodla sa Mary. „Idem tam poslednýkrát a ak nič, tak na dnes končím.“
„Ako myslíš,“ utrúsila Kim a obrátila sa k prístrojom, aby pripravila komoru. Arthur zase začal sledovať svoje hodnoty. Termodynamický stav návratovej komory. Jej steny boli posiate senzormi, detektormi pohybov, nepatrných prúdení vzduchu, zlomkov teplotných rozdielov… všetkého, čo sa sledovať dalo. Obrovské množstvo hodnôt ukladané v nesmiernych pamäťových hlbinách Sparkla na to, aby sa porovnali s hodnotami nameranými pri predošlých troch Mariných neúspešných pokusoch presvedčiť Johna.
Vošla do kontrolnej komory. Dvere za ňou sa automaticky zavreli a dobre utesnili – aj kontrolná komora patrila ku komplexu cestujúcemu v čase. Znova si uvedomila, že od okamihu uzavretia dverí nemá ako tušiť, či sa nachádza ešte pred pokusom Johnovi dohovoriť, alebo je už po ňom, Kim ich oboch vrátila do minulosti a na ňu čaká namiesto akcie už iba záznam ďalšieho jej neúspechu. Tieto dva stavy pre ňu momentálne odlišovala iba kontrolka. A tá zasvietila nazeleno.
Takže je predtým. Má šancu. Toto do nej vlialo novú energiu a odhodlanie na rozdiel od porazeneckej červenej.
Vošla dnu. John vo svojom neforemnom bielom šatstve, ktoré sa ešte nenaučil nosiť, k nej zdvihol hlavu. Predtým ho na kamere videla z iného uhla, ale aj tak bolo zjavné, že má úplne rovnaké pohyby ako John zo záznamu. Bez náznaku tušenia, že sa to odohráva už štvrtýkrát, ju pohľadom skúmavo hodnotil, zvažoval, či je skutočná alebo hologram. Mala čo robiť, aby sa mu vydržala dívať do tváre a ničím sa neprezradiť. Tá podoba. Keď ho nevidela, mala občas pocit, že si ju len nahovára. Ostatne, cez očnú kameru svojho otca sledovala Johna v okamihu, keď mu ukázal snímku posádky Atlantisu, a nevydesil sa. Ak ani sám John nevidel podobnosť medzi sebou a jedným z astronautov, Mitchellom Creighom, nie je to len klam? Marina schopnosť vidieť objekty svojej posadnutosti všade, kam sa obzrie? Ale teraz jej jeho podobnosť s Mitchellom znova udierala do očí, napriek Johnovej momentálne až príliš ružovej pokožke, modrinám a odreninám, ktoré utŕžil pri rovnakom útoku, ktorý zabil jej otca.
Ale nedala na sebe nič znať, keď rovnako ako predtým obišla stôl. John vstal a podal jej ruku s rovnakým pousmiatím. „Neverím.“
Bola to jeho výzva k zmiereniu, k odľahčeniu. No túto cestu už Mary preskúmala, hneď pri prvom pokuse, aby neskôr zo záznamu zistila, že k ničomu neviedla. Vtedy položartom, odľahčene s Johnom trkotali vyše pätnásť minút a aj tak to nezabránilo tomu, aby v otázke, či sa pridá k projektu Celestia, padlo jeho rezolútne nie. To bol dôvod, prečo každým ďalším pokusom znižovala okolky. Teraz ich úplne odhodila. Zostala stáť opierajúc sa rukami o stôl, kým John si sadol. Manipulačný trik, jeden z mnohých. Z povahy svojej práce aj posádka DTM podstúpila empatický výcvik. Johnovi klamala. Nepotrebovali ho kvôli jeho schopnostiam.
„Zmenilo by sa vaše stanovisko voči projektu Celestia, ak by ste vedeli, že bol schválený demokratickým prístupom?“
John zažmurkal. Nečakal takúto priamosť. Napokon zo seba dostal: „Nemyslím, že uvažovaním nad hypotetickými možnosťami…“
„Toto nie je žiadna hypotéza. Predstavte si, že by sme s projektom Celestia vyšli na verejnosť. Myslíte, že by ho odmietla?“
Hľadel na ňu. Evidentne si nebol istý, či to nie je vtip. Rozhodol sa hrať s možnosťou, že nie je. „Či by ju odmietla? To, čo sa chystáte urobiť, je zničiť celé žijúce ľudstvo. Môžete to pekne zaobaliť rečami, že ľudí len vrátite pred ich narodenie, ale technicky je to zabitie. Nebudú mať pulz. Nebudú dýchať. Nebudú mať mozgové vlny. A v prospech koho? Ľudí, ktorí žili tak dávno, že k nim nikto zo súčasníkov nemal osobný vzťah. Prípadné dojímanie sa nad dávnou minulosťou prejde každého, kto má za jej opravu položiť svoj život.“
V Mary stúpal hnev. Musela si pripomenúť, že John ju neštve zámerne. Bol veľmi unavený a psychicky vyčerpaný; neuvedomil si, že jeden z ľudí, ktorý sa tak dojíma nad dávno mŕtvou minulosťou, že je schopný pre ňu obetovať naozaj veľa, stojí práve pred ním.
„Životy sa súčasníkom vrátia,“ pripomenula chladne.
„Možno áno. A možno nie. Je to len experiment. Nevinné hranie sa s celým svetom.“ Sucho sa zasmial. „Pozrite sa, ako ľudia odmietali PAL, kým si mysleli, že sú len družicový dáždnik na ich ochranu pred hrozbou z kozmu. Mal im životy chrániť a oni sa ho tak boja, že ochranu radšej nechcú. A skúste sa zamyslieť nad tým, ako by reagovali, keby poznali skutočný účel.“
„Zamýšľali sme sa,“ odvetila. „Viac než dosť. Radšej sa zamyslite vy, John. Ako je podľa vás možné, že sme skutočný účel PAL dokázali pred verejnosťou utajiť? Ako je možné, že zo státisícov ľudí, ktorí do toho boli väčšou mierou zapojení, nikto ani nepípol?“
Nenechal sa vyviesť z miery. „Každý poznal len kúsok pravdy obklopený hromadou lží. Netušil, že jeho vzdialenejší kolegovia poznajú iný kúsok obložený inými klamstvami.“
„To by išlo,“ pripustila Mary, lebo pripustiť názor druhého bol v presviedčaní základ. „Množstvo technikov, ktorí PAL vyvíjali, mohlo poznať len svoj kúsok skladačky a nemusel ich zaujímať celok, alebo by sa uspokojili s klamlivým obrazom celej družice. Lenže takých, ktorí by si pri svojej práci vystačili s týmto, bolo primálo, John. A priveľa tých, ktorí museli pre správnu kooperáciu systému poznať všetky jeho súčasti.“
„Chcete povedať, že kopa ľudí pozná pravý účel siete PAL? A je zmierená s tým, že keď stlačíte svoj veľký červený gombík, zmenšia sa na deti a potom zaniknú pre dobrú vec?“
„Nie, John. Pretože tí, ktorí poznali pravý účel PAL, sa už nechali zmenšiť na deti a potom zanikli pre dobrú vec.“
Napísať odpoveď