V priebehu života som sa videla v rozličných úlohách, od princeznej až po astronautku. Ale nikdy, vôbec nikdy, som sa nevidela ako šoférka. Nepatrilo to ku mne; ani na um mi neprišlo, že by som si niekedy urobila vodičský preukaz. Keď sa ma spolužiaci po dosiahnutí príslušného veku opýtali, či si ho idem spraviť, pozerala som na nich, ako by sa ma pýtali, či si nespravím kurz nájomného zabijaka.

Niežeby som k riadeniu v každej forme mala odpor. Od detstva snívam, že sa naučím jazdiť na koni (princezná). Po pätnástke sa k tomu pridala chuť naučiť sa pilotovať raketoplán (astronautka). V dvadsiatke som toho raketoplánom dosť nalietala na simulátore. Pripadá mi to ľahšie ako riadiť auto. Síce viac ciferníkov, lenže žiadne dopravné značky, ktoré treba rozlúštiť, ani iné dopravné prostriedky, ktorým sa treba vyhýbať. Moja pilotná kariéra však beztak (okrem úplnej neznalosti angličtiny, samozrejme) skončila na neschopnosti pristáť. Pristávanie je oveľa ťažšie ako štart.

S pribúdajúcimi rokmi zostávalo moje správne miesto v aute na sedadle spolujazdca. Pridružil sa k tomu postupne ďalší dôvod: absolútna neschopnosť sa sústrediť. Čím som staršia, tým kratšie sa dokážem koncentrovať na jednu vec, ba niekedy ma na pár sekúnd doslova „vypína“. Za volantom je to smrteľne nebezpečné.

Na moju smolu je však vodičský preukaz jedna z hlavných vecí, z ktorých ostatní ľudia odvodzujú schopnosti a teda aj hodnotu človeka. Nikdy sa ma nespýtajú, čo viem vymenovať všetky hviezdy Veľkého voza. Nespýtajú sa ma, či viem viazať makramé uzly. Nespýtajú sa ma, či viem zo semienka dopestovať sadenicu jedlého gaštana. Pýtajú sa ma len na to, či viem riadiť auto. Potom notoricky vyzerám ako neschopná. Ale vy len kladiete nesprávne otázky!

Na chodení pešo nie je nič zlé! Na to bol človek od prírody stavaný. Nie na vyvážanie si zadku v aute. A tak chodím. Na chrbát batoh – kabelky som sa už dávno zbavila, pretože nerovnomerne zaťažuje chrbát – a poďme. Najlepšie nie popri ceste. Úplne ideálne v prírode. Do práce na opačnom konci mesta som chodievala pešo. A keď som sa presťahovala do krajšieho mesta a musela som dochádzať autobusom, na jar a v lete sa nechám vyložiť o dedinu skôr, alebo prejdem pešo do nasledujúcej dediny a nastúpim až tam. Nejde mi o ušetrenie tých pár centov za lístok, skrátka potrebujem pohyb, pretože mám sedavé zamestnania. Navyše keď kráčam prírodou, nájdem všelijaký materiál do ďalšieho zamestnania, rukodielnej tvorby. V minulosti pre mňa bola navyše pešia chôdza, napríklad na gymnázium, perfektná tvorivá aktivita. Trúfam si povedať, že nebyť mojej rutinnej prepravy z miesta na miesto pešo, neexistoval by žiadny môj román.

Som však medzi svojimi známymi takmer rarita. Skoro všetci chodia autom ešte aj na WC. Nerozumiem tomu. A už vôbec nie v súvislosti so súčasným boomom „zdravého“ životného štýlu a ochrany planéty. Hráme sa na bio, eko a zero waste, ale čo to pomôže, keď nám z výfuku dennodenne opakovane idú škodlivé splodiny? Keď už má vlastné auto každý člen rodiny vrátane domácich maznáčikov?

Auto škodí trojnásobne. Jednak nám, že nás ochudobňuje o pohyb. Jednak prírode vypúšťaním oxidu uhličitého a ďalších, jedovatých látok. A prírode druhý raz, keď sa kvôli stavbe ďalších a ďalších parkovísk ničí ďalšia a ďalšia zeleň. Nerada vidím, ako si výstavba parkovacích miest odhrýza stále nové a nové plochy trávy, v horšom prípade aj stromov.

Prečo? Prečo? A prečo tieto zlé návyky učia už novú generáciu? Prečo ľudia vozia svoje deti autom do školy či na krúžok, ktoré sú vzdialené len päť-desať minút cesty? Nenapadá mi jediný dôvod pre, zato kopa dôvodov proti!

Isteže, sú situácie, keď je auto potrebné až nenahraditeľné. Napríklad pri preprave ťažkého nákladu. Navláčať priťažký náklad pešo by nášmu zdraviu rozhodne neprospelo. A je to jeden z problémov, na ktorý narážam pri svojom pešom živote. Moje zamestnania potrebujú svoju výbavu a je náročné ju napešo prepravovať. Všetko si vyberá svoju daň.

A potom sú tu, samozrejme, priveľké vzdialenosti na to, aby sme ich zdolali pešo, alebo vzdialenosti, ktoré by sme pešo síce aj zdolali, ale musíme ich práve zdolať rýchlo. Ale na to existuje, voilá – hromadná doprava. Trochu pomalšia ako auto, ale rozhodne ekologickejšia. A (donedávna?) aj ekologickejšia.

A tu sa dostávam k hlavnej výčitke. Prečo, preboha, slovenská hromadná doprava tak upadá? Prečo robí všetko preto, aby človeka od jej používania odradila?!

Nedávne zdraženie vlakov je otras, ale je to len zhnitá čerešnička na pokazenej torte. Je absolútne šialené a neodpustiteľné, že používanie vlakov je podmienené technológiou, smartfónom, ktorý nemá každý. Nemá naň každý alebo ho nechce mať. O škodlivosti smartfónov by sa dal napísať samostatný blogový príspevok. Ja ho vlastním len preto, že mi ho nanútili, často naň nepozriem, ako je deň dlhý, a žiadne aplikácie na ňom nepoužívam, lebo nemám odkiaľ vedieť, ako sa používajú. A zrazu je smartfón nutný, ak nechcete prirážku euro, za ktorú by ste si mohli kúpiť dva moje ručne robené vlčie maky. A ak nastupujete na vlak v stanici, na ktorej sa nepredávajú lístky – kam už patria aj také veľké obce ako Kremnica! – tak platíte ďalšie tri eurá! To je taká nespravodlivosť, že na ňu nemám ani slov. A to nie je všetko! Musím spávať v práci, pretože sa do nej po novom nemám ako ráno dostať! Našťastie, platí to len pre sobotňajšie služby, ale pri šialenostiach, aké sa teraz dejú, by som sa nečudovala, keby sa to rozšírilo aj na pracovný týždeň.

No ak riešite „len“ problém s cestovným vo vlaku, ktoré oproti vlaňajšku trikrát (!) zdraželo, patríte k tým šťastnejším. Čoraz častejšie však narážame na oveľa horší problém a to, že hromadná doprava vôbec nechodí! A to nielen z Predných Zadných do Hornej Dolnej, ale ani medzi krajskými mestami! Ide len jeden autobus za pár hodín, na ktorý vás nevezmú, lebo nemáte miestenku! Čo na tom, že ste do poslednej chvíle nemohli vedieť, či, respektíve kedy budete cestovať? Čo na tom, že kúpa miesteniek je opäť podmienená internetom, technológiou, ktorá nie je každému dostupná a nie každý s ňou chce mať niečo spoločné?! Čo ako je to neuveriteľné, hoci je dopyt po autobusovej preprave stále veľký, z mne úplne nepochopiteľných dôvodov začala chýbať ponuka. A tak sa mi stalo, že sa mi nepodarilo v piatok dostať do môjho druhého zamestnania, pretože medzi Žiarom a Nitrou už od štvrtej poobede v pracovný deň nič nešlo, len výhradne miestenkový spoj! Na ťahu medzi Zvolenom, resp. Banskou Bystricou a Bratislavou, jednoducho nič nepremávalo! A už dávnejšie som musela obmedziť návštevy rodičov v Banskej Bystrici, pretože sa z nej ani len do Žiaru už tak ľahko nedostanete. Raz som čakala medzi pobudami na zvolenskej stanici na spoj od ôsmej do polnoci.

Čo má toto znamenať? Ako máme pomáhať planéte i sebe, keď nám spoločnosť hádže takéto obrovské polená pod nohy? Keď na nás vyvíja takýto obrovský nátlak, aby sme sa stali šoférmi? Zo mňa šoférku nikdy nespravíte, v záujme mojej i vašej bezpečnosti. A tak nás, chodcov poctivých, vháňajú do neriešiteľnej situácie…

Mohlo by vás zaujímať

• Nebojujme proti biorytmom!
• A na moju menšinu kedy dôjde?
• PremoreNIE!
• Rastúúúúú alebo o hubách a dekoráciách