Obranná línia a munícia na prvý útok

V tomto dieli seriálu vás chcem pripraviť na prvé stretnutie s (vážnejšou) kritikou a/alebo odmietnutím. To nastáva pre tých citlivejších už vtedy, keď dávajú svoje dielo čítať ľuďom okolo seba, vyvesia ho na internet, pošlú ho do súťaže, alebo siahnu rovno na najvyššiu métu – pošlú ho vydavateľovi. V minulom dieli seriálu som písala o tom, ako znížiť riziko odmietnutia z takmer istého na pravdepodobné. Tým znova pripomínam, že ak to s písaním myslíte vážne, odmietnutie vás neminie (ibaže by ste sa narodili pod najšťastnejšou hviezdou v Galaxii). No ako sa naň pripraviť, ak viete – zrejme už aj z empirických skúseností – že nech si nahovárate, čo chcete, aj tak vás zloží na lopatky?

Musíte sami seba vmanévrovať do ilúzie, že to najlepšie a najcennejšie z vás odmietnuté nebolo.

Ak sa pri slova ilúzia mračíte, vedzte, že inak ako cez sebaklam to skutočne nejde. Realita je totiž ešte omnoho horšia než sa vám javí, ak ste v tomto odvetví nováčik. Aj keď existujú aj autori, ktorí vstupujú do literárneho sveta hanbiac sa, so sebavedomím blízko nule, oveľa viac je autorov, ktorí nič netušiac chcú vyspievať celému svetu, aký majú poklad.

Lenže keby som nemala ilúzie, nemám svoje štyri vydané tituly, zahraničné vydanie, ani prestížnu literárnu cenu Mlok. Môže sa to zdať paradoxné, pretože svojimi článkami sa snažím autorom mnohé ilúzie brať, no na tie najdôležitejšie ilúzie – to, ako ich dielo vidia iní – mám iba minimálny dosah. Ostatne, aj keď vám poviem, že vás druhí obdivným postojom k vašim prácam väčšinou klamú, zrejme mi to neuveríte.

Ale minimálne v mojom prípade to tak bolo. Keď som ľuďom rozprávala obsahy svojich diel, nadšene ma povzbudzovali, nech ich napíšem, že oni si to určite prečítajú. Napísala som. Neprečítali si. Ale kniha už bola na svete a prečítali si ju iní, hoci bola pôvodne určená tým, ktorí ma v nadšení z nej klamali.

Alebo si čitateľ moje dielo prečítal, sálal z neho nadšením a to ma nakoplo zvýšiť tlak na vydavateľstvá. Kniha vyšla ako môj debut. A po dvanástich rokoch vysvitlo, že som sa živila len ilúziou, pretože to, že by z môjho románu bol býval nadšený, viac-menej poprel. Opäť som stavala na ilúzii, ale to, že je knižka raz vydaná, mi ani po rozplynutí sa ilúzie nikto nevezme. Oba zmienené prípady sa v obmenách opakovali s rôznymi ľuďmi a rôznymi testami.

Záver: udržujte v sebe ilúzie z pozitívnych reakcií aspoň tak dlho, aby sa vás napísaný príbeh stal sebestačným. Až potom, keď bude bezpečne na ceste za pravými nadšenými čitateľmi, si môžete dovoliť byť zdrvení a paralyzovaní žiaľom z toho, že tí prví čitatelia vám klamali.

Ako si ilúziu udržať?

Ak vám niekto dá rádoby nadšenú reakciu, nerýpte sa v tom. Nenúťte čitateľa vybavovať si detaily, pretože ak ho to naozaj do hĺbky nenadchlo, nespomenie si na ne. Nespomeňte vaše dielo po dlhšom čase, aby ste neodhalili skutočnosť, že on si ho už prakticky vôbec nepamätá. Pekne mu poďakujte, ale o vašej práci sa s ním bavte čo najmenej a ak sa poznáte len cez internet, kontakt s vlastnej iniciatívy utišujte. Čím menej ten druhý hovorí, tým menej hrozí, že sa prezradí. A navyše čím ste dlhšie v kontakte, tým väčšia je hrozba, že kontakt preruší on, čo by som teda ja s autorom diela, ktoré ma nadchlo, nikdy neurobila (rozumej: ak s vami prestane hovoriť, nenadchlo ho to). Samozrejme, ak sa máte o čom inom a bezpečnom spoločne baviť, je to iný prípad. A ak vaše dielko bude spomínať sám od seba, blahoželajte si, máte dobrý materiál na spevňovanie ilúzie.

Kedysi som bola z reakcií svojich čitateľov nadšená a strašne rada som na ne odpisovala. Chcela som rozobrať ich dojmy do posledného písmenka. Dnes už po toľkých zlých skúsenostiach ani neviem, čo vlastne novým (falošným?) nadšencom odpísať, aby som ich neprekukla.

Samozrejme, celá literárna činnosť smeruje k tomu, aby ste dostali svoju prácu k skutočne nadšeným čitateľom, ktorí vás budú podporovať finančne kúpou vašich kníh, budú vám robiť reklamu medzi ďalšími čitateľmi. Nevravím, že na pravého nadšenca nemôžete naraziť už zo začiatku. Ale to je, ako každý úspech, nepravdepodobné. Dnes už môžem vyhlásiť, že počas prvých minimálne šiestich rokov seriózneho písania som žiadneho pravého nadšenca nemala. Všetky pozitívne reakcie, čo ma počas tohto obdobia hnali dopredu, boli iba iluzórne. Našťastie, kým som to zistila, mala som napísaných päť kníh, čo je dobrý základ. Hm, až na to, že zrejme aj v súvislosti s odhalením pravdy som sa potom dostala do dlhodobého tvorivého bloku…

Pozor, nenabádam k zaspávaniu na vavrínoch. Musím podčiarknuť, že aj keď si budete pestovať pozitívne reakcie v čo najlepšom svetle, negatívnych aj tak budete mať viac, než je milé. A tie vám budú ako námety na zlepšenie stačiť až-až. Musíte si ale pestovať aj reakcie, ktoré vás ponechávajú v nádeji, že to nie je celé zle. Minimálne v očiach niektorých čitateľov. Preto nesúhlasím s často opakovaným tvrdením, že potľapkávanie po pleci autora nikam neposunie. Ja som sa spontánne zlepšovala aj vo veciach, v ktorých ma ľudia iba potľapkávali po pleciach. Čo by ma však rozhodne neposunulo by bola kritika natoľko zdrvujúca, že by ma od písania úplne odradila. Aj menej zdrvujúca kritika zabrzdí, zasekne, paralyzuje. Neraz som sa dostala do situácie, keď som bola rozjarená pre nejaký rukopis, ladila som ho a šperkovala, a zrazu ma udrela do tváre kritika, po ktorej bola celá moja korekčná nálada v čudu. No zažila som aj kritiky podané tak, že mi to korekčnú náladu nevzalo a hneď som sa dychtivo pustila do zlepšovania podľa pripomienok. Ono som to vlastne skôr či neskôr urobila aj po zlej kritike, pokiaľ obsahovala konkrétne námety na zlepšenie. Ale o tom, ako k tomu došlo, si povieme až v niektorom z nasledujúcich dielov.

Viem, že celá táto stať o udržiavaní si preludu dobrých reakcií má jeden zásadný problém. A to ten, že pracuje s možnosťou, že niečo užitočné – v tomto prípade podanie kladnej spätnej väzby – pre vás urobí niekto iný. Lenže na to vám nikto záruku nedá, ja viem. Ani len na tú iluzórnu pozitívnu reakciu nemusíte mať šťastie. Poprípade ešte žiadnu reakciu nemáte, lebo sa tak bojíte neúspechu, že ste svoje práce zatiaľ neukázali nikomu. Ako sa teda pripraviť na skutočnosť, že vaša prvá, poťažmo všetky reakcie budú iba negatívne? Že nebudete mať na čom vystavať ani len ten prelud, že sa vaše písanie niekomu páči?

Jednoducho: nedajte im zo seba to úplne najlepšie.

Spomínate si, ako som vás nabádala na naplnenie si šuflíka viacerými prácami? Tie práce pravdepodobne nemajú všetky rovnakú úroveň. Zrejme by ste ich vedeli, aspoň približne, zoradiť od najlepšej po najhoršiu. Väčšinou bývajú najhoršími tie najstaršie, ale nie je to pravidlom.

A teraz moja rada. Ukážte ľuďom tú, ktorá nie je ani najhoršia, ani najlepšia, ale v poradí kvality sa ocitá v asi tak v dvoch tretinách smerom k lepšiemu koncu. Tá má štatisticky najlepšiu šancu na to, aby ste z reakcií na ňu neskolabovali. Patrí k nadpriemeru, čo znižuje riziko, že vás niekto roztrhá v zuboch bez jediného milého slovíčka. Lenže ak náhodou ani to nepomôže a kritika ju roznosí v zuboch, viete, že to viete aj lepšie, že máte skryté eso v rukáve, že neúspech neprišiel potom, ako ste dosiahli dno svojich síl.

Ono totiž jedna z najhorších vecí na zdrvujúcej kritike je vedieť, že ste vydali zo seba to úplne najlepšie – a zlyhať. V tej chvíli sa zdá byť cesta k úspechu úplne zarúbaná, neprekonateľná. V tej chvíli nezáleží na tom, že raz to budete vedieť ešte lepšie ako teraz. Pretože teraz vaša práca za nič nestojí a vy žijete v súčasnosti, nie v budúcnosti.

Z tohto dôvodu som vynašla túto ochranu pred najhorším, neukazovanie špičky svojej práce. Napriek tomu niekedy neodolám a z rozličných dôvodov ukážem aj tú špičku. A ak príde kritika, pekelne to bolí a ochromuje. Tento manuál by som si asi mala viackrát prečítať ja sama.

Hovoríte, že príčina neúspechu tkvie práve v tom, že ste neukázali zo seba to najlepšie? Že ak neuspeje 70 %-ná práca, uspela by 100%-ná? Áno, ale z vlastnej skúsenosti len v absolútnom minime prípadov. Neponúknuť to najlepšie zo seba je totiž opäť taká barlička a sebaklam. V očiach druhých sú vaše práce úrovňou väčšinou vyrovnanejšie ako vo vašich. Kde neuspeje práca na 70 %, tam by zrejme neuspela ani tá na 100 %. Ale neviete to s istotou, čo pomáha udržať si iskričku nádeje, z ktorej rozdúchate nový autorský plameň. Nemá cenu riskovať zhasnutie tejto iskričky len pre tú nepatrnú možnosť, že by viedla k úspechu. Navyše, toto embargo je iba dočasné. Keď napíšete niečo ešte lepšie, môžete úspešnosť svojej niekdajšej najlepšej práce otestovať.

Mohlo by vás zaujímať

• Ako si poradiť s autorským neúspechom 1
• Ako si poradiť s autorským neúspechom 2
• Schodíky ku kvalite
• Len sa neboj?