Prvýkrát publikované na slovenskej Wikipédii. Autori podľa množstva pridaného textu: Jana Plauchová ako Eryn Blaireová 73,7 %,  Andrej-airliner 13,6 %, Dubaj 1,6 %, Adrian 0,7 %, Kelovy 0,5 % (over si to).

Text je dostupný pod Creative Commons Attribution-ShareAlike License 3.0 a GFDL.

Štart misie Gemini 3, 23. marec 1965

Stretnutie kozmických lodí Gemini 6 a Gemini 7 na obežnej dráhe, december 1965

Astronaut Edward White sa pri misii Gemini 4 stal prvým Američanom, ktorý vystúpil mimo kozmickú loď

Astronauti Neil Armstrong a David Scott v kabíne kozmickej lode Gemini 8 po pristátí

Program Gemini bol americký vesmírny program pilotovaných letov do vesmíru, ktorý sa uskutočnil pod vedením NASA. Prebiehal v rokoch 1965 až 1966. Bol priamym pokračovaním programu Mercury. Meno Gemini, latinsky Blíženci, naznačuje, že na rozdiel od sólových letov v programe Mercury v lodiach Gemini lietali astronauti vo dvojiciach.

Kozmická loď mala kužeľovitý tvar s maximálnym priemerom 3 metre, dĺžkou 5,6 metra a hmotnosťou 3,6 tony. Skladala sa z troch úsekov: prvým bola kabína pre astronautov, druhým úsek so zásobami pohonných hmôt a tretím úsek s brzdiacimi raketovými motormi. Loď bola prispôsobená iba na jeden let a na Zem sa vracala iba kabína s kozmonautmi, ktorá pristávala na vode. Z kabíny bolo možné vystúpiť do otvoreného priestoru. Na špici kabíny sa nachádzalo rádiolokačné zariadenie a aktívny spojovací uzol. Uskutočnili sa len dva nepilotované lety: Gemini 1 a Gemini 2.

Ciele programu

Hlavným účelom programu Gemini bolo ukázať, že človek môže v bezváhovom stave prežiť dlhší čas a to vo vnútri kozmickej lode aj mimo nej. V rámci toho sa skúmal vplyv bezváhového stavu na ľudský organizmus. Ďalšou úlohou bolo dokonalé osvojenie si techniky stretnutia a spojenia vo vesmíre, ako aj vycvičenie astronautov. Zároveň bol program Gemini prípravou na program Apollo.

História a priebeh programu

Rozhodnutie vyvinúť dvojmiestnu kozmickú loď oznámila NASA 7. decembra 1961. Meno Gemini dostala o mesiac neskôr, 3. januára 1962. Prvá bezpilotná skúška sa uskutočnila 8. apríla 1964. Jej cieľom bolo len overiť aerodynamické vlastnosti komplexu lode Gemini a rakety Titan, nebol plánovaný návrat. Po sérii odkladov spôsobených jednak počasím a jednak technickými problémami odštartovala druhá nepilotovaná misia Gemini 2 19. januára 1965. Loď letiaca po balistickej dráhe pristála v Atlantiku. Posledný skúšobný let bol Gemini 3. V ňom kozmickú loď pilotovali astronauti Virgil Ivan Grissom a John Watts Young. Let prebehol úspešne a loď pristála po troch obehoch. Misia preverila jej manévrovacie schopnosti, čo malo význam pri ďalšom pokračovaní programu, ktorý mal vyvrcholiť spojením dvoch lodí vo vesmíre. Gemini 3 bol tiež posledným letom, ktorého riadenie prebiehalo zo Strediska riadenia vesmírnych letov (Mission Control Center) na Základni vzdušných síl Cape Kennedy.

Ďalšie lety sa riadili už zo Strediska pre kozmické lode s ľudskou posádkou (Manned Spacecraft Center) v texasskom Houstone. Trvanie nasledujúcich troch letov sa postupne predlžovalo, aby sa získali skúsenosti s dlhodobým pobytom človeka vo vesmíre. Najvýznamnejšie zistenie bolo, že približne po týždennom pobyte človeka na obežnej dráhe sa jeho fyziologické reakcie vracajú do normálu. Pulz sa napríklad vracia do normálu už po 36 – 40 hodinách od štartu. Medzi ďalšie lekárske experimenty patrilo cvičenie za letu, štúdium spánku za letu, skúmanie demineralizáce kostí a iné.

Už pri misii Gemini 4 sa astronauti snažili o let vo formácii a to s posledným stupňom nosnej rakety. Pri tejto misii prebehol tiež prvý výstup do otvoreného priestoru – astronaut Edward White sa tak stal prvým Američanom, ktorý vystúpil mimo kozmickú loď. Pri ďalšom lete Gemini 5 bolo z lode vypustené malé cieľové teleso REP (Randez-vous Evaluation Pod), s ktorým sa loď mala stretnúť. K tomu však nedošlo kvôli chybe v energetickom systéme. Ani ďalší pokus o spojenie pri lete Gemini 6A neskončil úspešne, pretože cieľové teleso, družica Agena, sa nedostala na obežnú dráhu. Vedenie projektu však rýchlo zmenilo plány a napokon sa Gemini 6 stretla s pilotovanou loďou Gemini 7. 15. decembra 1965 došlo k historickému stretnutiu dvoch lodí na obežnej dráhe. Po dobu 20 hodín a 22 minút sa tieto dve lode pohybovali v menšej vzájomnej vzdialenosti ako 100 km. K prvému fyzickému spojeniu došlo až pri lete Gemini 8 s družicou Agena, ktoré sa uskutočnilo 16. marca 1966. Loď Gemini 11 vytvorila 14. septembra 1966 výškový rekord – 1 375 km nad zemským povrchom.

Popis lode

Kozmická loď Gemini mala podobne ako loď Mercury tvar zrezaného kužeľa, bola však celkovo väčšia, pretože musela poskytnúť dostatok priestoru pre dvoch astronautov a umiestnenia dodatočného vybavenia pre uskutočnenie dlhodobého orbitálneho letu.

Dĺžka lode bola 5,67 metra, maximálny priemer 3 metre a hmotnosť 3 600 kg. Pri Gemini 6A a Gemini 7 dosiahla hmotnosť 3 800 kg a 3 828 kg. Loď bola rozdelená na 2 základné časti: na návratovú kabínu s dĺžkou 3,35 m a maximálnym priemerom 2,32 m a adaptér s maximálnym priemerom 3,05 m a dĺžkou 2,32 m. Návratová kabína bola vyrobená rovnakou technológiou a z rovnakých materiálov ako kabína lodí Mercury. Mala dvojité steny, medzi ktorými bola umiestnená väčšina prístrojového vybavenia ako sú navigačné a komunikačné zariadenia, počítač, zariadenie pre zaistenie životných podmienok apod. Vďaka tomu mohol byť vlastný interiér kabíny veľmi prehľadne zariadený. Nachádzali sa v ňom len kontrolné prístroje letu a brzdenia, mikrofóny, potrava a zariadenie pre regeneráciu atmosféry. Napriek tomu však v kabíne bolo len 1,6 m³ voľného priestoru, teda priestoru porovnateľného s prednou časťou osobného automobilu. Atmosféra sa skladala z čistého kyslíka s tlakom 0,35 kg/cm2. Teplota v kabíne bola 18°C.

Adaptér sa delil na dva hlavné bloky. Jednak blok so 4 návratovými raketami na tuhé palivo (dĺžka 92 cm), zabezpečujúcimi zníženie obežnej rýchlosti pre zahájenie návratu na Zem, a ďalej na blok nesúci zásoby pohonných látok a raketové dýzy pre orbitálne manévre (dĺžka 140 cm). V adaptéri bol tiež umiestnený hlavný energetický zdroj lode. Pre krátkodobé lety išlo o zinkovo-strieborné články. Pre dlhodobé lety slúžila dvojica kyslíko-vodíkových palivových článkov. Priemerná elektrická spotreba činila 2,16 kW pri celkovej kapacite energetického systému 151 kWh.

Na špici návratovej kabíny bol ďalej umiestnený rádiolokátor a aktívny spojovací uzol využívaný pre pripájanie lode k pasívnemu spojovaciemu telesu Agena. Na základni kabíny je pripevnený ďalší diel s priemerom 3 m nesúci brzdiace rakety, zásoby kyslíka, pohonných hmôt a ostatné zariadenia nutné pre dlhší kozmický let.

Pri štarte, pristátí a väčšine orbitálnych činností mali astronauti oblečené skafandre. V tých bola, podobne ako v návratovej kabíne, čistá kyslíková atmosféra s tlakom 0,35 atmosféry. V skafandroch bolo možné vystúpiť z kabíny priamo do kozmického priestoru. Loď nemala osobitnú prechodovú komoru, pred výstupom nastala dekompresia celej kabíny. Na výstup bola kabína vybavená dvojicou širokých vstupných dverí. Tie boli hlavným a jediným vstupom do kabíny a v prípade havárie nosnej rakety by slúžili ako otvor pre katapultáž astronautov s využitím katapultovacích kresiel. U lodí Gemini totiž nebola využitá záchranná veža, aká bola u lodí Mercury a Apollo. Katapultovacie rakety boli schopné v prípade nebezpečia vyniesť kreslá v uhle 15° do výšky 150 m a do vzdialenosti 300 m od lode. Tento systém bolo možné využiť až do výšky 20 km nad zemským povrchom.

Na Zem sa vracala iba kabína s astronautmi. Tá bola na svojom tupom dne chránená tepelným štítom z fenolovej živice a v priebehu zostupu atmosférou využívala aerodynamický vztlak. Bolo tak možné v určitých medziach ovplyvňovať miesto pristátia. Počítalo sa iba s mäkkým pristátím na vodu. To zabezpečoval pristávací padákový systém zložený zo stabilizačného padáku s priemerom 5,5 m a z hlavného padáku s priemerom 25,6 m. Maximálna rýchlosť pristátia mohla byť až 9 m/s. V priebehu letu sa preverili varianty ručne riadeného pristátia i pristátia riadeného palubným počítačom.

Nosná raketa

Kozmické lode Gemini vynášala do vesmíru nosná raketa Titan II. Štartovali zo Základne vzdušných síl Cape Canaveral.

Pilotované lety

• 23. 03. 1965 – Gemini 3 Grissom, V. I.; Young, J. W.
• 03. 06. 1965 až 07. 06. 1965 – Gemini 4 McDivitt, J. A.; White, E. H.
• 21. 08. 1965 až 29. 08. 1965 – Gemini 5 Cooper, L. G.; Conrad, Ch.
• 04. 12. 1965 až 18. 12. 1965 – Gemini 7 Borman, F.; Lovell, J.A.
• 15. 12. 1965 až 16. 12. 1965 – Gemini 6A Schirra, W. M.; Stafford, T. P.
• 16. 03. 1966 až 17. 03. 1966 – Gemini 8 Armstrong, N. A.; Scott, D. R.
• 03. 06. 1966 až 06. 06. 1966 – Gemini 9A Stafford, T. P.; Cernan, E. A.
• 18. 07. 1966 až 21. 07. 1966 – Gemini 10 Young, J. W.; Collins, M.
• 12. 09. 1966 až 15. 09. 1966 – Gemini 11 Conrad, Ch.; Gordon, R. F.
• 11. 11. 1966 až 15. 11. 1966 – Gemini 12 Lovell, J. A.; Aldrin, E. E.

Mohlo by vás zaujímať

• Kozmická loď Apollo
• Program Space Shuttle
• Skylab
• Prvý let človeka do vesmíru
• Kozmické žiarenie a ako pred ním kozmonautov chrániť
• Sojuz 11