Prvýkrát publikované na www.projekt-psa.sk
Jana Plauchová: „Bez komentárov spisovateľ netuší, či ide správnou cestou a či ho vlastne vôbec niekto číta.“ ROZHOVOR
Posted on 8 nov 2019 by Viktória
Ak máte radi sci-fi žáner, potom by ste sa možno radi dozvedeli niečo viac o Jane Plauchovej, autorke niekoľkých úspešných sci-fi románov.
Rozhovor zrealizovala Dominika Elizabeth Hladíková.
Môžete sa čitateľom, ktorí vás ešte nepoznajú, trochu predstaviť?
Som autorka vedecko-fantastických románov a poviedok. Vyštudovala som molekulárnu biológiu, ale v súčasnosti pôsobím ako odborná pracovníčka Krajskej hvezdárne a planetária Maximiliána Hella. Zároveň prednášam predmet Raketová technika a kozmonautika na Pomaturitnom štúdiu astronómie v Hurbanove. Venujem sa tiež písaniu populárno-náučnej literatúry a ďalších žánrov, blogovaniu, recenzovaniu, prednášaniu, výtvarnej a sochárskej tvorbe. Okrem toho tiež tvorím a predávam interiérové dekorácie s vlastným dizajnom.
Predstavíte čitateľom aj svoje knihy?
Zameriavam sa najmä na písanie vedecko-fantastických románov, v ktorých sa pokúšam o vyváženie prvkov hard a soft sci-fi. Pre mňa osobne bez prítomnosti jednej zo zložiek v nejakom sci-fi diele nikdy dobre nefunguje ani tá druhá. Láka ma hľadanie nových princípov fungovania sveta a vysvetľovanie reálnych záhad, ktoré trápia vedcov. Je mi však jasné, že moje divoké sci-fi vysvetlenia nie sú tými ozajstnými. Pokúšam sa vyhýbať klišé a používať ho len v ojedinelých prípadoch, v ktorých som si dopredu vedomá toho, že to klišé je. Tiež sa snažím o veľkú pestrosť motívov a prostredí, ktoré sú dejiskom mojich príbehov: prvá vydaná kniha sa odohráva v malom mestečku, druhá najmä na rozličných svetových kozmodrómoch, tretia pod hladinou oceánu a štvrtá v okolí planéty Venuše a na nej.
Ako ste sa dostali k písaniu sci-fi žánru?
Zrejme vďaka dvom faktorom: prvým boli detské sci-fi knižky, ktoré mi mama čítala už ako škôlkarke, druhý, že som sa sama od seba už od útleho detstva zaujímala o vesmír. Jedno i druhé vo mne rozdúchalo záujem o sci-fi tvorbu, ale najprv výlučne v pozícii čitateľky. Až raz som dostala chuť čítať jeden konkrétny sci-fi román s presne daným dejom a atmosférou, ktorý ešte nikto nikdy nenapísal. S ľútosťou som musela pripustiť, že ho budem musieť napísať sama. S ľútosťou preto, lebo som netušila, ako na to. A tak som radšej, ako tréning, napísala najprv iný sci-fi román, ktorý mi napadol neskôr. Po ňom ďalší (Druhú planétu), za ním ten cieľový, potom štvrtý, piaty…
Vaša posledná kniha je Druhá planéta, ktorú som na tomto webe aj recenzovala. Čo plánujete ako ďalšie?
Je toho ešte veľa, čo by som rada publikovala. Keďže ale proces publikácie nezávisí len odo mňa, neviem presne povedať, v akom poradí a čase to bude. Každopádne v priebehu najbližšieho roka sa chystá vydanie mojej prvej populárno-náučnej knihy, rozsiahleho diela o súhvezdiach, na ktorom pracujem už polovicu života. Rada by som urobila aj reedíciu Nula kelvinov, svojho prvého vydaného románu. Ten mal u čitateľov značný úspech a tým ma podnietil napísať aj jeho voľné pokračovanie, ktoré plánujem po reedícii vydať tiež. Chcela by som vydať aj zbierku poviedok a prepracovanú verziu môjho prvého románového rukopisu. Áno, toho pôvodne cvičného, no teraz v úplne inom šate, v ktorom z pôvodného príbehu zostane iba hrubá kostra.
Čím sa pri písaní najviac inšpirujete?
Príbehmi iných autorov a realitou. Ale ani jedným v takom zmysle, ktorý vám asi napadne ako prvý. Na rozdiel od počiatkov svojej tvorby už pre mňa u iných autorov nie je inšpiráciou to dobré, čo by mohlo viesť k napodobňovaniu až plagiátorstvu, ale to zlé. Témy, o ktorých si myslím, že ich treba poňať úplne inak, než to urobili pôvodní autori. Čo sa reality týka, tam ma inšpirujú fakty, vedecké poznatky. Mnou zažité veci sa, ako som si potvrdila aj skúsenosťami, do literatúry hodia len v naozaj minimálnych množstvách.
Je podľa vás ťažké písať tento žáner?
Ťažká je aj samotná táto otázka. Pre mňa osobne bolo náročné písať najmä pasáže, o ktorých som nemala dosť informácií napriek tomu, že som urobila všetko pre ich zohnanie. Ale na internete možno nájsť plno diel autorov, ktorí informácie pri písaní tiež zjavne nemali. Nakoľko bol proces tvorby ťažký pre nich, to neviem. Na druhej strane, keď po náročnom zháňaní informácií získam dostatočné údaje, proces samotného zapisovania deja je už pre mňa jednoduchší. Takže za seba môžem povedať, že áno, v podstate je to vždy ťažké – ak nemám informácie, je ťažšie písanie. Zháňanie informácií je tiež náročné, ale písanie je už potom ľahšie.
Plánujete niekedy napísať knihu v inom žánri alebo prostredí?
Rada by som skúsila psychologický triler, dokonca mám námety na až dva také. No mám pocit, že je to ešte ťažšie než sci-fi. Udržať pozornosť čitateľa dejom, ktorý je stavaný najmä na konštrukciách a myšlienkach v hlave postavy, bude poriadna výzva. Mám tiež námety na fantasy svet, no z jeho prostredia zatiaľ vznikla iba jedna poviedka.
Ako ste sa dostali k písaniu celkovo?
Prišlo to tak nejako samé, prirodzene, hneď potom, čo som sa naučila písať. Už v škôlke som tvorila rozsiahle príbehy a nechcela som ich zabudnúť. Keďže som odjakživa tiež rada maľovala, snažila som sa ich zachytiť aj takouto formou, ale to nebolo ono. A tak som začala písať a ilustrovať. Spočiatku to boli rozprávky o zvieratách, napríklad o včielke, psíkoch alebo o húsatku, no s výnimkou týchto troch zostávali prevažne nedokončené. Nasledovali rovnako nedokončené príbehy pre mládež a zhruba od jedenástich rokov už len samé, spočiatku neveľmi úspešné pokusy o výlučne „dospelácku“ literatúru (ktorú som niekedy v tom veku začala tiež čítať). Prvý väčší príbeh som dopísala až v sedemnástich – vravím „až“, vzhľadom na to, že som to skúšala už asi desať rokov predtým.
Aké knihy by ste odporučili čitateľom, ktorí so sci-fi len začínajú?
Neviem, či im môžem odporučiť niečo všeobecne. Veľa závisí od ich čitateľských preferencií, napríklad od toho, či viac tiahnu k technike – v takom prípade je to hard sci-fi, alebo k citom – v takom prípade skôr soft sci-fi. Neviem však naisto povedať ani to, či je lepšie začať vekom osvedčenými klasikami žánru, alebo niečím aktuálne populárnym a moderným. Sci-fi je totiž žáner, ktorý veľmi rýchlo zastaráva. Kým historické romány napísané začiatkom 20. storočia majú rovnakú vážnosť aj dnes, pre sci-fi z toho istého obdobia to neplatí, pretože technický pokrok sa vyvíjal tak prudko, že vtedajšie predstavy nám môžu pripadať úsmevné. Množstvo čitateľov má problém pozrieť sa na text dobovým pohľadom. Na druhej strane veľmi dobrý sci-fi autor, ktorý navyše použil len minimum konkrétnych a z dnešného pohľadu chybných predpovedí, častokrát dôveryhodnosťou porazí aj dnešných spisovateľov – napríklad Lem svojím Solarisom či Clarke svojou prvou Vesmírnou odyseou.
A chceli by ste niečo odkázať čitateľom tohto webu?
Chcem ich prosiť o komentáre, komentáre a zase komentáre ku knihám. Bez komentárov spisovateľ netuší, či ide správnou cestou a či ho vlastne vôbec niekto číta, či nerobí svoju prácu zbytočne. Najväčší význam majú z toho dôvodu práve komentáre k českým a slovenským autorom, kde je vysoká pravdepodobnosť, že si ich samotní autori prečítajú. Netreba ale zabúdať ani na tých zahraničných. Komentáre vždy pomáhajú propagovať a šíriť knihu k tým správnym čitateľom.
Za rozhovor autorke ďakujeme.
Napísať odpoveď