Už som mala fotodokumentáciu vzniku svojich malieb, tak mi napadlo pripraviť aj niečo ku kresbám. A rovno aj s komentárom. Takto sa rodila moja kresba na obálku druhého dielu Nula kelvinov.

Rovnako ako maľba, ani kresba sa nezaobíde bez predlôh. O to viac, že kým v maľbách sa zameriavam skôr na krajiny, v kresbách skôr na ľudí. Bez predlohy som ľudí kreslievala farbičkami tak do skončenia prvého stupňa základnej školy a vtedy to (ani s ohľadom na môj vek) nebolo ktoviečo.

Ku kresleniu som sa vrátila počas jedného zo Zrazov mladých astronómov Slovenska. Tam bývali každý deň niekoľko hodín astronomické prednášky. Keďže nedokážem robiť iba jednu vec v jednom momente, pre lepšiu koncentráciu na prednáškach som si zvykla pliesť náramky a prívesky. Jeden rok som si ale materiál k nim zabudla doma. Zo zúfalstva som si teda vzala zápisník a začala som skicovať ľudské tváre podľa fotografií v ženských časopisoch, ktoré sa povaľovali po chate. Tak sa mi to zapáčilo, že náramky som počas prednášok definitívne nahradila kresbami.

Pri bežnom alebo cvičnom kreslení som si vyberala fotografie, ktoré ma oslovili svojou náladou. Na niektorých z nich sú aj slávne osobnosti, ale netuším aké, šowbiznis ide mimo mňa. Môžete si ich pozrieť tu.

V roku 2011, vo víre príprav na prvé vydanie Nula kelvinov, mi však vďaka dobrej predlohe napadlo prejsť na pokročilejšiu úroveň – ilustrovanie mojich kníh. A to je náročnejšie. Potrpím si totiž na to, aby ilustrácie boli v dokonalom súlade so scénou, ktorú znázorňujú. Zohnať predlohy na tieto ilustrácie je ale mimoriadne ťažké. Môžem spraviť montáž viacerých objektov, keďže na jednej fotografii asi ťažko nájdem všetko podľa svojich predstáv. Všetky moje ilustračné kresby sú montáže a retuše nežiaducich prvkov. Lenže ani to nie je také jednoduché. Všetky predlohy musia mať konzistentný uhol nasvietenia a uhol, pod ktorým sa na ne pozeráme. Skrátka, na dobré predlohy sa čaká celé roky a sú za nimi tisíce prezretých obrázkov a internetových stránok. A aby toho nebolo málo, ak je v hre publikácia, treba dbať aj na práva autorov predlôh (čo ma skutočne prekvapilo, veď ide o upravený prekreslený obrázok – moje dielo, navyše ako súčasť montáže). Nižšie zobrazená kresba mala šesť rozličných predlôh.

Postup

Či už ide o cvičnú kresbu alebo ilustračnú, vždy začínam náčrtom postáv. Pozadie zatiaľ ignorujem. Náčrty veľakrát gumujem a prekresľujem, kým ako-tak nevystihnem tvar, a ani to nie je definitívne. Aj tak budú obrysy trochu mimo finálnej kresby. Náčrt im má len vymedziť základný mantinel, v ktorom sa budú nachádzať, základnú kompozíciu, aby mi pri zachovaní proporcií nič nevybehlo mimo výkresu. Na náčrt používam tvrdšiu ceruzku.

Detaily vždy začínam od tváre a v rámci nej od očí. Oči sú jeden z najdôležitejších a najťažších prvkov kresby. Potom prechádzam k ešte náročnejšiemu nosu a napokon k tomu najťažšiemu z najťažších, čo sú – možno prekvapivo – ústa. Urobiť pery tak, aby neboli vykrivené, aby mali patričnú hrúbku, šírku a orientáciu voči zvyšku tváre, ma stojí vždy mnoho pokusov. Nos dá tiež zabrať, aj najmenšia deformácia robí z postavy šaša. Oči je o chlp jednoduchšie nakresliť bez komickosti, akurát je problém s ich rovnobežnosťou. Kým sa zrodí definitívna tvár, obrázkom prejde veľa Aziatov či dokonca príšer.

Až keď je takzvaná T-zóna tváre ako-tak podobná predlohe, prechádzam k brade (tiež fuška), lícam a ušiam (tie už sú ľahšie, len pozor na správne umiestnenie). Tvárou začínam aj preto, lebo najhoršie treba mať za sebou hneď. Navyše, ak by sa notoricky nedarila (aj také sa už stalo), lepšie je vzdať kresbu, kým na nej ešte nič iné nie je, ako keď už mám premakané ostatné detaily.

Prechádzam ku vlasom, ktorú sú o poznanie menej náročné. Ak sú zvlnené či rozstrapatené, ide o prplačku, no zle umiestnený vlások aspoň postavu nedeformuje. Najlepšie sú pre kresbu rovné vlasy, ktoré sa dajú znázorniť sériou rovnobežných ťahov.

Cez krk sa dostávam k telu. To ukrýva ešte jednu záludnosť, pokiaľ ju na obraze vidno – ruky. Nakresliť dlane a prsty je porovnateľne ťažké alebo v závislosti od ich polohy dokonca aj ťažšie ako samotná tvár. Ak neveríte, vyskúšajte. Prsty majú zložitý tvar a náročne oscilujú medzi mäsitými pirohmi, zvieracími labkami a kostnatými paličkami. Kreslič, odprac si paprče zo scény, ak môžeš!

Zato také oblečenie, to mám rada. Jeho záhyby sa ľahko tieňujú a dodávajú obrázku plastickosť. Nevyľakajú ma ani vzory na šatách a iné detaily. Sú to objekty, ktoré mi zriedkakedy nejdú na prvý šup.

Popri kresbe iných častí sa neustále vraciam k hlavám postáv. Po prestávke v kreslení mi zakaždým do očí udrú nové námety na drobné vylepšenia. Aj preto treba hlavami začať, aby mali najviac času na vyladenie.

Až keď sú postavy v pokročilom štádiu, začínam načrtávať pozadie. Na cvičných kresbách nemusí byť, na ilustráciách však áno. Neplatí, že rovnako veľké plochy sa nakreslia za rovnako veľký čas. Pozadie je vo všeobecnosti menej detailné a veľké plochy sa v ňom dajú poriešiť šrafovaním, no aj to musí byť niekoľkonásobné a všetkými smermi, aby nebolo vidieť nežiaduce ťahy ceruzkou – takzvané „seno“. Sú tri dôvody, prečo sa s pozadím väčšinou nebabrem: jednak by jeho prílišná detailnosť mohla odkláňať pozornosť od postáv, jednak kompozične dobré snímky bývajú väčšinou na jednoduchších pozadiach a napokon, fotoaparát, ktorý fotil predlohu, nasnímal pozadie väčšinou rozostreté. I tu sa však nájdu výnimky, napríklad kresba astronauta Gerryho Stewarta na palube raketoplánu, kde je v pozadí detailov naozaj hromada. No aj tam sa našli veľké a relatívne nenáročné plochy. Také na ľudskej figúre nikdy nemáte. Častokrát nie je odveci tiež umelo zvýšiť kontrast medzi postavou a pozadím.

Ilustrácie k Nula kelvinom sú špecifické tým, že na nich vždy je (a bude) nejaký výjav z molekulárnej biológie. Ten začínam robiť až keď je už všetko pekne rozvrhnuté a z veľkej časti aj vypracované, do nejakého temného kúta kresby. Hoci tieto elementy obsahujú veľa detailov, považujem ich za stredne náročné, pretože enzýmu na jeho neexistujúcej kráse nič neuberie, ak ho trochu zdeformujete.

Ako ľaváčka musím dbať na to, aby som pri kresbe postupovala prevažne sprava-doľava. V opačnom prípade by som si ju totiž rukou nadmernej rozmazávala. (Na snímkach však vidieť, že nejaké rozmazanie vzniká tak či tak). Ak to nejde, musím sa obrázok pri dokončovaní otáčať o 90° či dokonca o 180°. Čudovali by ste sa, ale kreslenie to v prípade dobrej predlohy nesťaží. Dokonca otočenie námetu môže pri kresbe aj pomôcť. Keď pri otočená hore nohami neviete detaily kresby okamžite identifikovať, neláka vás to skĺzavať do vlastných kresliacich a často nefunkčných stereotypov. Občas sa netreba na obrázky dívať ako na objekty, ale len ako na zmes rôzne tmavých škvŕn bez významu. Niekedy vďaka tomu odhalíte aj to, kde je chyba, keď neviete prísť na to, prečo ste námet nevystihli.

A prichádza finále. Zapĺňanie posledných voľných plôch, zväčša pri okraji výkresu.

Hotový obrázok oskenujem a v počítači orežem od úplných okrajov. Tiež pridám kontrast, potlačím jas a niekedy mu dám aj náladovú alebo tematickú farbu. Táto kelvinovská séria má hnedú, podľa farby predlohy prvého z nich.

Mohlo by vás zaujímať

• Tipy a triky pre šikovné ruky
• Kresby mojich postáv
• Ako vzniká román?