Tvorba potrebuje svoj priestor. Obzvlášť tá, čo neprebieha na počítači. V roku 2013 som sa odsťahovala od rodičov do malého bytíka, ktorý mi na ňu dočasne stačil. Lenže moja tvorba sa postupne rozrastala. A od roku 2017, kedy som sa rozhodla svoje výrobky predávať aj mimo okruhu známych, to s priestorom začalo byť zúfalé.

Ak tiež tvoríte, možno to poznáte. Kuchynský stôl zaprataný tak, že sa nemáte kde najesť. Kuchynský pult zaprataný tak, že si nemáte kde pripraviť jedlo. Nutnosť klásť materiál a rozrobené výrobky na každý voľný kúsoček miesta. Na police. Na zem. Jeden na druhý. Na sporák. Do rúry… Ešteže často nevarím. A keď som už navarila, neraz som našla trebárs v polievke ihličie (prinajlepšom).

Takto vyzerá kuchynský stôl v mojom minibyte. A kdeže to jedávam? Dobrá otázka…

Tvoriť v malom priestore znamená tiež balansovať medzi nedokončenými výrobkami na preplnenej podlahe. Robiť akrobatické kúsky, ak sa chcete cez prepchaný byt dostať k náradiu a materiálu. Na špičkách stáť na operadle gauča a v tejto vratkej polohe skladať škatule zo skrine. Každú chvíľu zametať, lebo odrobinky, ústrižky a úlomky sa roznášajú na topánkach z kuchyne všade. Zakopávať. Plaziť sa. A presúvať, presúvať, presúvať…

Nemenej priestoru ako náradie a rozpracované výrobky potrebuje materiál. Ten mal u mňa vyčlenenú malú skriňu. Tlačila som do nej veci ako kapustu do suda. A vždy som si vydýchla, keď sa mi ju podarilo zavrieť. Lenže potom nastúpili obavy z ďalšieho otvorenia, pri ktorom sa to prúdom vyvalilo von. Ako prvé som sa naučila neklásť sklo na vrchné police…

Problém s priestorom na stravovanie sa dá vyriešiť aj takto. Podmienkou je úzka miska.

No a vŕšenie materiálu do výšok, aby sa zaplnil nevyužitý priestor pod stropom? A to má riadne úskalia. Predovšetkým, materiál sa vlastnou hmotnosťou ničí. Vrchné vrstvy tlačia na spodné a mliaždia ich. Ak ich máte v kartónových krabiciach, mliaždia aj tie krabice. A rovnako sa vám ničia hotové výrobky, keď ich musíte vŕšiť do výšky.

Ešte horšie je to so živým materiálom, ktorý som mohla držať len na balkóne. Lenže na ňom už boli kvety, stromy a kríky, ktoré som si predpestovávala v nádeji na presadenie do vlastnej záhradky. A vypraté prádlo tiež bolo treba niekde sušiť. Keď však bol balkón zaprataný čečinou, konármi a machom v každom kúsku zvyšného priestoru, bolo vešanie prádla celkom umenie. A stromky s kríkmi v kvetináčoch neraz boli pár dní nedobrovoľne nasucho…

Maľovať a sušiť môžete len v poschodiach nad sebou. Nečudo, že tie šišky z „prízemia“ boli občas trochu modrasté…

Udržať byt síce s námahou, ale predsa len obývateľný, sa dalo len jediným spôsobom: Obmedziť množstvo skladovaných surovín. A každú chvíľu, keď sa uvoľnil kúštik voľného miesta, chodiť po nové. A to bol ešte lepší prípad. Že tie suroviny boli. Ale ani na prírodu sa neviete spoľahnúť. Raz je dobrá úroda okrasných orieškov a na druhý rok zlá. Raz sú šišky otvorené, takže vidíte, ktoré kusy sú pekné a súmerné, potom zase zavreté a zbierať ich je lotéria. Raz sú mochyne pekné a budúcu sezónu zase napadnuté plesňou. A kupovaný materiál? Raz ho majú lacný a kvalitný, potom zase nemajú. Aká som len bola skleslá, keď som z dobrej ponuky mohla vziať len zo jeden-dva kusy. Viac sa do môjho bytíka, v ktorom sa priestor rozpočítaval na decimetre kubické, už nezmestilo.

Ďalšou kapitolou bola úprava materiálu. Niektoré suroviny sa potrebovali odmáčať vo vode. Niektoré sa zase potrebovali sušiť. To všetko značilo len potkýnanie, prekladanie, prekladanie a potkýnanie… A tvorba samotná? Aranžovať sa ešte dá aj v stiesnených podmienkach. Ale ako aplikovať lak a iné postreky? Na prepchatom balkóne, na dosah živých kvetov? Alebo vetrať kuchyňu pri mínus desiatich stupňoch vonku?

Polievka? Kdeže. Len moja snaha zbaviť plody jelše púšťania nepekného žltkastého farbiva.

A napokon – fotenie. Do mikrobytu padalo ako-tak jasné slnečné svetlo len ráno. Poobede nie. Aj tak sa polovicu roka vraciam z práce za tmy. Čo to znamenalo? Buď čakať s fotením na voľný víkend, alebo si privstať a musieť vecičky nafotiť ešte pred odchodom z bytu. Prekážky, prekážky, samé prekážky…

No toto všetko sa už onedlho stane minulosťou. Po neuveriteľných troch rokoch hľadania som našla a kúpila vyhovujúci dom. Trojnásobok rozlohy môjho malého bytíku, plus záhradka. A konečne mám miestnosť vhodnú na samostatnú dielňu! Malú, ale úplne podriadenú svojmu účelu. A hneď oproti nej je osobitný kumbál ako sklad materiálu. Veľká terasa na sklad živého materiálu. A do zálohy tri pivnice.

Tu to bude! Táto najmenšia izba v dome sa zmení na dielňu.

Mám z nového bývania, samozrejme, radosť aj z iných dôvodov. Ale tento, dielnička, sa mi pripomenie vždy, keď sa zase lomím medzi naukladaným materiálom a náradím. V dome prebieha rekonštrukcia, takže som sa ešte nenasťahovala. No rozšírenie pohodlia a verím, že aj kvality tvorby, je už na obzore!

Mohlo by vás zaujímať

• Tak veľa nápadov a tak málo času
• S kožou na Radvanskom trhu
• Deväť dôvodov, prečo nenávidím bývanie v paneláku
• Ja a zdobenie
• Ako vznikajú moje maľby