Som iná ako ostatní. Nevidím klady tam, kde ich vidia druhí, ale ich vidím v niečom, v čom druhí nie. Aktuálne vo vysokej tráve. Vlastne nie aktuálne, už celé roky, minimálne odkedy mi v hlave skrsol nápad na trávičkové svietničky. No túto kosebnú sezónu sa tráva stala témou viac než inokedy.

U starkej som sa nedávno prechádzala v tráve vysokej po pás. Obdivovala som typické májové kvety, iskerník, margaréty, štiav, kukučky… ale aj kvety tráv. Psiarka, kostrava, lipnica… Každé súkvetie je také iné, také jedinečné. Sledovala som ich tvary, snažila som si ich vryť do pamäte, lebo som uprostred tvorby ďalšej várky obľúbených svietnikov so siluetami tráv.

A v nasledujúci deň som náhodne zahliadla v televízii, že vysoká tráva – zďaleka nie taká vysoká ako tá „moja“ – bola komusi natoľko tŕňom v oku, že sa na ňu verejne sťažoval! Na ďalší deň, hoci bez súvislosti s týmto, „moja“ lúčka ľahla pod kosačkou. A na ďalší deň som počula, že nedostatočná rýchlosť kosenia trávy je predmetom sťažností aj v meste, v ktorom pracujem.

Prečo ľudia tak neznášajú vysokú trávu? Iste, je nepraktická – zle sa cez ňu chodí, reže na nohách, ukrýva kliešte a inú háveď, ktorú nechceme mať na tele, a alergici s ňou majú vlastné trápenie. Ale ako vidím, ľuďom stačí na pocity odporu aj to, že sa na ňu musia len pozerať. Chápem, raz sa pokosiť musí, inak ľahne, zadusí všetko okrem kriakov, ktoré bylinný porast rýchlo nahradia a z trávy po rokoch neostane takmer nič. Ale prečo sa tak musí stať čím skôr? Prečo muži stále frflú, ako už musia kosiť a pritom nemusia, vôbec nemusia ešte nejaký mesiac? Človek v túto časť roka nemá možnosť poriadne si vychutnať ani lúku, ani ticho. Nemôže si v pokoji posedieť von so šálkou obľúbeného nápoja. Či si ide sadnúť von v meste, na vidieku alebo na lazoch, z väčšej či menšej diaľky sa ozýva mnou tak nenávidené vrrr, VRRRRR! Znie to ako otravné sršne a tento zvuk je o to horší, čo znamená – roztínanie tiel niekoľkých živých tvorov každú sekundu. Viem, väčšina tých tvorov sa z toho časom spamätá. Ale aj tak.

Kvitnúca kostrava pri západe slnka

Nejde len o to, že tráva je pekná. Vysoká tráva je potrebná aj pre zachovanie biodiverzity. Neustále kosené, na krátko držané trávičky sú zelené púšte. Takmer nič okrem trávy neznesie takéto zaobchádzanie. Vzniká monokultúra a monokultúry nikde nie sú dobré. Možno je monotónny trávový koberec svojím spôsobom tiež pekný, dobre sa po ňom chodí i na ňom sedí (uznávam, že strnisko po skosení metrovej trávy nie je nič moc), no trpia ním aj živočíchy. Nežije v ňom hmyz. Dobre, asi si vravíte, že viac hmyzu je to posledné, čo potrebujeme, ale skrátka a jasne, biologická rovnováha udržiava náš svet v chode, aj keď človeku sa možno viac páči niečo iné.

Ale prečo sa mu vlastne páči niečo iné? Kvitnúce trávy majú tiež svoje čaro, nemysliteľne k tomuto ročnému obdobiu patria. A tak vám znova predstavujem moje svietničky-vázičky na predaj, kde trávy buď hrajú prvé husle, alebo aspoň druhé. Jeden z nich, svietnik obsahujúci výlučne trávy, je dokonca pri zapálení sviečky aj farebne zladený s trávou. Vydáva jemne zelenkavé svetlo, čo je spôsobené iným druhom skla, než majú ostatné svietničky.

Svietničky-vázičky pri dennom svetle. Tú mačku si nevšímajte, nepodarilo sa mi ju vyhnať zo záberu.

Ale všetko zlé je na niečo dobré. Aj to nešťastné kosenie. Umožňuje mi aspoň bez výčitiek svedomia „obrať“ lúku o všetky pekné kvety. Lebo predsa len nemám dobrý pocit z tnutia do živého – hoci rastliny bolesť necítia, spôsobuje im to stres a určite im je to nejakým spôsobom nepríjemné. No v prípade zberu kvetov z lúky pred kosbou sa necítim vinná. Veď aj tak by o chvíľu padli. A vo váze sú krásne. Najmä kvety z mierne zamokrených lúk, ako sú iskerníky, margaréty, kukučky či zvončeky, vydržia vo váze s vodou pekné aj celý týždeň. Dokonca aj keď vám zvädnú, kým ich tam stihnete dať, vo vode sa znova vzchopia. Tu ma vidíte, ako tesne pred kosením rýchlo zachraňujem to najkrajšie z najkrajšieho, aby som to mohla obdivovať ešte ďalší týždeň.

A sem-tam k pridávam k zbieraným kvetom aj nejaké súkvetie trávy, hoci nemá ani pestré farby, ani pompézne kvety. Lenže patrí k tomu. K tým kvetom, k tej lúke, k tomuto obdobiu.

Ale aj tak prosím aspoň o kúsok zatiaľ nekosených lúk. Príroda ich potrebuje. A moja inšpirácia tiež.

Mohlo by vás zaujímať

• Herbár kvetov zo šišiek
• Rastúúúúú alebo o hubách a dekoráciách
• Prečo tieto dekorácie vyrábam?
• Na vianočných stromčekoch chýba už len WC kefa
• Konečne vlastná dielnička!