header image

 
 

Súhvezdie Južný kríž

Ukážka súhvezdia, kapitoly z knihy Súhvezdia od Andromédy po Žirafu

Slovníček

Crux (Australis), genitív Crucis, skratka Cru

Bez nadsádzky možno povedať, že Južný kríž je najznámejšie súhvezdie južnej oblohy. Jeho štyri veľmi jasné hviezdy utvárajú neprehliadnuteľný obrazec kríža. V strede však neobsahuje nijakú hviezdu, aby vznikol tvar X podobne ako u tzv. Severného kríža, asterizmu v súhvezdí Labute. Je preto zaujímavé, že spojnice jeho najjasnejších hviezd sa odjakživa križovali, keď súhvezdie možno zakresliť aj ako takmer symetrický štvoruholník. Na rozdiel od väčšiny iných južných súhvezdí, Južný kríž má aj dlhú históriu, hoci staroveké národy ho za samostatné súhvezdie nepovažovali. Ptolemaios ho zaraďoval k súhvezdiu Centaura, ktorý ho z troch strán obklopuje. Okrem Grékov ho z Alexandrie okolo roku 0 pozorovali aj Rimania, ktorí ho nazvali “Trónom Césarovým” na počesť veľkého rímskeho cisára Augusta. Poznali ho aj kultúry Blízkeho východu a samozrejme obyvatelia južnej pologule, pre ktorých je zviazaný s mnohými mýtami a legendami. Maori z Nového Zélandu ho nazývali kotvou, ktorá drží všetky hviezdy. Niektoré austrálske kmene si v ňom predstavovali raju, pričom hlavné hviezdy znázorňovali dvojicu žralokov. Inkovia ho pripomínajú pri oslavách v kameni na Machu Picchu, v hinduistickej astrológii sa Južný kríž nazýva Trishanku.

V dôsledku precesie však Gréci postupne prestali tieto južné končiny oblohy vídať a zabudlo sa naň. Súhvezdie znovuobjavili španielski a portugalskí moreplavci na svojich objaviteľských cestách po južnej pologuli, pri ktorých súčasne zbierali aj poznatky o južnej oblohe, čo bolo pre nich dôležité, pretože na mori boli hviezdy jediný navigačný prostriedok. Prvé zmienky o Južnom kríži sa objavujú začiatkom 16. storočia. V roku 1501 Amerigo Vespucci do svojich hviezdnych máp zakreslil hviezdy Južného kríža a tiež hviezdy α a β Centauri, ktoré slúžia ako pomôcky na jeho hľadanie. V roku 1517 napísal námorník Andrea Corsalis o tomto malom symetrickom súhvezdí, že je “také krásne, že žiadne nebeské znamenie s ním nemožno porovnávať”. Za pôvodcu názvu Južný kríž sa zvyčajne pokladá francúzsky astronóm A. Royer, hoci bolo známe už dve storočia predtým. Jeho krása a dôležitá navigačná úloha – dvojica jeho hviezd totiž ukazuje k južnému svetovému pólu podobne, ako dvojica hviezd Veľkého voza ukazuje k severnému svetovému pólu – ho veľmi preslávili. Bol nazývaný “Svätý kríž” a Južná Amerika sa od prvých pristátí portugalských lodí na jej pobreží podľa neho nazývala “Zem Svätého kríža”. Jeho podoba sa dodnes zachovala v štátnom znaku a vo vlajke Brazílie, významné miesto zaujal tiež na vlajkách Nového Zélandu a Austrálie. Z roku 1592 sa dochovala jeho ilustrácia od Mollineuxa z Anglicka. Je možné, že toto súhvezdie je zmienené aj v Danteho Očistci. Píše sa v ňom totiž o “štyroch hviezdach blízko južného pólu”, pričom ale môže ísť aj o symboly štyroch občianskych cností. Nazývali ho tiež “Južnými hodinami”, pretože z jeho polohy na južnej oblohe možno odčítať približný čas. Podobnú úlohu na severnej pologuli plní Veľký voz, ale u Južného kríža je podoba s hodinovou ručičkou predsa len zreteľnejšia, pretože sa okolo južného pólu otáča v smere hodinových ručičiek, kým Veľký voz obieha pól v protismere hodinových ručičiek.

Od súhvezdia Centaura sa ako samostatná skupina hviezd Južný kríž odčlenil v roku 1598, kedy ho Petrus Plancius na svojom hviezdnom glóbuse umiestnil medzi nohy Centaura. Podľa iného zdroja sa Južný kríž oddelil od Centaura až v roku 1679. V každom prípade, v súčasnosti je najmenším samostatným súhvezdím oblohy. Ďalšou jeho raritou je, že hraničí iba s dvomi súhvezdiami – z troch strán je to už spomínaný Centaurus, z juhu malé súhvezdie Mucha.

Prídavné meno “južný” v predpone slovenského (českého) a latinského názvu nie je všade zaužívané. V latinčine sa nazýva v preklade len Krížom, čo zrejme naráža na to, že žiadny Severný kríž oficiálne neexistuje, aj keď päť hviezd zo súhvezdia Labute, útvar o poznanie väčší ale menej jasný než Južný kríž, sa tak zvykne nazývať.

acruxHviezdy a objekty: Najjasnejšia hviezda Južného kríža je α Crucis s menom Acrux (obr. vpravo), jagavá dvojhviezda pozostávajúca z dvojice žeravých hviezd. V obrazci kríža tvorí symbolicky jeho základňu. Jej meno je moderného pôvodu a pochádza jednoducho zo spojenia “A” čo značí α s latinským názvom pre Južný kríž, Crux. Tento názov sa prvýkrát objavil v atlase oblohy amerického astronóma E. Burritta z roku 1835.

So svojou pozoruhodnou magnitúdou 0,8 (staršie zdroje udávajú viac než 1,0) je to trinásta najjasnejšia hviezda oblohy, ak teda počítame obe jej zložky ako jeden celok. Magnitúdy jednotlivých jej zložiek sú 1,58 a 2,09 (udávajú sa ale aj hodnoty 1,3 a 1,8) a obe sú namodravé podobry (respektíve, podľa iného zdroja je jasnejšia zložka podobor a slabšia na hlavnej postupnosti). Spektrálne typy sú nejednoznačné, obe hviezdy ležia na pomedzí O a B, no častejšie sa pre ne udáva typ B. Jasnejšia zložka, α1, je samotná 20. najjasnejšou hviezdou oblohy. Ťažko však hovoriť samotná – okrem jasného sprievodcu α2, ktorý ju obieha po eliptickej dráhe, je opäť spektroskopickou dvojhviezdou s pomerne vyrovnanými zložkami. Tie majú hmotnosť asi 10-násobok a 14-násobok hmotnosti Slnka a obehnú sa v perióde 75,78 dňa, podľa starších zdrojov kratšej. Ich obežná dráha je veľmi výstredná, vzájomná vzdialenosť sa mení od 0,5 po 1,5 AU. Hmotnejšia zložka musí mať na povrchu teplotu takmer 30 000 kelvinov. Túto nerozlíšiteľnú vnútornú dvojicu obieha v oveľa väčšej vzdialenosti – najmenej 400 AU – zložka α2, s ktorou tvorí vnútorný pár ľahko rozpoznateľnú, širokú dvojhviezdu, jednu z najpozoruhodnejších dvojhviezd na oblohe. Zložky α1 a α2 pripomínajúce modrobiele diamanty delí uhlová vzdialenosť 4,0”-4,7”, na ich rozlíšenie postačí ďalekohľad s priemerom objektívu 6 cm. Navzájom sa obehnú v perióde najmenej 1 300 rokov. Teplota na povrchu α2 je 27 000 K a táto hviezda má hmotnosť 13 hmotností Slnka. Podľa staršieho zdroja je i ona spektroskopická dvojhviezda s obežnou dobou zložiek 56 dní, ale novšie zdroje to nepotvrdzujú. Z α2 by vnútorný pár tvoriaci zložku α1 vyzeral ako dva dobre rozoznateľné bodové zdroje svetla, avšak žiariace spoločne ako skoro 10 000 Mesiacov v splne! Hmotnosti všetkých troch zložiek naznačujú, že raz vybuchnú ako supernovy, i keď najmenej hmotný člen trojhviezdy, spektroskopický sprievodca α, je na hrane a mohol by z toho vyviaznuť aj ako masívny biely trpaslík.

Systém Acrux sa od nás vzďaľuje rýchlosťou 11 km/s. Napriek tomu, že v reáli jeho vzdialenosť vzrastá, na základe zdrojov rozličného dáta by sa mohlo zdať, akoby sa približoval, pretože informácie o jej vzdialenosti udávali čoraz nižšiu hodnotu. Podľa starších odhadov bola táto vzdialenosť okolo 400 ly (408-370), podľa druhej úpravy katalógu Hipparcos je to však len 325 ly. Samozrejme, spory vo vzdialenosti sú dané len nepresnosťami v pozorovaní.

V tom istom zornom poli triédra sa k nim pridružuje aj tretia slabšia hviezda, ktorá sa však k systému Acrux len náhodne premieta. V skutočnosti leží oveľa bližšie ako on. Tento optický sprievodca má magnitúdu 4,9, spektrálny typ B4 IV a uhlovú vzdialenosť od fyzickej dvojhviezdy 90”.

Zafírovo modrá β Crucis má meno nejasného pôvodu – Mimosa. Môže pochádzať z mena krásneho kvetu rastúceho na južnej pologuli. Dá sa stretnúť aj s označením Becrux, ktoré má rovnaký pôvod ako meno Acrux, no nie je zaužívané. Tvorí východné rameno kríža. Vo viditeľnom svetle tento podobor žiari 2 000-krát jasnejšie ako Slnko a jeho povrchová teplota je 27 000 K. Priemer sa odhaduje na 6,6 priemeru Slnka a hmotnosť odvodená zo svietivosti a povrchovej teploty na 14 hmotností Slnka. Približne o 6 miliónov rokov vybuchne ako supernova. Týmito parametrami sa teda podobá najhmotnejšej zložke trojhviezdy Acrux, no leží k nám bližšie, preto je jej zdanlivá magnitúda porovnateľná s magnitúdou celej trojice žeravých modrobielych zložiek Acruxu. Aj Mimosa má sprievodcov, no tie jej jasnosť nijako viditeľne nezvyšujú – najjasnejší z nich, Mimosa B, má totiž magnitúdu 10 až 11. Táto slabá uhlíková sprievodná hviezdička je krvavo červenej farby a s hlavnou zložkou tvorí v ďalekohľade neuveriteľný kontrast. Jeho uhlová vzdialenosť je 43” a nevie sa, či hlavnú zložku skutočne obieha. Pokiaľ áno, deje sa tak vo vzdialenosti 3 600 AU a perióda jeho obehu je 55 000 rokov. Druhý sprievodca, Mimosa C, leží až 370” od hlavnej zložky a v tomto prípade s istotou ide iba o zdanlivého spoločníka. Hlavná hviezda má ale ešte aj málo hmotného spektroskopického sprievodcu, hviezdu v štádiu formovania, ktorá ešte nedosiahla hlavnú postupnosť. K tomu všetkému je hlavná zložka premennou hviezdou typu β CMa či β Cephei. V Oblohe na dlani sa môžeme dočítať, že jej magnitúda sa mení v rozsahu od 1,25 do 1,57 v perióde 6 hodín. Podľa Jima Kallera je ale tých periód niekoľko, najkratšia 4,588 hodiny a najdlhšia 8,618 hodiny, čo dáva v priemere približne tých 6 hodín.

gacruxPôvod mena γ Crucis, Gracrux, je podobný ako pri Acruxe – vznikol spojením začiatku slova gama – “Ga” s latinským Crux. Spolu so Shaulou zo Škorpióna obsadil priečku 24., v inom zdroji 20. najjasnejšej hviezdy oblohy. Už aj pozorovanie voľným okom prezradí, že Gacrux (obr. vľavo) sa od zvyšných troch hviezd obrazca kríža veľmi líši – je to červený obor, kým ostatné tri hviezdy sú horúce a modrobiele. V obrazci kríža sa nachádza na jeho vrchole. Ak štyri a pol krát predĺžime spojnicu hviezd Gacrux – Acrux, dostaneme sa k južnému svetovému pólu. Táto navigačná pomôcka mala pre námorníkov v 16. storočí rovnaký význam ako Polárka na severnej oblohe.

Gacrux je takisto ľahko rozlíšiteľná dvojhviezda. Hlavná zložka s magnitúdou 1,63 je chladný červený obor typu M, na ktorého povrchu je teplota 3 400 K. Svieti ako 1 500 Sĺnk, jeho priemer je 113-násobkom slnečného priemeru. Je vzdialený 88 svetelných rokov, staršie odhady boli značne nadhodnotené. Dve uhlové minúty alebo 111 (119) uhlových sekúnd od seba má optického sprievodcu s magnitúdou podľa rôznych zdrojov 6,4-6,7, ktorého rozozná už poľný ďalekohľad. Sprievodná hviezda má typ A, je však len zdanlivým spoločníkom Gacruxu – v skutočnosti leží štyrikrát ďalej ako on. Keby sme sa dívali z tejto hviezdy, zdalo by sa, že Gacrux a Slnko tvoria dvojhviezdny systém. Gacrux však môže mať aj zatiaľ nepotvrdeného fyzického sprievodcu, neviditeľného bieleho trpaslíka. Naznačuje to mierne zvýšený obsah bária na jeho povrchu, ktoré sa tam mohlo dostať vo forme hviezdneho vetra zo sprievodcu. Zároveň je Gacrux polopravidelná premenná hviezda so zmenami jasnosti dosahujúcimi niekoľko desatín magnitúdy. Do priestoru vyžaruje silne premenlivý hviezdny vietor. V tom istom zornom poli triédra možno vidieť aj tretiu hviezdu.

δ Crucis, západné rameno Južného kríža, nemá vlastné meno. Možno preto, že je výrazne slabšia ako zvyšné tri hviezdy základného obrazca. Jej rameno je v obrazci zároveň o čosi kratšie, ako rameno tvorené Mimosou. Spektrálny typ δ Crucis, B2, je podobný Acruxu a Mimose, je však trochu chladnejšia a preto slabšia. Zároveň leží ďalej od Zeme ako zmienené dve jasnejšie hviezdy. Má teplotu 22 550 K, žiarivosť 5 600 Sĺnk, priemer 4,9 priemeru Slnka a hmotnosť 8,5-násobok hmotnosti Slnka. Prostredníctvom svojho hviezdneho vetra stráca hmotu 1 000-krát rýchlejšie ako Slnko. Existuje po dobu kratšiu ako 30 miliónov rokov. Je príliš málo hmotná na supernovu a jej osudom je pravdepodobne stať sa veľmi hmotným bielym trpaslíkom. Podobne ako Mimosa je premennou hviezdou typu β Cephei. Zmeny jasnosti predstavujú len niekoľko percent a ich perióda je 3,7 hodín.

Piata najjasnejšia hviezda ε Crucis výrazne narušuje symetriu kríža. Leží takmer na spojnici δ Crucis s Acruxom. Spolu s hviezdami kríža sa však vyskytuje na vlajke všetkých štátov, ktoré Južný kríž obsahujú, s výnimkou Nového Zélandu. Aj ona je, podobne ako Gacrux, oranžová, čo sa prejaví najmä na astrofotografiách. Jej relatívne chladný povrch s teplotou 4 150 K vyžaruje toľko svetla ako 330 Sĺnk. Má hmotnosť 1,7-násobku hmotnosti Slnka a priemer 35-násobku priemeru Slnka. Pred dvoma miliardami rokov začala svoj život ako hviezda typu A. Je to nepravidelná premenná s jasnosťou kolísajúcou v rozsahu 3,4-4 mag. Gacrux ani ε Crucis sa nepohybujú priestorom spoločne s ostatnými troma hviezdami kríža a z tohto dôvodu sa v priebehu najbližších 100 000 rokov tvar súhvezdia stratí.

Súhvezdie Južný kríž si možno predstaviť aj ako dravého vtáka či šarkana, ktorého štyri hlavné hviezdy tvoria štyri rohy. Druhej možnosti pomáha aj to, že od spodku šarkana, Acruxu, sa východným smerom tiahne skupinka hviezd, ktoré predstavujú jeho chvost. Jednou z nich je aj ζ Crucis, ďalšia horúca modrobiela hviezda. V ďalekohľade uvidíme vo vzdialenosti 34” od nej sprievodcu 12. magnitúdy. Keďže však nezdieľa jej pohyb, ide iba o optického spoločníka. Ďalšia hviezda tohto “chvosta”, η Crucis, je význačná tým, že má okolo seba prachový disk. Aj táto hviezda má zdanlivých sprievodcov, dokonca dvoch, oboch s magnitúdou približne 12. Jeden je vzdialený 36” a druhý 46”. “Chvostík” pokračuje hviezdami θ1 a θ2 a zakončuje ho λ zo súhvezdia Centaura.

V zdanlivej blízkosti Gacruxu leží hviezda μ Crucis s magnitúdou 3,7. V malom ďalekohľade, možno aj v triédri, poznať, že je zložená z dvoch hviezd magnitúd 4,03 a 5,17 vo vzájomnej vzdialenosti 35”. Je to fyzická dvojhviezda, pretože obe zložky sa pohybujú vesmírom rovnakým smerom. Obe hviezdy sú triedy B hlavnej postupnosti, i keď jasnejšia už hraničí so zaradením podobor. Jasnejšia zložka μ1 má 8 hmotností Slnka a svietivosť 2 400 Sĺnk. Ľahšia zložka μ2 s päťnásobkom hmotnosti Slnka sa nachádza od hmotnejšej najmenej 3 900 AU ďaleko a zatiaľ nebola pozorovaná nijaká zmena jej polohy voči hmotnejšej zložke. Pôsobením gravitácie iných hviezd sa v budúcnosti táto dvojhviezda možno rozpadne na dve samostatné zložky.

klenotnicaHoci Južný kríž je najmenšie súhvezdie, nachádza sa v ňom zopár pôsobivých objektov, o čo sa zaslúžil aj fakt, že celé súhvezdie okrem najsevernejšej časti leží na Mliečnej ceste, v oblasti bohatej na hviezdy. Najjasnejšia je pôvabná otvorená hviezdokopa, jedna z najkrajších na oblohe, ktorá nesie označenie, ako keby bola jedinou hviezdou – κ Crucis (obr. vľavo). Je to dôsledok toho, že sa koncentruje okolo hviezdy s týmto označením, modrobieleho nadobra magnitúdy 5,9. Známa je aj pod katalógovým označením NGC 4755 alebo vlastným menom Šperkovnica (v češtine Klenotnice), ktoré jej dal John Herschel. Leží v zdanlivej blízkosti hviezdy Mimosa, juhozápadne od nej na súradniciach AR = 12h 54′ 28”, DEC = -60° 24′ 23”. Vďaka magnitúde 4,2-5,2 je viditeľná aj voľným okom ako pomerne jasná škvrna v Mliečnej ceste. Zaberá plochu približne ako Mesiac v splne, podľa iného zdroja 12′. Jej najjasnejšie hviezdy viditeľné triédrom či malým ďalekohľadom dosahujú šiestu magnitúdu. Pri pozorovaní poľným ďalekohľadom s dobrou svetelnosťou alebo hvezdárskym ďalekohľadom so širokouhlým okulárom je mimoriadne pôsobivá. Považuje sa za klenot južnej oblohy vďaka tomu, že v blízkosti jej stredu, medzi modrobielymi iskrivými hviezdami sa nachádza prudko kontrastujúci rubínovočervený nadobor. Nadobor je štvrtou najjasnejšou hviezdou kopy a okolo neho je trojuholník tvorený trojicou určujúcich hviezd. Spolu so slabými hviezdami tvoria zreteľné písmeno “A”. Na astrofotografiách tejto kopy sú rozličné farby jej členov obzvlášť zreteľné. Tým vytvára dojem skrinky vykladanej drahokamami.

Celá kopa obsahuje približne 100 hviezd nachádzajúcich sa v priestore s priemerom okolo 20 ly, čiže ide o veľmi bohatú otvorenú hviezdokopu. Hviezdy sa koncentrujú smerom k jej stredu, vo vnútornom priestore s priemerom 9 ly je ich asi 50. Ich vek je menej ako 10 miliónov rokov, čím je Šperkovnica jednou z najmladších známych otvorených hviezdokôp. Leží vo vzdialenosti 7 500-8 150 ly, čiže jej svetlo, ktoré vidíme dnes, bolo v skutočnosti vyžiarené už pred stavbou Veľkých pyramíd v Egypte. Dlho sa však predpokladalo, že leží podstatne bližšie, odhady z 80.-tych rokov hovorili o 2 700 ly. Jasnosť kopy znižuje niekoľko tmavých mrakov ležiacich medzi ňou a nami. K týmto mrakom patrí aj ďalší veľmi významný objekt súhvezdia, tmavá hmlovina Uhoľné vrece (v angličtine Coal Sack). Začína takmer na rozhraní so súhvezdím Centaurus, prechádza popri Šperkovnici a vypĺňa juhovýchodnú časť súhvezdia až k hviezde Acrux. Jej rozmer je 4° (podľa iného zdroja 7° x 5°), čo je osem priemerov Mesiaca v splne (podľa ďalšieho zdroja zaberá plochu 12 Mesiacov v splne). Mierne presahuje aj do oboch susedných súhvezdí. Za tmavej noci ju dobre vidieť aj voľným okom vďaka tomu, že prekrýva svetlé pozadie Mliečnej cesty. Pripomína dieru v Mliečnej ceste. Názov je výstižný – táto temná oblasť s výrazne nižším počtom hviezd ako okolité časti oblohy je jeden z najhustejších mrakov medzihviezdnej hmoty. Svetlo hviezd, ktoré sa nachádzajú za ňou, zoslabuje o jednu až dve magnitúdy. Na základe absorpcie, ktorá u tohto mraku príliš nezávisí na vlnovej dĺžke, sa vedci domnievajú, že Uhoľné vrece je tvorené väčšími prachovými časticami, pričom pod väčšími sa myslia rádovo mikrometre. Mračno je chladné a obsahuje tiež vodík. Vzdialenosť oblaku od Zeme je asi 450-600 ly.

Na tejto dlho exponovanej snímke je viditeľné celé súhvezdie Južný kríž, farby hviezd aj najvýraznejšie objekty. Hmlovina Uhoľné vrece so západným okrajom ležiacim medzi Mimosou a Acruxom sa zreteľne vyníma na jasnom pozadí Mliečnej cesty. Kúsok nad temnou hmlovinou, mierne juhozápadne od Mimosy je Šperkovnica viditeľná ako jasný objekt podobný hviezde. Ružovkastá oblasť v pravom spodnom rohu snímky je hmlovina Bežiace kura a patrí do súhvezdia Centaurus.

Na tejto dlho exponovanej snímke je viditeľné celé súhvezdie Južný kríž, farby hviezd aj najvýraznejšie objekty. Hmlovina Uhoľné vrece so západným okrajom ležiacim medzi Mimosou a Acruxom sa zreteľne vyníma na jasnom pozadí Mliečnej cesty. Kúsok nad temnou hmlovinou, mierne juhozápadne od Mimosy je Šperkovnica viditeľná ako jasný objekt podobný hviezde. Ružovkastá oblasť v pravom spodnom rohu snímky je hmlovina Bežiace kura a patrí do súhvezdia Centaurus.

NGC 4349 (AR = 12h 25′ 18”, DEC = -61° 58′ 32”), NGC 4609 (AR = 12h 43′ 09”, DEC = -63° 02′ 27”) a NGC 4103 (AR = 12h 07′ 28”, DEC = -61° 19′ 35”) sú tri otvorené hviezdokopy siedmej magnitúdy. NGC 4609 je z nich najjasnejšia a najkompaktnejšia.

Poloha: Podobne ako je na severnej oblohe základným orientačným znakom Veľký voz, na južnej túto úlohu plní Južný kríž. Nakoľko ide o výrazné, pekne tvarované súhvezdie, nehľadá sa ťažko. Napriek tomu jestvuje riziko, že si ho pozorovatelia spletú s tzv. nepravým Južným krížom, čo sa pred storočiami stávalo námorníkom osudným, keď sa podľa nepravého kríža pokúšali určiť polohu južného svetového pólu. Oba kríže, pravý i nepravý tvorený hviezdami bývalého súhvezdia Loď Argo, ležia na Mliečnej ceste, tvoria ich štyri hviezdy a nepravý má dokonca aj svoju verziu rušivej hviezdy ε Crucis, hoci v jeho prípade je táto hviezda skoro o magnitúdu slabšia ako skutočná ε. Je tu ale niekoľko význačných rozdielov. Pravý Južný kríž leží východnejšie ako nepravý. Je menší, kompaktnejší a jeho priečny “trám” je vychýlený na opačnú stranu, ako u nepravého kríža. V rohu nepravého kríža tiež nenájdeme hmlovinu Uhoľné vrece, no a napokon najdôležitejší orientačný znak – na skutočný Južný kríž ukazuje spojnica dvojice nezameniteľne jasných hviezd Rigil a Hadar z Centaura.

Celé súhvezdie Južného kríža je prakticky vklinené do Centaura, pod jeho bruchom – na východ od neho sa nachádzajú Centaurove predné nohy, na západ zadné. Pozorovateľný začína byť o kúsok severnejšie, ako leží obratník Raka – od 25. rovnobežky, v celej kráse ho možno vidieť približne od 20. rovnobežky. Pre obyvateľov južnej pologule večer vychádza na oblohu najvyššie v apríli a v máji.

Rozloha v štvorcových stupňoch: 68

Hraničiace súhvezdia: Centaurus, Mucha

 

Hviezda

α (RA)

δ (DEC)

Vzdialenosť

(ly)

Rýchlosť

(km/s)

Mv

spektrálny typ

α Acrux

12h 27′

-63,1°

320

0,8

B0 IV + B1 V

β Mimosa

12h 48′

-59,7°

353

1,2

B0 III

γ Gacrux

12h 31′

-57,1°

88

1,6

M3 II

δ

12h 15′

-58,7°

364

2,8

B2 IV

ε

12h 22′

-60,5°

228

3,6

K3/K4 III

kriz-volnym-okomVoľným okom: Južný kríž s dvojicou jasných hviezd zo súhvezdia Centaura ležiacich východne od neho – Rigil a Hadar – ktoré naň ukazujú.

 

mapa-crux

Pôvod obrázkov:

  • Acrux, Gacrux, a panoramatický pohľad na Južný kríž: Naskies
  • Šperkovnica: ESO/Y. Beletsky
  • Južný kríž voľným okom: Roberto Mura
  • Mapa: Autor

 

Ukážky ďalších súhvezdí nájdete tu.

 


Na základe tohto textu vznikli nasledovné články:



Súhvezdia od Andromédy po Žirafu Populárna veda


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.