Ak nie je cieľ, nevydávam sa na cestu
Na začiatok si predstavte sami seba ako hlavného hrdinu týchto historiek:
1. Vstávate o tretej ráno, nastúpite do autobusu, trmácate sa ním na letisko. Po niekoľkohodinových kontrolách vrátane stresujúcej osobnej prehliadky vášho kufra a ospalého motania sa medzi predraženými obchodmi v duty-free zóne konečne nastupujete do lietadla. Tlačíte sa v strede medzi dvoma cudzími ľuďmi, kdesi plače dieťa, občas strojom zatrasú turbulencie. Zdriemli by ste si, ale neosvieži vás to, len vás po tom pekelne bolí krk. Po hodinách konečne pristátie, dlhé čakanie na vyloženie batožiny, hľadanie svojej batožiny, pasová kontrola, až naveľa-naveľa znova nastúpite na autobus. Celodenná únava vás premohla a tak sa preberiete, až keď je autobus v cieli. A čo nevidíte? Namiesto exotického prímorského hotela ste naspäť doma. Veď cieľom nebol pobyt v exotike, ale samotná cesta.
2. Hospitalizujú vás v nemocnici. Podstúpite množstvo nepríjemných vyšetrení, berú vám krv, ste na izbe bez súkromia, na jedle si v rámci predoperačnej prípravy nepochutnáte. Potom príde deň D. Trochu sa bojíte. Bodnutie ihly, narkóza… a preberiete sa s čerstvo zašitým rezom v tele, je vám zle a po odznení analgetík sa k tomu pridá aj bolesť z pooperačnej rany. A čo vám vlastne operovali? Nič. Len vás rozrezali a zase zašili. Lebo cesta bola cieľom.
3. Nájdete si brigádu, kosenie. Vstávate včasráno, nasadíte si strunovú kosačku, celý deň počúvate jej ohlušujúci rev a hýbete telom, kým nemáte kríže v jednom ohni. Nie všetkému živočíšstvu sa vaša činnosť pozdáva. Príde vám to dať najavo ovad so svojím žihadlom a nejaká tá osa k tomu. Komáre, pardon, komárice, vás naopak vidia radi – škoda, že to nie je vzájomné. A kliešte sa zase pred kosačkou zachránia na vašej koži. Tak to ide deň čo deň celý mesiac. Chodíte domov zafúľaní od trávy, kýchate, a steblá si nachádzate už aj medzi zubami. A po mesiaci – žiadna výplata. Veď cesta je predsa cieľom.
Treba ešte niečo dodávať?
Ak áno, to, že citát „cesta je cieľ“ som odjakživa považovala za jeden z najviac donebavolajúcich bludov všetkých čias. A to som, prosím, turistka, čiže človek, ktorý sa často vydáva na cestu bez cieľa, kvôli pohybu, čerstvému vzduchu a prírode, čiže ceste samotnej. Ale práve to, že tá cesta nemá cieľ, mi na turistike vždy najviac vadilo. Ospevované blahodarné pôsobenie prírody na psychiku sa u mňa nedostavovalo, naopak, cítila som sa dosť ťažko frustrovaná. Kondička mi sama osebe nestála za až takú ťažkú námahu. Keby aspoň v príjemnom prostredí… lenže som vždy bývala v meste, ktorého okolie bolo aké bolo, takže často aj v neveľmi peknom. Až keď som začala vo veľkom s výrobou a predajom dekorácií, moje výpravy do lesov dostali trochu viac zmyslu. Už je ich cieľom aj pozbierať vhodný materiál.
Ostatné športy, z ktorých si domov nič nenosíme, však chápem ešte menej. Čiže vôbec. Nadmerný pohyb odoberá energiu a veľmi rýchlo sa stáva bolestným. Toľko lepších vecí sa s tou energiou dá robiť! Absolútne preto nechápem ani fitness centrá, zvlášť keď všade okolo nás je toľko manuálnej roboty, ktorej sa ľudia ktovieprečo štítia. Vari im prekáža, keď manuálna práca má aj nejaký zmysel a cieľ?
Áno, možno to vnímam takto aj preto, že som celoživotne malá a slabá. V detstve sa mi zdalo, že mám energie akurát, ale s príchodom puberty množstvo mojej energie vražedným tempom klesalo. Platí preto, že pre mňa musí existovať vízia sakramentsky dobrého cieľa, aby som sa vybrala na cestu. Veď cesty k všetkým životným cieľom, ktoré poznám, sú dlhé a bolestné. Čo si na nich asi tak môžem užívať? To je ako užívať si cesty v zmienených príkladoch vyššie. Ísť ľubovoľnou cestou, to pre mňa z drvivej väčšiny času znamená zatínať zuby, premáhať bolesť a únavu, nútiť sa do vecí, ktoré sú proti mojej prirodzenosti.
Ak je cesta náhodou pekná, ako napríklad cesta krásnou alejou zakvitnutých stromov či stromov s ohnivo sfarbeným jesenným lístím, je to, samozrejme, super. Je to bonus. Zriedkavý bonus. Ale i ten si užívame oveľa viac, keď vieme, že na jeho konci je niečo, na čo sa môžeme tešiť. Napríklad dom, v ktorom strávime príjemný víkend s ľuďmi, ktorých máme radi. A nie nenávidená budova odporného zamestnania. Btw, ktovie, čo by nám povedali v tom zamestnaní, keby sme sa tesne pred ním otočili a išli naspäť, a skúsili sa vyhovoriť na to, že cesta je samotným cieľom.
A preto nemám rada nedokončené knižné série (zdravím, G. R. R. Martin). Preto nemám rada ani dobré knihy či série, ktoré autor zabije zlým koncom (zdravím, množstvo ostatných súčasných knižných autorov). Pri dobrej knihe nám rada, keď je čo najhrubšia, ale trvám na tom, že na jej konci musí byť niečo poriadne.
Vo všeobecnosti však vo všetkom platí, že nechcem proces. Chcem výsledok. Som ochotná tolerovať nejaké trápenie na ceste k nemu, ale nechcem, aby cesta k nemu bola až neúnosne dlhá a bolestná. Pretože utrpenie učí človeka vážiť si dosiahnutý cieľ len dovtedy, kým neprekročí rozumné medze. Za nimi už dokáže aj ten najlákavejší cieľ zhnusiť a znechutiť.
Napísať odpoveď