Image by Christian Dorn from Pixabay
Pre spisovateľa je mimoriadne dôležité vedieť, ako jeho knihy vnímajú čitatelia v porovnaní s tým, ako ich vníma on sám. Len tak má šancu sa s nimi zosúladiť a upraviť vyjadrovacie prostriedky, aby on i čitatelia vnímali knihu viac-menej narovnako. Autor si však nikdy nebude môcť svoju vlastnú knihu prečítať nezaujatým pohľadom, akoby to bola kniha cudzieho spisovateľa, ktorú nikdy predtým nečítal. Ako teda odhalí rozdiely vo vnímaní? Jedna z možností je, že si on aj ďalší prečítajú tú istú knihu cudzieho autora a porovnajú si dojmy. Tak uvidí, ako ľudia reagujú na rozličné námety, spracovania a vyjadrovacie prostriedky.
S touto filozofiou som išla do neraz úmorného čítania komentárov českého serveru Databaze knih. A tiež zo zvedavosti, keď už na mne známych oblastiach internetu raz nebolo čo čítať. Náladu mi to ale väčšinou nezdvihlo. S veľkým znepokojením som zistila, že drvivá väčšina čitateľov, ak nie všetci, reagujú na zhodne čítané tituly úplne inak ako ja. Po tisíckach takýchto prečítaných komentárov uvádzam zoznam najčastejších pre mňa nepochopiteľných reakcií, na ktoré som narážala.
1. „Je to pridlhé“
Komentár, ktorý nájdete pri úplne každej známej knihe s viac než dvesto stranami. A určite aj v nejakých pod dvesto strán. Čitatelia by necitlivo skracovali o tretinu, o polovicu, o dve tretiny! Akoby si neuvedomovali, že potom by to bol úplne iný príbeh. A celkove nerozumiem tomu, prečo si knihu nechcú užívať čo najdlhšie. Len rýchlo, rýchlo, čo sa stalo, rýchlo, nemám čas. Čo ich vari niekto naháňa? Alebo textu nerozumejú a čomu nerozumejú, to by najradšej zo sveta odstránili? Ja keď niečomu v knihe nerozumiem, skoro vždy ju žiadam ešte dlhšiu, aby sa mi to objasnilo. Pretože dobre viem, že autor nepíše dlhé texty na to, aby ľudí štval, ale na to, aby nimi niečo povedal.
Alebo sa im to zle čítalo, nevedeli sa sústrediť? To však nie je problém dĺžky knihy, ale jej štýlu.
2. Vyrozprávajú dej
Mnoho komentárov na začiatku zdržuje tým, že napíše vlastnými slovami anotáciu knihy, a až potom príde celkové zhodnotenie. Prečo to robia? Veď server ku každej knihe anotáciu napísanú má. Ak čitateľ chce vedieť, o čom je kniha, prečíta si anotáciu. Ale v mnohých prípadoch, aj v mojom, pri čítaní komentára už prečítal celú knihu, takže dupľom nepotrebuje zhrnutie toho, o čo je.
Samozrejme, občas sa to zíde. Buď v prípadoch, kedy je kniha poriadne odlišná od toho, čo vyhlasuje anotácia a my napíšeme (často s veľkou dávkou irónie) náš pohľad na to, čo sa tam vlastne deje, alebo sa chceme vyjadriť ku konkrétnej časti deja a preto ju treba spomenúť. No s výnimkou týchto dvoch prípadov je napísanie obsahu knihy pre čitateľa veľmi obťažujúce. Nerobte to, prosím.
3. Nevidia logické chyby
V niektorých dielach nikto okrem mňa. Ale fakt, že nikto. A to nevravím o nejakých zapadnutých knihách s dvoma komentármi, kde na to skrátka ešte nestihli dôjsť, ale u megačítaných kníh ako je Harry Potter či Polnočná knižnica. Až začínam mať pocit, že je moja logika nejaká chybná. Prečo však potom nenapadnú môj komentár? Nie je to žiadnou slniečkovou komunitou, ľudia si tam idú po krku rovnako ako všade na internete (okrem serveru Sashe.sk, no).
4. Časti knihy, ktoré považujem za najlepšie, považujú za najhoršie, a naopak
Absolútny extrém to dosiahlo pri knihe Rituál, kde 98 % komentujúcich tvrdí, že prvá polovica knihy je oveľa lepšia ako druhá. Zvyšné dve percentá tvrdia, že obe časti sú rovnako dobré alebo zlé. A ja? Ja jedna, jediná v celom vesmíre vyhlasujem, že sa mi druhá polovica knihy páčila viac ako prvá. Aj v iných prípadoch, ako napríklad Dievča vo vlaku, idem v názore na silné a slabé stránky týchto diel výrazne proti davu. Čo je pre mňa tá najznepokojujúcejšia vec, akú som čítaním tisícov komentárov odhalila. Týka sa to aj sympatií k postavám. Moji obľúbenci sú pre iných protivné hnusoby a pre zmenu majú radi tých, ktorí pijú krv mne. Pomoc! Som záporná postava!
5. Nevidia nič trápne na sebaobetovaní sa postáv
Je to vlastne ten najextrémnejší prípad z predošlého bodu. Ako píšem, na kladné a záporné stránky postáv mávame spravidla diametrálne odlišné názory, ale občas sa nájde niekto, kto to vidí podobne ako ja. Jeho komentáru by som vtedy dala aj desať lajkov, ak by som mohla. No je tu jedna výnimka – trápny gýč, na ktorý som pľuvala už v niekoľkých mojich príspevkoch o tvorivom písaní… a ktorý okrem mňa neprekáža absolútne nikomu! Je ním ochota postáv zabiť sa za záchranu druhých. Pritom, v reáli by som aj ja bola za určitých okolností určite tiež schopná sebaobety, ale v knihách mi už tento motív lezie krkom. Ale prečo iba mne?
6. „Čítalo sa im to dobre vďaka krátkym kapitolám.“
A tento poznáte? Čašník sa pýta policajta: Na koľko kúskov vám mám pokrájať pizzu, na štyri alebo na osem? Odpoveď: Na štyri, osem by som nezjedol. Ohľadom pokrájania kníh na kapitoly to majú čitatelia opačne: radšej zjedia osem, štyri by bolo priveľa. Počet písmen je pritom v oboch prípadoch úplne rovnaký. Ba dokonca u väčšieho počtu kapitol je nepatrne väčší, lebo o toľko viac tam máte čísel a slov „kapitola“, prípadne ich názvov. Tak prečo by sa mala kniha s krátkymi kapitolami čítať lepšie? Odseky, to beriem, že viac je lepšie, lebo dávajú mozgu nejakú tú polsekundu navyše na strávenie myšlienok. Ale kapitoly? Ja zväčša ani nevnímam, že v knihe nejaké sú. Preto mám s ich členením pri vlastnom písaní trochu problém (áno, robím ich veľmi dlhé). Kapitoly nijako nevyplývajú na moje čítanie, skončím s ním hocikde a takmer nikdy to nebýva na konci kapitol.
Jediná možnosť, ktorá mi napadá, prečo by kapitoly mali budiť dojem ľahšieho čítania je, že u vysokorozpočtových vydavateľstiev sa za koncom kapitoly nechá prázdny zvyšok strany. Hrubšia kniha s veľkým počtom kapitol sa pri takomto zalomení číta rýchlejšie než rovnako hrubá kniha s menším počtom kapitol, lebo je v nej viac prázdneho papiera. No aj tak o rýchlosti čítania knihy rozhoduje v prvom rade štýl. Nechápavo krútim hlavou, klopkám sa po čele. Ale dobre, urobila som experiment. V mojom poslednom rukopise som spravila kapitoly o v priemere polovicu kratšie než v predošlých knihách. A uvidíme, čo sa dozviem o jeho čítavosti.
7. Označujú klišé za originalitu
Nehrám sa na nejako extra sčítanú. Odhadujem, že v živote som neprečítala zatiaľ ani dvetisíc kníh – pre spisovateľa aj hanba priznať. Napriek malému literárnemu rozhľadu mám ale pocit, že sa niektoré námety a spôsoby spracovania omieľajú do omrzenia. Preto je pre mňa veľkým šokom, keď u najotrepanejších príbehoch z najotrepanejších vidím pochvalu originality. Zrejme doteraz čítali úplne iný typ literatúry.
8. Mojim fanúšikom sa páčia aj knihy, ktoré mne absolútne nie
Vždy ma to tak zarazí. Keď mi niekto vychváli knihu, predpokladám, že má rovnaký literárny vkus ako ja. Rovnaký spôsob myslenia, rovnaké emocionálny aparát, lásku k rovnakému štýlu. Plus mínus nejaká hviezdička hore a dole. A potom ich vidím vychvaľovať knihy, ktorým som ja dala len po dve hviezdičky, jednu… alebo najhoršie možné hodnotenie, „Odpad!“. Stáva sa to aj opačne, dávajú nízke hodnotenie knihám, z ktorých som ja nadšená. Nechápavo krútim hlavou a pocit súznenia sa rozplýva v prázdnote… A čo je ešte čudnejšie, toto sa mi stáva so všetkými fanúšikmi, u ktorých viem, čo čítavajú!
A na záver, viete, čo je najnepríjemnejšie? Že vždy, keď som s niekým na Databaze knih chcela rozobrať jeho názor, postavil sa k tomu prudko odmietavo, ba až útočne odmietavo. Darmo som ho zakaždým presviedčala, že sa nechcem hádať, chcem pochopiť. Nie, ľudia chcú zostať nepochopení. S výnimkou mňa. Asi to bude nejaká vlastnosť nás, záporných postáv…
Autor Mroks Ut sep 17th 2024 at 8:39 am
Nie nadarmo sa hovorí: “ Koľko ľudí,toľko chutí „. Ale zase na druhú stranu, keby s Tebou každý súhlasil, tak by to bola nuda, nie?
Autor Adhara Ut sep 17th 2024 at 1:16 pm
Nie. Bola by pohoda. :-)
Isteže so mnou nemôže súhlasiť každý, ale to, že v opozícii je drvivá väčšina ba niekedy až všetci, ma desí.
Autor Naias Pi nov 8th 2024 at 1:07 pm
1. Hm, čo asi tak chcela povedať počtom strán autorka Päťdesiatich odtieňov sivej? Že má vyřídilku? Daktorí autori sú proste grafomani. Ale pri takých knihách väčšinou sťažnosti na dĺžku nebývajú. K ostatným by som povedala, že niektorí čitatelia zrejme chápu knihu ako fastfood, zhltnúť a ísť. Čítala som aj sťažnosti, ako kvôli dĺžke textu čitateľ zbytočne stráca čas. Mne to pripadá ako povedať: Tá bonboniéra je priveľká, stratím kopu času, kým ju zjem!
2. Možno to robia preto, aby videli rovno vo svojom profile, o čom kniha je. Ľudia si občas píšu do komentárov osobné poznámky, ktoré nemajú pre nikoho iného význam. Sú aj takí, ktorí si vyprosujú akékoľvek rady, čo tam písať, s odôvodnením, že píšu komentáre pre seba a nie pre iných. Mimochodom, tiež mi to lezie na nervy.
3. Nemusia ich nevidieť, ale môžu im nevadiť. Jedna moja známa, keď prskám, aké sú v knihe nezmysly, len so smiechom mávne rukou: „To nesmieš tak brať.“ Pre ňu je dôležité, či sa baví. Ja logické chyby vnímam a prekážajú mi. Ale ak autor inak píše dobre a zaujímavo, odpustím mu pár lapsusov. A prečo komentujúci nenapadnú komentár, ktorý na nelogickosti poukazuje? Možno preto, že sú ako tá moja známa a nestojí im to za pozornosť, možno preto, že ten kritický komentár nečítali. Veď čím je príspevkov viac, tým je menšia pravdepodobnosť, že ich niekto prečíta.
4. To sa mi tiež stáva, normálka.
5. K tomuto sa nevyjadrím, ani sa nepamätám, kedy som naposledy takú knihu čítala.
6. Snáď to bude preto, že kratšie kapitoly sú stráviteľnejšie, dajú sa rýchlejšie absolvovať. Pri dlhých kapitolách môže mať čitateľ dojem: Bože, to nekončí! Napadá mi prirovnanie k dlhokánskemu schodisku a schodisku s tým istým počtom schodov, ale s odpočívadlami. Človek samozrejme môže prestať šliapať a odpočinúť si kedy len chce, ale schodisko rozdelené na kratšie úseky sa bude zdať zdolateľnejšie ako schodisko bez jedinej značky „tu si odpočinieš“.
7. Tiež na také narážam. Holt nesčítanosť komentujúcich. Už som videla aj pochvalu originality, s akou autor vymyslel tvory, ktoré už pred ním vymysleli starí Gréci.
8. Nečudovala by som sa tak, kritérií je predsa viacero. Keď sa s kamarátkou bavíme o knihách, niekedy sa zhodneme plne, niekedy čiastočne a inokedy na seba zízame nechápajúc, čo na tom tá druhá vidí. Povedzme, že v knihe je to, čo obe milujeme a nič z toho, čo neznášame. V inej zas môže byť to, čo mne lezie na nervy, ale jej nie. A naopak. Alebo sa dej odohráva v prostredí, ktoré ona miluje a tak odpúšťa nedostatky, ktoré mne pijú krv. Prípadne je mne strašne sympatický hlavný hrdina, takže som znášanlivejšia, lenže jej je ukradnutý.
Vy a ja sa pri HP plne zhodneme v názore na jeho čítavosť, realistickosť postáv, dôveryhodnosť ich reakcií, množstve humoru, smrti postáv a logických chýb (to úplne zbytočné a prácne postrkovanie Harryho, aby vyhral turnaj a dotkol sa čaše, som si tiež všimla). Akurát k vyváženosti sa neviem vyjadriť, to som v živote nesledovala, ani mi nenapadlo to sledovať. Čo sa týka Pána prsteňov, moja najvýraznejšia spomienka na prvé čítanie je, ako mi celú dobu behal mráz po chrbte. Keď v diaľke zakvílil nazgûl, až mi naskočila husia koža. Pre mňa tam bolo napätia až až. Súhlasím s tým, že atmosféra je úžasná, vznešená, pôsobivá a mocná. A takú Austenovú čítam opakovane a vždy si medím. Čiže v dačom úplná zhoda, v dačom čiastočná a v dačom presný opak. To je tým, že ja sa nestarám o vyváženosť, takže mi u Tolkiena nepomer akcia-neakcia neprekáža. A tiež máme očividne úplne názor na štýl, mne sa Austenová aj Tolkien čítajú dobre. Ťažkopádny štýl?? Kde? Možno zložitý, kvetnatý, náročný na pozornosť, ale nie ťažkopádny.
Láska k rovnakému štýlu neznamená, že pri inom štýle sa zhoda názorov zopakuje. Čitateľ môže mať rád komédiu aj tragédiu, oddychovú aj hĺbavú literatúru, alebo iba niečo z toho. A môže mať rád detektívky aj horory, ale B len detektívky a horory nie. V prvom prípade sa A a B zhodnú, v druhom si A užíva a B sa nudí. Takisto A môže mať rád, keď dej odsýpa, ale nie dlhé úvahy, a B sa môže radovať z oboch vecí. Nie je pravdepodobné, že ľudia sa zhodnú vo všetkom.
Možno tí vaši fanúšikovia kašlú na vyváženosť, ktorá je pre vás taká dôležitá, a teda neberú ako zápor, ak kniha vyvážená nie je. Alebo kašlú na absenciu logiky. Tým by sa dalo vysvetliť, prečo vysoko hodnotia knihy, ktoré sa vám nepáčia. A na druhej strane oceňujú atribúty, ktoré pre vás cenu nemajú. Ťažko povedať bez slovného vyjadrenia sa ku konkrétnym prípadom.
Autor Adhara Pi nov 8th 2024 at 9:47 pm
V prvom rade ďakujem za vyčerpávajúci komentár. Takto si predstavujem, že by mali reakcie na moje články vyzerať. :-) Odpoviem však menej vyčerpávajúco.
K logickým chybám: aj ja ich odpustím, napríkla v zmieňovanom Potterovi. Žiadna kniha nie je dokonalá, ale ak má toho dosť, čo vyváži nedostatky, môže byť aj na päť hviezdičiek. Len… škrie ma, že sú prípady, keď chýba naozaj málinko, aby nejaká kniha dokonalá bola. Že ju autor nedotiahol. Áno, z vlastnej skúsenosti viem, že k niektorým svojim chybám je autor nevšímavý, ale zároveň verím, že Rowlingová v Potterovi 4 určite nemala núdzu na dychtivých testovacích čitateľov, ktorí jej to mohli vychytať…
A Austenová? Možno som, čítala nejaký nevydarený preklad, ja neviem. Ale skrátka prehrýzť sa Rozuimom a citom bolo pre mňa utrpenie. Vôbec sa mi pri čítaní netvoril v hlave obraz, emócie, nič. Po skončení som ani nevedela, o čom tá kniha bola, nevedela som si nijako predstaviť prostredie ani postavy, nemala pri jej čítaní som ani obraz, ani zvuk. Skúsila som aj Pýchu a predsudok, ale to som ani nedočítala, rovnaký problém.
Problém s vyváženosťou možno tkvie v tom, že väčšina ľudí je… nemôžem napísať nevyvážená, aby to neznelo blbo. :-) Ale skrátka k niečomu inklinujú a pre opak toho sú uzavretí, uzavretí na desať západov, nič to v nich neotvorí. Za mlada som ohnivo bojovala proti stereotypom a škatuľkovaniu, s postupujúcim vekom a poznaním čoraz väčšieho počtu ľudí s hrôzou zisťujem, že to škatuľkovanie skoro vždy funguje.