header image

 
 

Úryvok z prerobeného románu Príbeh Padajúcich Hviezd

Paul Nathan Reinhard nevedel spätne určiť okamih, kedy začal veriť. Možno sa tak stalo už vo chvíli, keď rozhodol o zvýšení obežnej dráhy. Bolo to jeho prvé závažné rozhodnutie vykonané bez riadiaceho strediska. A vtedy si nejasne uvedomil, že v rade rozhodnutí, ktoré ho čakajú, asi aj najjednoduchšie.

Neprekážalo by mu lietať bez spojenia, hoci on to už počas svojej astronautickej kariéry nezažil – pokrytie družicami TDRS bolo všade. Prekážalo mu to, čo pri tom videl z okna. Bol vďačný za chvíľku, počas ktorej sa plne sústredil na správne vykonanie manévru. A zrejme aj to sa podpísalo pod jeho ďalší postup – nariadil pilotovi Raymondovi Connerymu dokončiť kontrolu všetkých systémov raketoplánu. Kým sa majú na čo sústrediť, zachovajú si chladné hlavy. A ktovie, či ich niečo zistené počas kontroly neprivedie k odpovedi na to, čo sa deje – hoci mechanizmus súvisu poruchy raketoplánu s úplným prerušením spojenia a neuveriteľným výhľadom si nevedel ani predstaviť.

Niekto však zjavne áno. Sotva manéver úpravy dráhy skončil a nebolo nutné sa niečoho držať, Roger „Garry“ Stewart siahol po svojom zbalenom skafandri. Začal z neho vyberať kyslíkovú fľašu. „Paul, môžem?“ opýtal sa veliteľa.

„Poslúž si,“ odvetil mdlo. Bol by Stewarta pochválil za nápad skúsiť dýchať kyslík z odlišného zdroja ako mala atmosféra raketoplánu, aby vylúčil možnosť, že sa vo vzduchu pohybuje halucinogénny plyn. Až na to, že tým by sa pre zvyšok posádky nič nevyriešilo. Určite nemajú všetci rovnakú halucináciu.

O tom, čo videli z kokpitu, zatiaľ nepadlo veľa slov. Aj to Reinhard chápal. Nikto o tom nechcel rozprávať, aby tú nereálnosť neurobil príliš reálnou. A predsa sa hneď po skončení zážihu otočil k dvom členom posádky, ktorým nič nebránilo pozerať sa celý čas von. Mike Creigh medzičasom kamsi zmizol.

„Ako to vyzeralo?“ opýtal sa Reinhard.

„Väčšinou mraky,“ povedala uštvane Elaine Newmanová. „Občas… občas sa pretrhli. Pod nimi bola pevnina.“

„Vždy len pevnina?“ uisťoval sa.

„Vždy.“

„Ázia,“ zamumlal ticho Creigh, ktorý sa práve vynoril z prielezu s kamerou v ruke.

Bolo by lepšie, ak by to nebol ani povedal. Že neletia nad Áziou bolo také jasné ako máločo. A nielen preto, že ich dráha nad ňou v tento deň takmer nemala prechádzať. Ale Reinhard na druhej strane ocenil, čo bol Creigh zobrať z obytnej paluby a s čím sa teraz zjavil späť. Kameru. „Áno, natáčaj to.“

„Nechávam otvorený príjem vo všetkých rádiových pásmach,“ ozval sa Connery. „Ale aj my by sme mali niečo vysielať.“

„Čo?“ opýtal sa Stewart.

„Predsa signál Mayday,“ odvetil Creigh.

Stewart na neho len pozrel a potom sa ďalej venoval vybaľovaniu skafandra. Viac nebolo treba. Mayday signál, že čo? Že sa Zem zväčšila, odstránila si oceány a pridala mraky?

Vzápätí si Reinhard takéto myšlienky zakázal. „Nejaké objekty v dosahu radaru?“ opýtal sa svojho pilota.

„Žiadne.“

„Fajn, Ray. Dokončime kontrolu.“

„Paul!“ začal vyčítavo… a zmĺkol.

Paul Reinhard a Ray Connery boli síce obaja tmavovlasí, ale inak predstavovali prehliadku protikladov. Rayove črty tváre boli výraznejšie, tvrdšie, hrubé čierne obočie, široká brada. Paul bol vyšší a štíhlejší, Ray nižší a zavalitejší – pravda, v medziach, ktoré povoľoval výber medzi astronautov. Napriek tomu sa záujem žien po prvom zoznámení z Reinharda rýchlo preniesol na Conneryho. „Má v sebe takú… ja neviem… dravosť,“ skonštatovala Reinhardova manželka Mary, keď rozoberali Raya večer na záhradných ležadlách nad pohármi vína. Tá dravosť zrejme zahŕňala Conneryho hlučnosť, tak v pozitívnom, ako aj negatívnom zmysle. V spoločnosti ho bolo vždy počuť, na rozdiel od Reinharda; na druhej strane však bol výbušnejší. Práve vďaka pokojnejšej povahe výbor pre menovanie posádok prisúdil veliteľskú funkciu Reinhardovi, hoci mal za sebou dva lety – ani o jeden menej, ani o jeden viac ako Connery. A práve skutočnosť, že ani toto ich priateľstvom neotriaslo, utvrdila Reinharda v tom, že v tejto bizarnej situácii chce mať po boku práve Raya.

„Ja si len myslím, že by sme sa mali otočiť kýlovkou nadol, aby sme lepšie videli,“ navrhol Connery napokon.

A chceme lepšie vidieť? hovoril Reinhardov pohľad. Naozaj chceme lepšie vidieť?!

Ale to nemohol vysloviť, prirodzene, že nie. Ku každej neobyčajnej situácii by sa mali postaviť tak, že ju pokojne čo najdôkladnejšie preskúmajú. Vedel to… no zároveň vedel, že v dobe, kedy mu to vštepovali, si myslel, že aj neobyčajnosť situácie má svoje limity.

„Dobre,“ prisvedčil a otočil sa k ovládaciemu panelu na to, aby mohol Atlantis prevrátiť na chrbát. Vo vákuu bolo úplne jedno, v akej polohe raketoplán letel. Nemusela to byť len „prirodzená“ nosom napred – pokojne aj nosom vzad, hore bruchom, dole bruchom alebo stranou napred.

Tá chvíľa, počas ktorej sa horizont v ich oknách z viac-menej rovného preklápal naruby, pomohla Reinhardovi trochu sa spamätať. Hovor, dopekla, ráznejšie, Paul. Daj do hlasu väčšiu istotu. Viem, že ti to bez váhania odpustia, ale nesmieš dopustiť stratu morálky.

Biela oblačná vrstva limitovaná len zakrivením horizontu sa im už nepremietala len do štvorice okienok okolo sedadiel pilotov, ale aj do dvojice okienok hore a dvoch dozadu. „Vitajte v našom fulldome kine,“ prehovoril Ray. A hoci to bol na neho slabý vtip, už len pokus oň bol pre Reinharda dobrým znamením.

Pohľad do kokpitu raketoplánu Atlantis na obežnej dráhe

Creigh presmeroval objektív kamery z bočného okienka na stropné. Všetci sa naň zadívali. Neodolal ani Reinhard, hoci nikdy predtým problémy so sebadisciplínou nemal. Ak mal prácu, nenechal sa unášať pohľadom na nádheru Zeme z okien. Toto však bolo čosi úplne iné. Teraz ho neparalyzovala krása, ale hrôza. Všetka nádhera planéty bola pochovaná jej cudzosťou a odlišnosťou. Cez horné okienka videli kolmo a najlepšie. Súvislá oblačná vrstva bola sem-tam prerušená, no to, čo sa im ukázalo pod ňou, sa im ani najmenej nepáčilo. Príliš modré, bolo prvé, čo si Reinhard uvedomil. Zvrásnené chrbty pohorí – prečo vždy len pohorí? – boli príliš sýto modré. Každý pohľad z kozmu na Zem niesol jemný modrý odtieň stoviek kilometrov vzduchu, tým sýtejší, čím ste hľadeli bližšie k obzoru. Tento ale bol sýty už pri kolmom pohľade. A ďalšou znepokojivou vecou bola stále rovnaká schéma pohľadu. Nielenže videli zakaždým iba pohoria, ale chýbala aj výraznejšia riečna sieť – s výnimkou sekundy či dvoch, kedy si bol Reinhard takmer istý, že zahliadol jazero. Údoliami sa plazili tmavšie plôšky, ktoré by azda bez toho absurdného podfarbenia boli lesmi.

A žiadna obrobená zem. Žiadne mestá. Žiadne známky ľudskej činnosti.

Reinharda tento pohľad priťahoval nie pre záľubu v sebatrýzni, ale v absurdnej nádeji. Dychtivo čakal na každú ďalšiu dieru v mrakoch v nádeji, že konečne zahliadne niečo známe. Niečo, čo celú záležitosť zvalí na nejakú celosvetovú anomáliu počasia, ktorá zjavne zahŕňa aj rádiové rušenie – napokon, búrky sú toho schopné. Čo aká chabá a deravá bola táto teória, jeho mozog sa jej nepúšťal. Nepúšťal sa jej prosto preto, že iná nebola.

Alebo bola?

Pozrel na Stewarta, ktorý sa statočne nadychoval z ventilu kyslíkovej fľaše. A výsledok celého experimentu si prečítal v jeho očiach, v jeho beznádejnom pohľade, ktorý upieral von oknom.

„To stačí,“ povedal… skôr sebe než niekomu z posádky. „Ray, spravíme tú kontrolu.“

Na konci checklistu, ktorý neodhalil žiadny vážny problém, sa zrazu rozhostila prázdnota. Medzičasom preleteli nad nočnú stranu planéty. Creigh kameru sklopil. Reinhard sa otočil v kresle a videl, že zvyšní členovia posádky už nevisia pohľadom na oknách, ale na ňom. Bolo zbytočné opýtať sa ich, či v tme zahliadli nejaké mestá.

Mlčal. Vedel, čo by mal robiť v tejto hodine a minúte letu. V nákladovom priestore viezli špičkové laboratórium na výskum stavu beztiaže, ktoré len čakalo na oživenie. Nejasne si ale uvedomil, že potrebujú šetriť. Energiu, zásoby, všetko. Nemôžu tušiť, ako dlho bude trvať… tento stav.

„Paul?“ prerušila mlčanie Newmanová. Všetci na ňu pozreli trhnutím. „Nevidela som žiadne známe súhvezdia. A nemôžeme nájsť Mesiac.“

Keby išlo len o súhvezdia, nemuselo by to znamenať nič vážne. V kozme, bez utlmenia zemskou atmosférou, človek vidí o tisíce hviezd viac než zo Zeme. Zorientovať sa v takých hustých hviezdnych poliach je zložité. Ale Mesiac? Bol pár dní pred splnom, nad nočnou stranou Zeme mal svietiť nádherne a nepochybne.

„Možno si vzal dovolenku,“ vylúdil Connery.

Zase slabota. Ale Reinhardovu pozornosť to obrátilo novým smerom. K vtipu. V NASA boli predsa rozšírené vtipy. Aj rafinované. Ale… ako by sa dal pripraviť až takýto rafinovaný vtip? A najmä – čo dobrosrdečnému Reinhardovi pripadalo ešte dôležitejšie než nemožnosť realizácie – prečo by ich nechali trápiť sa takto dlho? Srandičky boli zábavné preto, že uviedli obete do zmätku nanajvýš na minútu-dve. Toto ale trvá už zhruba hodinu.

„Musím premýšľať,“ vyhlásil a odpútal sa z kresla. Creight, Stewart a Newmanová sa automaticky posunuli, aby mu urobili priestor. Reinhard sa bez ďalšieho pohľadu na nich vrhol dolu prielezom na obytnú palubu.

Tento pohľad bol podivne upokojujúci. Steny pokryté prevažne bielymi skrinkami, okná malé a ukryté. Tu mohol prepadnúť zdaniu, že je všetko v poriadku. A tu, bez opakovaného stresu spôsobeného pohľadom z okien, mohol znova a zas začať racionálne zvažovať ich situáciu. No po chvíli to vzdal – už existovalo iba jedno riešenie.

Nočná mora.

Vedel, aké živé dokážu sny byť. Aké emotívne, aké logické – tento mohli mnohé ešte v logike nabiť. Chýbalo mu iba jedno – nejaké časové okno, ktoré by mu prezradilo, odkiaľ to prestalo byť skutočnosťou. Je zatiaľ len vo výcviku? V karanténe pred štartom? Noc pred štartom?

Nič nechýbalo.

Takže až po štarte. Zrejme prvý spánok po tej nepríjemnosti s klimatizáciou. Jasné, vypätie…

Na pilotnú palubu vplával Connery, obrátený hore nohami.

„Nemal si nechať pilotnú kabínu bez dozoru,“ vytkol mu Reinhard. „Nie za takýchto…“

„Ty si sem neprišiel premýšľať. Ty si sa sem prišiel zobudiť.“

Hoci to bola jasná výčitka, Reinhard sa musel pousmiať nad tým, ako dobre ho Ray pozná. „Ale to sa ti nepodarí,“ pokračoval Connery absurdne vážne, „lebo je to môj sen. Ja sa ti nesnívam. Ty sa snívaš mne.“

„A palubní špecialisti sa ti už priznali, že sa ti len snívajú?“ skúsil nadviazať Reinhard.

„Oni…“

Prerušila ich náhla tma. V sekunde si Reinhard s nesmiernou úľavou pomyslel, že je to koniec – ďalšiemu pokračovaniu tejto šialenosti zabránil budíček. Dokonca si už predstavoval, ako o tomto sne svojej pobavenej posádke rozpráva. V nasledujúcich sekundách ale úľavu striedal des, lebo sa dialo čosi skutočné, skutočné, naozaj skutočné a to čosi bolo kolísanie prúdu v obvodoch raketoplánu. Videl hromžiaceho Raya, ako sa súka hore prielezom, videl svoje ruky, ako rúčkujú hore rebríkom za ním, videl novú absurdnosť, ktorá do tejto nekončiacej nočnej mory pribudla.

Mohlo by vás zaujímať



Moja literárna tvorba


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 4     Upozornenia: 0

Autor Mroks Ne jan 19th 2020 at 9:33 am  

Kde sa s románom môžeme stretnúť. Vari sa chystá na vydanie ?

Autor Adhara Ne jan 19th 2020 at 9:03 pm  

Ľutujem, ale vydanie je ešte ďaleko. Vlastne nie je ešte ani kompletne prerobený (de facto prepísaný nanovo), je hotový len na nejakých 80 %. Dala som ho sem zatiaľ len kvôli tematickej pestrosti a na konečné skompletizovanie ukážok všetkých mojich románov. Ale v dohľadnej dobe o ňom pribudnú ďalšie informácie a azda časom dostane aj vlastnú Zónu…

Autor Martin5 St feb 5th 2020 at 3:37 pm  

Je to dobré. Len už si veľmi nepamätám, ako to bolo predtým, takže neviem celkom posúdiť, ako veľmi sa to zlepšilo. Verím, že sa dočkáme finálnej verzie, a časom aj vydania.

Autor Adhara St feb 5th 2020 at 3:51 pm  

Vďaka. Trochu som s tým od zverejnenia príspevku zase pohla. Len mám problém nájsť k tomu odborných konzultantov, tak so zápisom niektorých častí váham.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.