Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 10. 11. 2015

Možno vás odradili útržky hrôzostrašných informácií o tom, aké ťažké je nájsť si vydavateľa. Možno sa bojíte kritiky. Možno je pred vami jediný cieľ – zaznamenať – a kým ho nenaplníte, nechcete sa obzerať po ďalšom. Možno si chcete uchovať súkromie svojich myšlienok. Možno si myslíte, že na to (zatiaľ) nemáte. Možno tomu zatiaľ neprikladáte vážnosť, možno… výsledok je v každom prípade ten istý: píšete výlučne do šuflíka. A otázka znie: dokedy to vydržíte?

Aby bolo jasné, píšem o principiálnom nepublikovaní či nezverejnení. To znamená o úmysle autora neukázať svetu text nikdy. Nie o prípade, kedy ho autor v určitej či neurčitej dobe zverejniť chce, no zatiaľ si ho necháva pre seba, lebo nie je z jeho pohľadu hotový, dosť vyladený. Na tieto prípady teraz zabudnime.

Treba rozlišovať dve formy postoja „nechcem publikovať“. Prvú tvoria autori, čo publikujú na internete, ale v papierovej podobe publikovať nechcú. Druhú tvoria autori, čo odmietajú aj internetovú publikáciu. Najprv k tej prvej skupine. Úprimne, hoci tým zrejme mnohých naštvem, myslím si, že spokojnosť so šuflíkovosťou je u nich častokrát iba póza. Pred okolím a niekedy aj pred sebou. Prečo? Jednak preto, že autorov dušujúcich sa, že im na publikácii vôbec nezáleží, nachádzam obšmietať sa okolo serverov, ktoré publikáciu umožňujú. A napokon, aj publikácia na internete je už nejaká forma publikácie.

Autor: Paul Robinson

A čo druhá skupina? Chápem, že o slávu a peniaze nemusí ísť každému. Chápem, že publikácia, čo i len internetová, istým spôsobom naháňa hrôzu. Je to nezvratný krok, to po prvé. Lepšie povedané, treba počítať s tým, že je to nezvratný krok, a to aj v prípade, že príspevok môžete zmazať – lebo za tú dobu zverejnenia si ho už niekto mohol uložiť. A nezvratnosť publikácie v papierovej podobe je bez debaty. Po druhé, aj ja mám trocha bruchabôľ z uvedomenia si, že po publikácii si môže moju prácu prečítať hocikto. Ale naozaj hocikto. Vrátane tých, čo ten text vedia akýmkoľvek spôsobom zneužiť. (Obava zo zneužitia krádežou, taká častá u iných autorov, je ale u mňa až na jednom z posledných miest.) Publikovať značí vložiť svoj text do rúk neznámych ľudí. Nie div, že na to treba odvahu a že je plne pochopiteľné, ak sa ju nepodarí nazbierať každému a vždy. Ale čo extrém, keď sa autor rozhodne nikdy neukázať text vôbec nikomu? Ani blízkej a overenej osobe?

Tomu extrému úprimne povedané nerozumiem. Načo písať niečo, čo autor nehodlá nikdy nikomu ukázať? Možno nemám dostatočnú predstavivosť, tak ma prosím uveďte na správnu mieru, ale napadá mi iba jeden možný dôvod takéhoto konania: obava pred zabudnutím myšlienok, ktoré autorovi pripadajú zaujímavé. Fajn, beriem. Ale prečo mu vlastne pripadajú zaujímavé? A prečo si myslí, že nikomu inému na svete by zaujímavé nepripadali? Alebo že takého človeka nenájde? Alebo si myslí, že by aj zaujali, no nechce ich zverejniť z iného dôvodu?

Písanie – myslím fyzicky písanie, nie tvorivý proces – je totiž samo osebe dosť veľká drina. Neprirodzená poloha tela za klávesnicou, obetovaný čas, prsty brniace z toľkého búšenia, otravné preklepy… Písanie na papier v nepríjemnosti nezaostáva. Ruka bolí (aspoň nás, ľavákov, teda čoskoro začne bolieť poriadne), pero nepíše (zdá sa mi to, alebo v dnešnej digitálnej dobe sa vyrábajú perá schopné popísať čím ďalej tým menej stránok?), ide to desivo pomaly. Načo by to niekto dobrovoľne podstúpil, keď jemu samotnému stačí mať predsa príbeh v hlave? Pre dobrý pocit prebíjajúci všetky tieto negatíva? Aj to beriem… ale dokedy mu vystačí?

I ja sa dlhoročne venujem písaniu nepublikovateľných textov. Na nepublikovateľnosť najstarších z nich som nezmenila názor ani po štrnástich rokoch. Ale keď si spomeniem na svoje pocity vtedy a dnes… áno, nechcela som ich nikomu ukázať, ale nepísala som s tým, že toto si nesmie prečítať nikto a nikdy. Aj nepublikovateľné texty boli písané s tým, že ich raz bude niekto čítať. Akurát ešte neviem kto a kedy. Mať istotu, že si ich neprečíta naozaj nikto naozaj nikdy, všetka chuť do práce by ma prešla. Lebo písať pre seba, to je prednášať prázdnej miestnosti. Písmo nebolo vynájdené na skladovanie, ale na odovzdávanie informácií. A naplnenia svojho účelu sa začne skôr či neskôr domáhať. Poznám to.

Výnimkou môže byť, ak ste napísali niečo, čo neskôr odsúdite ako veľkú hovadinu. Taký text je ľahké, priam žiaduce bezbolestne poslať do zabudnutia. Ale čo keď svojmu dielu veríte? Keď máte čoraz neodbytnejší pocit, že ste stvorili niečo naozaj úžasné? Takýto pocit valcuje autora aj v prípadoch, že publikovať plánoval, no až po dlhej dobe vylepšovania. Dokážete sa nepodeliť? Ja som dokázala. Asi tak mesiac. A bol to naozaj ťažký mesiac. Potom môj úmysel „podržím to v šuflíku zopár rokov a budem to pomalinky dolaďovať a vylepšovať“ sfúkol ako balón. Hoci, objektívne by bolo pre ten príbeh naozaj lepšie nechať ho zopár rokov v šuflíku a dolaďovať a vylepšovať. No ony sa derú von, podobne ako deti. Niekedy sú aj nedonosené, ale toto uvedomenie „kontrakcie“ nezastaví. Áno, na rozdiel od pôrodu, aj pri silnom pýtaní sa na svet text v utajení zadržať dokážete. Ale za akú cenu? Neocenenie toho, čo považujete za dobré – nech už je to neocenenie z akéhokoľvek dôvodu – môže viesť k frustrácii, poklesu motivácie a chuti do ďalšej tvorby, nervozite, úzkosti a celkovej strate sebavedomia.

Nenabádam na publikáciu ani netvrdím, že zverejnenie je ten najlepší spôsob, ako s (každým) textom naložiť. Publikácia so sebou nesie more ďalších rizík, problémov a neraz aj práve toho, pred čím sa pokúšate uniknúť – nervozity, frustrácií, smútku. Vlastne s publikáciou to asi bude podobne ako s tým, čo sa vraví o mužoch: nejde to ani s ňou, ani bez nej. Asi neostáva nič iné než vyskúšať oba stavy: publikovanie aj nepublikovanie. Ani jeden žiadna sláva? Potom je tu ešte možnosť praktizovať ich oba súčasne. Niečo sa zverejní a niečo nie. A keď sa zrazu strašne začne na svetlo sveta pýtať aj nezverejnené, pred jeho publikovaním treba napísať niečo nové nezverejnené, a cyklus úspešne pokračuje.

P.S.: Tento text sa nedožadoval publikácie veľmi dlho. Viac než rok od napísania.

Mohlo by vás zaujímať

• Do tlače
• Prečo nie selfpublishing
• Päť typov čitateľských reakcií, ktoré autori najviac neznášajú
• Päť tipov, ako sa nezblázniť počas čakania na odpoveď od vydavateľstva