Image by Christian Dorn from Pixabay

Pre spisovateľa je mimoriadne dôležité vedieť, ako jeho knihy vnímajú čitatelia v porovnaní s tým, ako ich vníma on sám. Len tak má šancu sa s nimi zosúladiť a upraviť vyjadrovacie prostriedky, aby on i čitatelia vnímali knihu viac-menej narovnako. Autor si však nikdy nebude môcť svoju vlastnú knihu prečítať nezaujatým pohľadom, akoby to bola kniha cudzieho spisovateľa, ktorú nikdy predtým nečítal. Ako teda odhalí rozdiely vo vnímaní? Jedna z možností je, že si on aj ďalší prečítajú tú istú knihu cudzieho autora a porovnajú si dojmy. Tak uvidí, ako ľudia reagujú na rozličné námety, spracovania a vyjadrovacie prostriedky.

S touto filozofiou som išla do neraz úmorného čítania komentárov českého serveru Databaze knih. A tiež zo zvedavosti, keď už na mne známych oblastiach internetu raz nebolo čo čítať. Náladu mi to ale väčšinou nezdvihlo. S veľkým znepokojením som zistila, že drvivá väčšina čitateľov, ak nie všetci, reagujú na zhodne čítané tituly úplne inak ako ja. Po tisíckach takýchto prečítaných komentárov uvádzam zoznam najčastejších pre mňa nepochopiteľných reakcií, na ktoré som narážala.

1. „Je to pridlhé“

Komentár, ktorý nájdete pri úplne každej známej knihe s viac než dvesto stranami. A určite aj v nejakých pod dvesto strán. Čitatelia by necitlivo skracovali o tretinu, o polovicu, o dve tretiny! Akoby si neuvedomovali, že potom by to bol úplne iný príbeh. A celkove nerozumiem tomu, prečo si knihu nechcú užívať čo najdlhšie. Len rýchlo, rýchlo, čo sa stalo, rýchlo, nemám čas. Čo ich vari niekto naháňa? Alebo textu nerozumejú a čomu nerozumejú, to by najradšej zo sveta odstránili? Ja keď niečomu v knihe nerozumiem, skoro vždy ju žiadam ešte dlhšiu, aby sa mi to objasnilo. Pretože dobre viem, že autor nepíše dlhé texty na to, aby ľudí štval, ale na to, aby nimi niečo povedal.

Alebo sa im to zle čítalo, nevedeli sa sústrediť? To však nie je problém dĺžky knihy, ale jej štýlu.

2. Vyrozprávajú dej

Mnoho komentárov na začiatku zdržuje tým, že napíše vlastnými slovami anotáciu knihy, a až potom príde celkové zhodnotenie. Prečo to robia? Veď server ku každej knihe anotáciu napísanú má. Ak čitateľ chce vedieť, o čom je kniha, prečíta si anotáciu. Ale v mnohých prípadoch, aj v mojom, pri čítaní komentára už prečítal celú knihu, takže dupľom nepotrebuje zhrnutie toho, o čo je.

Samozrejme, občas sa to zíde. Buď v prípadoch, kedy je kniha poriadne odlišná od toho, čo vyhlasuje anotácia a my napíšeme (často s veľkou dávkou irónie) náš pohľad na to, čo sa tam vlastne deje, alebo sa chceme vyjadriť ku konkrétnej časti deja a preto ju treba spomenúť. No s výnimkou týchto dvoch prípadov je napísanie obsahu knihy pre čitateľa veľmi obťažujúce. Nerobte to, prosím.

3. Nevidia logické chyby

V niektorých dielach nikto okrem mňa. Ale fakt, že nikto. A to nevravím o nejakých zapadnutých knihách s dvoma komentármi, kde na to skrátka ešte nestihli dôjsť, ale u megačítaných kníh ako je Harry Potter či Polnočná knižnica. Až začínam mať pocit, že je moja logika nejaká chybná. Prečo však potom nenapadnú môj komentár? Nie je to žiadnou slniečkovou komunitou, ľudia si tam idú po krku rovnako ako všade na internete (okrem serveru Sashe.sk, no).

4. Časti knihy, ktoré považujem za najlepšie, považujú za najhoršie, a naopak

Absolútny extrém to dosiahlo pri knihe Rituál, kde 98 % komentujúcich tvrdí, že prvá polovica knihy je oveľa lepšia ako druhá. Zvyšné dve percentá tvrdia, že obe časti sú rovnako dobré alebo zlé. A ja? Ja jedna, jediná v celom vesmíre vyhlasujem, že sa mi druhá polovica knihy páčila viac ako prvá. Aj v iných prípadoch, ako napríklad Dievča vo vlaku, idem v názore na silné a slabé stránky týchto diel výrazne proti davu. Čo je pre mňa tá najznepokojujúcejšia vec, akú som čítaním tisícov komentárov odhalila. Týka sa to aj sympatií k postavám. Moji obľúbenci sú pre iných protivné hnusoby a pre zmenu majú radi tých, ktorí pijú krv mne. Pomoc! Som záporná postava!

5. Nevidia nič trápne na sebaobetovaní sa postáv

Je to vlastne ten najextrémnejší prípad z predošlého bodu. Ako píšem, na kladné a záporné stránky postáv mávame spravidla diametrálne odlišné názory, ale občas sa nájde niekto, kto to vidí podobne ako ja. Jeho komentáru by som vtedy dala aj desať lajkov, ak by som mohla. No je tu jedna výnimka – trápny gýč, na ktorý som pľuvala už v niekoľkých mojich príspevkoch o tvorivom písaní… a ktorý okrem mňa neprekáža absolútne nikomu! Je ním ochota postáv zabiť sa za záchranu druhých. Pritom, v reáli by som aj ja bola za určitých okolností určite tiež schopná sebaobety, ale v knihách mi už tento motív lezie krkom. Ale prečo iba mne?

6. „Čítalo sa im to dobre vďaka krátkym kapitolám.“

A tento poznáte? Čašník sa pýta policajta: Na koľko kúskov vám mám pokrájať pizzu, na štyri alebo na osem? Odpoveď: Na štyri, osem by som nezjedol. Ohľadom pokrájania kníh na kapitoly to majú čitatelia opačne: radšej zjedia osem, štyri by bolo priveľa. Počet písmen je pritom v oboch prípadoch úplne rovnaký. Ba dokonca u väčšieho počtu kapitol je nepatrne väčší, lebo o toľko viac tam máte čísel a slov „kapitola“, prípadne ich názvov. Tak prečo by sa mala kniha s krátkymi kapitolami čítať lepšie? Odseky, to beriem, že viac je lepšie, lebo dávajú mozgu nejakú tú polsekundu navyše na strávenie myšlienok. Ale kapitoly? Ja zväčša ani nevnímam, že v knihe nejaké sú. Preto mám s ich členením pri vlastnom písaní trochu problém (áno, robím ich veľmi dlhé). Kapitoly nijako nevyplývajú na moje čítanie, skončím s ním hocikde a takmer nikdy to nebýva na konci kapitol.

Jediná možnosť, ktorá mi napadá, prečo by kapitoly mali budiť dojem ľahšieho čítania je, že u vysokorozpočtových vydavateľstiev sa za koncom kapitoly nechá prázdny zvyšok strany. Hrubšia kniha s veľkým počtom kapitol sa pri takomto zalomení číta rýchlejšie než rovnako hrubá kniha s menším počtom kapitol, lebo je v nej viac prázdneho papiera. No aj tak o rýchlosti čítania knihy rozhoduje v prvom rade štýl. Nechápavo krútim hlavou, klopkám sa po čele. Ale dobre, urobila som experiment. V mojom poslednom rukopise som spravila kapitoly o v priemere polovicu kratšie než v predošlých knihách. A uvidíme, čo sa dozviem o jeho čítavosti.

7. Označujú klišé za originalitu

Nehrám sa na nejako extra sčítanú. Odhadujem, že v živote som neprečítala zatiaľ ani dvetisíc kníh – pre spisovateľa aj hanba priznať. Napriek malému literárnemu rozhľadu mám ale pocit, že sa niektoré námety a spôsoby spracovania omieľajú do omrzenia. Preto je pre mňa veľkým šokom, keď u najotrepanejších príbehoch z najotrepanejších vidím pochvalu originality. Zrejme doteraz čítali úplne iný typ literatúry.

8. Mojim fanúšikom sa páčia aj knihy, ktoré mne absolútne nie

Vždy ma to tak zarazí. Keď mi niekto vychváli knihu, predpokladám, že má rovnaký literárny vkus ako ja. Rovnaký spôsob myslenia, rovnaké emocionálny aparát, lásku k rovnakému štýlu. Plus mínus nejaká hviezdička hore a dole. A potom ich vidím vychvaľovať knihy, ktorým som ja dala len po dve hviezdičky, jednu… alebo najhoršie možné hodnotenie, „Odpad!“. Stáva sa to aj opačne, dávajú nízke hodnotenie knihám, z ktorých som ja nadšená. Nechápavo krútim hlavou a pocit súznenia sa rozplýva v prázdnote… A čo je ešte čudnejšie, toto sa mi stáva so všetkými fanúšikmi, u ktorých viem, čo čítavajú!

A na záver, viete, čo je najnepríjemnejšie? Že vždy, keď som s niekým na Databaze knih chcela rozobrať jeho názor, postavil sa k tomu prudko odmietavo, ba až útočne odmietavo. Darmo som ho zakaždým presviedčala, že sa nechcem hádať, chcem pochopiť. Nie, ľudia chcú zostať nepochopení. S výnimkou mňa. Asi to bude nejaká vlastnosť nás, záporných postáv…

Mohlo by vás zaujímať

• Ako si poradiť s autorským neúspechom 1
• O mojom porotcovaní v Martinus Cene Fantázie
• Ako som o tri recenzné výtlačky prišla a žiadnu recenziu nemám
• Propagácia versus kvalita
• Strašiak menom cieľová skupina