Chlapec, ktorý je sexi tým, že hraje na gitaru, je časté klišé. V Nula kelvinoch však účelne použité.

Áno, dobre čítate. Skutočne sa domnievam, že čosi tak vzdialené umeniu ako klišé môže umeleckému písaniu poslúžiť. A to i napriek tomu, že som vo všeobecnosti na klišé veľmi citlivá a v literatúre ma často a poriadne vytáča.

Čo je vlastne klišé? Je to také časté používanie niektorých motívov, že ich pôvodný, silný účinok sa stráca a stávajú sa čoraz viac trápnymi. Rozoznávame klišé vo vyjadrovaní, otrepané frázy ako „modré z neba“ a klišé v príbehu, napríklad ľúbostné páry tvorené pilotom a letuškou či lekárom a zdravotnou sestrou. Kým prvý druh klišé ešte celkom dobre znášam, z druhého ma ide poraziť. Ako som teda prišla na to, že klišé môže mať v literatúre aj pozitívnu úlohu?

Tak, že som si všimla, že v originalite autori môžu autori zájsť aj do opačného extrému. Je to, prirodzene, oveľa zriedkavejšie, ako keď zájdu do extrému v klišé. Trh je preplnený knihami, ktoré majú súčasne klišé postavy (hrdinka je krásna a obetavá, hrdina ochraniteľský, starec múdry, intelektuál okuliarnatý, záporák škaredý…), klišé dej (dobro zvíťazí nad zlom, hlavná mužská a hlavná ženská postava sa dajú dokopy, detská postava nesmie umrieť…), klišé scény (romantická schôdzka pri svite Mesiaca, explózia ničiaca všetky potenciálne nebezpečné veci pre ľudstvo…) a klišé jazyk (hodina pravdy, deň D). Niektorí autori si však, našťastie uvedomujú, že treba priniesť aj niečo nové, lebo klišé sýti hlavne prvočitateľov a nie príliš náruživo čítajúcich ľudí, no vášnivým čitateľom sa môže prejesť. Vlastne sa čudujem, prečo nie je pravidlom, že sa im preje.

Zmienení spisovatelia obávajúci sa klišé síce píšu na klišé témy, ale zvolia originálne podanie. Prinesú netypickú postavu, netypickú scénu, alebo netypický jazyk (s netypickým dejom či aspoň netypickým záverom sa stretávam len veľmi zriedka – to už asi považujú za príliš). Niekedy v netypickosti zájdu až do takéhoto extrému: prvok v ich knihe je síce nový, ale neuveriteľný, alebo jazyk v knihe je síce originálny, len už neviem s istotou, čo mi ním autor vlastne chcel povedať. Ale vo všeobecnosti sa snaha o vybočenie aspoň niečím cení. Preto ma prekvapuje, že sa plno autorov ani o najmenšie vybočenie nepokúša. Áno, klišé je nadužívané preto, lebo bolo spočiatku väčšinou plne funkčné a vzbudzovalo veľké emócie. To však vôbec neznamená, milí autori, že keď do knihy nasekáte silné prvky, odmakajú za vás všetku prácu. Aj spracovanie je veľmi dôležité. Treba sa snažiť o svojskosť. A, samozrejme, neprehnať to.

Nuž a potom sú tu skutočne originálne alebo aspoň neotrepané námety. Sú zrejme produktom skutočne inovatívne uvažujúcich myslí. Možno práve odlišné videnie sveta týchto autorov spôsobí, že k originálnym námetom pridávajú aj originálne spracovanie. Originálne námety často idú ruka v ruke s originálnymi postavami, scénami a jazykom. Alebo si možno autori skrátka povedali, že využijú svoj potenciál originality naplno. Vedeli by písať aj všednejšie a obkukanejšie, ale zámerne to nerobia. Originálne spracovania s originálnymi námetmi predsa ladia.

No… to áno. Ale to ešte neznamená, že by s nimi mali byť nevyhnutne späté.

Pretože svojské témy podané svojským spracovaním zostanú prístupné len veľmi malému počtu čitateľov.

A to už prečo? pýtate sa. Nuž, z rovnakého dôvodu, prečo sa klišé stalo klišé.

Prvky, ktoré sú dnes súčasťou klišé, sa nimi totiž nestali len preto, že boli silné. Stali sa nimi aj preto, že boli ľahko prijateľné, ľahko predstaviteľné, ľahko pochopiteľné. Ak dnešný autor chce do svojich diel originálne námety, musí siahnuť po tých, ktoré sú ťažko prijateľné, ťažko predstaviteľné, ťažko pochopiteľné. A k tomu si pridajte, že ich podá náročným jazykom a netradičným spracovaním! Čitateľov, ktoré ocenia takéto dielko, žiaľ, nebude veľa.

A tu nastupuje moje odporúčanie. Aby čitatelia ľahšie strávili vaše novátorstvo, nedoprajte im novátorstvo vo všetkých kategóriách naraz. Pre náročných čitateľov by bolo síce super, ale ak chceme väčší okruh, čitateľa nemožno vtrhnúť do niečoho, čo je mu od začiatku do konca absolútne cudzie. Hodí sa to vystriedať niečím jednoduchých a známym a áno, až klišéovitým. Viete, obľuba klišé aj u niektorých sčítanejších čitateľov je dôsledkom toho, že niektorí čitatelia skrátka majú od knihy isté očakávania a nechcú byť v nich sklamaní. Radi predvídajú dej knihy, sú radi, keď autor opakuje, čo sa im raz páčilo, len s malými obmenami. Cítia sa pri tom pohodlne, ako v známom prostredí domova. Kdežto originalita predstavuje niečo cudzie a voči cudziemu mali ľudia odjakživa intuitívny strach. Hovorí sa, že lepší známy diabol, len neznámy anjel. To obľubu klišé pekne vystihuje.

Každý extrém však škodí a preto sa domnievam, že najpríjemnejšie čítavá a najúspešnejšia bude kniha, ktorá nie je ani čistým klišé, ani čistým novátorským experimentom, ale niečím medzi tým. Respektíve, obsahuje vyváženú zmes oboch. Intuitívne som to cítila skôr, než som to vedela sformulovať. Môj piaty rukopis, Nula kelvinov, obsahoval ako prvý popri originalite prvky, o ktorých som už pred písaním vedela, že sú klišé. Pamätám sa, ako som pri ich písaní doslova obracala oči. Ale keď som neskôr premýšľala nad tým, prečo bol tento rukopis u čitateľov oveľa úspešnejší než predošlé, uvedomila som si, že klišé v tom mohlo zohrávať podstatnú úlohu. Román totiž obsahuje jedinečný spôsob cestovania časom. Novátorský, ale náročný na predstavu a pochopenie, o jeho následkoch už ani nevravím. A preto je fajn, že je zároveň pretkaný aj prvkami, ktoré sme už videli miliónkrát. Napríklad chlapcom, ktorý je sexi vďaka tomu, že hrá na gitaru. Či poučením, že treba byť sám sebou a nedbať na reči druhých. Alebo tak otrepaným a mnou toľko kritizovaným námetom, že hlavný hrdina sa v priebehu deja dá dokopy so životnou láskou. To sú pasáže, pri ktorých si čitateľ zneistený a zmätený novými prvkami môže vydýchnuť. Môže prestať tuho premýšľať. Ak sa stratil, dokáže sa vďaka týmto známym veciam znovu nájsť. Už len civilné prostredie a bežné ľudské problémy boli určite mnohým bližšie a známejšie, než moje doterajšie dejiská, akými boli kozmodrómy a vesmír. A práve tento rukopis bodoval u čitateľov viac ako ostatné. Primäl k jeho vydaniu vydavateľstvo, ktoré nikdy predtým sci-fi nevydalo. Vyšiel dokonca druhý raz, čo je u slovenských sci-fi veľmi vzácne.

Klišé teda nemusí byť čiernočierne zlo. Samozrejme, len ak má dielo okrem neho čo ponúknuť.

Mohlo by vás zaujímať

• Recenzia na young adult knihu vystavanú výlučne z klišé
• Knižný pubertiak – tvor idealizovaný
• Osem najprekvapivejších postrehov z čítania komentárov k iným knihám
• Iná vetva originality
• Správna miera inšpirácie
• Sedem neuveriteľných klišé postáv, ktoré radšej nepíšte
• Si mŕtvy, tak sa podľa toho správaj!