Image by Gustavo Wandalen Corrêa from Pixabay
Ľudia sa vraj začínajú odvracať od smartfónov a vracať k tlačidlovým mobilom. Aby ich nelákalo používať ich nadmerne. Z môjho pohľadu objavili Ameriku. Za mňa bol mobil vždy zlo a žiadnu odvykačku od neho som nikdy nepotrebovala. Naopak, nejde mi do hlavy, prečo sa také kvantum ľudí stalo od neho závislým.
Nenávidela som mobily od prvej chvíle, ako sa niekedy na prelome tisícročí začali v spoločnosti objavovať. Prečo? Spočiatku preto, že nenávidím telefonovanie. Obťažuje ma to. Nevolajte mi, prosím. V dvoch prípadoch z troch voláte nevhod, nie som v situácii, kedy by som mohla vašu požiadavku riešiť. A keď aj môžem, rozhodne mám radšej, keď smiem nad odpoveďami popremýšľať a overovať si fakty. Zabráni to zbytočnému zhoršeniu vzťahov, zbytočnému zmätku a zbytočnému prúdu slov cez telefón. Písomná forma komunikácie má pre mňa o milión percent navrch nad mobilom. Nuž a rovnako aj ja ako telefonujúca predpokladám, že v dvoch prípadoch z troch volám nevhod a preto som z telefonovania nervózna.
A tak som mobil vytrvalo odmietala aj počas základnej, aj počas strednej školy. Rodičia mi ho núkali, no nechcela som o ňom ani počuť. Už v tých časoch som vídala vo verejných dopravných prostriedkoch ľudí, ktoré do neho sústredene hľadia a ťukajú. Písali esemesky. To som vtedy nevedela. Nezaujímalo ma to.
Napokon, po nástupe na vysokú školu, mi rodičia mobil konečne nanútili. A ďalší niekoľkoročný a urputný boj so mnou začali zvádzať, keď chceli, aby som tlačidlový, respektíve už s dotykovým displejom, ale malým množstvom funkcií, vymenila za smartfón. Nechcela som internet v mobile. Ani za svet. Fotila som digitálnymi foťákmi. A viac som nepotrebovala. Väčšinou. Uznávam, že vzhľadom na to, že ani nešoférujem, občas sa mi celkom zišlo vedieť, kedy idú spoje. Lenže obávala som sa, že keby som mala internet v mobile, pri spojoch by to nezostalo. Áno, internet ako taký – sledovaný cez počítač – bol aj pre mňa lákadlo. Áno, aj ja som prepadla sledovaniu notifikácií a hľadaniu, čo je nové, viac než je zdravé. A práve preto som sa snažila od internetu izolovať. Navyše s blížiacou sa tridsiatkou mi začalo dochádzať, že z internetu pre mňa ešte nič dobré nevzišlo a teda asi ani nevzíde. Rada som chodievala na chalupy, ktoré boli offline. Lebo čím menej možností kontrolovať internet, tým menej často budem prežívať sklamanie, že mám málo lajkov/videní/komentárov/či akýchkoľvek ďalších reakcií na môj s takou láskou a námahou vytváraný obsah.
Budem úprimná. O internet som sa začala zaujímať iba preto, že môj reálny život bol v troskách. Že som nemala nikoho, žiadnych priateľov, žiadneho frajera, s ktorými by som mohla žiť reálny život. Ale internet vždy bol a vždy bude iba náhražkou. A zároveň nástrojom vyhľadávania niekoho, s kým sa síce spoznáme online, ale budeme si spolu užívať aj radosti reálneho života. Keby niekto taký prišiel, alebo keby mi niekto z ľudí, s ktorými som kedysi žila reálny život, no potom som ich stratila, navrhol, aby sme išli robiť niečo zábavné, s radosťou vyskočím od počítača a už po ňom ani nevzdychnem.
Postupne som si vydobyla trošku väčšie možnosti na to, aby som začala robiť niečo okrem počítača aj sama. Osamote to síce veľmi zábavné nebolo, ale bolo to aspoň užitočné. A šetrilo to zrak. Naučila som sa od internetu nič dobré neočakávať a z toho dôvodu na ňom tráviť menej času. Ak by mal internet potenciál nejako mi vylepšiť život, za tých dvadsať rokov, čo sa na ňom pohybujem, by to už urobil. Dnes je to pre mňa už len pracovný nástroj, nič viac, a ani len v tejto úlohe sa neosvedčil tak, ako by som potrebovala. A v ideálnom svete by pre mňa nebol ani len tým. Viem si predstaviť byť šťastná bez akýchkoľvek informačných technológií.
A teraz mi povedzte: keď ja volám vás robiť niečo zaujímavé, prečo zostanete pri internete?
A čomu nerozumiem ešte viac: a dokonca pri internete v mobile???
Mobil internet nijako nevylepšuje, naopak, zhoršuje jeho používateľnosť na najvyššiu možnú mieru! Koľko rokov sme sa tešili z toho, že obrazovky televízorov a monitorov počítačov sú čoraz väčšie… a zrazu, bez akejkoľvek logiky, je top obrazovka tá najmenšia z najmenších?! A používať k tomu najmenšiu klávesnicu z najmenších?! Preferovanie písania na mobile oproti iným formám písania je niečo, čo bezvýsledne vyčerpáva všetky moje intelektuálne aj empatické kapacity. Totiž, ja mám veľmi malé a jemné prsty. Veď len vďaka tomu vyrábam malé a jemné ozdôbky. A teraz mi povedzte, vy s väčšími prstami, ako dokážete na takej mikroklávesnici písať, keď to nedokážem ja? Keď urobím viac preklepov, než je slov vo výslednom texte, musím sa neustále vracať a nadávať pri tom ako pohan? Nepíšem na mobile okrem najväčšej núdze z najväčších. Inak vždy preferujem písanie do počítača a na papier. Ešte aj vyrývanie textu do kameňa je pre mňa jednoduchšie ako písanie na mobile.
Na druhej strane, smartfón je síce primalý na pohodlné písanie a pozeranie, ale priveľký na to, aby sa dal šuchnúť do väčšiny vreciek. Už dvakrát som zažila krušné chvíle, keď mi smartfón z vrecka vypadol a ja som ho zdĺhavo hľadala – raz v upršanom lese, raz v tme, snehu a mraze. Tvorcovia museli dlho bádať, kým sa im podarilo vybrať jeho výslednú veľkosť tak, aby narobila čo najviac problémov.
Kto vôbec vymyslel dotykový displej? To bol jeden z najhorších nápadov na svete. Tlačidlá jasne stroju dávajú najavo, čo chcete. Dotykáč skoro nikdy nepochopí dotyk správne. Keď vyťahujem zvoniaci mobil z batohu či vrecka, v polovici prípadov pri tom tú sprostú vec nechtiac zložím. Áno, aj keď som sa ju naučila chytať len opatrne za boky. Nepomáha. Zdá sa, že aj závan vzduchu na displeji sa interpretuje ako dotyk! Ak si ho počas telefonovania nevdojak priložím k lícu, ďalší nechcený dotyk! To, že nerozoznáva kliknutie od scrolovania je už iba čerešnička na torte.
Niektoré webstránky pre mobil nie sú stavané. Iné sú zase stavané za cenu, že na nich máte menej funkcií, na čo tiež nadávam ako pohan. Vlastne, ja nadávam ako pohan úplne pri každom dlhšom používaní mobilu. Len rokmi vycepované sebaovládanie ma donútilo nehodiť ten prekliaty krám už aspoň stokrát o stenu, ani po nej zlostne nepodupať. Nuž a keby som verila na tieto novodobé náhražky náboženstva, že vysielame okolo seba akúsi vedou neodhaliteľnú energiu, tak by sa vysvetlila ďalšia záhada: že na mojom prvom smartfóne sa z ničoho nič objavila virtuálna prasklina. Akoby ju tam urobili tie kvantá predstáv, ako po tom nepodarku zúrivo skáčem.
Všetci vraveli, zvykneš si. Všetci vraveli, obľúbiš si. Ale figu. Od môjho prvého smartfónu uplynulo už sedem rokov a používam ho absolútne minimálne. Milosrdne naň zabúdam, za čo sa moji blízki, ktorí sa so mnou snažia spojiť, hnevajú.
Nenávidím tiež celospoločenský tlak na používanie smartfónov. Áno, úplne všade sa dočítate, aké sú škodlivé. Ale lístok na vlak za normálnu cenu si bez nich už nekúpite. Nútia vás ich používať tým, že rušia predajné miesta na lístky. Ďalej sa všetko nálepkuje QR kódmi, kto nemá ich čítačku, je odrezaný od informácií (no mne zatiaľ žiadna, opakujem žiadna informácia nestála za to, aby som QR kód použila). Je to podobné ako s ochranou životného prostredia. Hudie sa jedno a robí sa niečo úplne opačné – a na celospoločenskej úrovni, takže jedinec sa márne môže snažiť mať neutrálnu uhlíkovú stopu.
Aby som to zhrnula: mobil toho nemá viac než počítač s internetom, ale menej. A počítač s internetom nemajú nič, čo by robilo môj život spokojnejším a šťastnejším. Takže mobilovú závislosť nechápem, nechápem a ešte raz nechápem.
Alebo je to celé inak? Vám vaše mobily ukazujú niečo iné ako mne? Niečo, čo vám tvorí ten často spomínaný dopamín, kým mne sa z mobilov tvorí len adrenalín a kortizol?
Ja už začínam byť ochotná veriť všetkému…
Napísať odpoveď