header image

 
 

Ako si poradiť s autorským neúspechom 5

Keď dôjde k najhoršiemu

Konečne sa dostávam k tomu, pre čo asi mnoho z vás začalo tento seriál čítať. K okamihu, v ktorom budete stáť tvárou tvár neúspechu. Zdrvujúcej kritike, odmietnutiu vydania, nízkej priečke literárnej súťaže, ignorancii čitateľov, ignorancii vydavateľov, ničivým redakčným úpravám… Niečo z tohto (pravdepodobne všetko) určite skôr či neskôr príde, aj keď dodržíte rady v mojom seriáli. Poďme vychádzať zo situácie, že je to zdrvujúca kritika, čo predstavuje asi ten najčastejší prípad.

Prvotné pocity po nejakej veľmi zlej správe poznáme asi všetci. Zmrazenie šokom, necítenie si častí tela možno s výnimkou nepríjemného chvenia v pažeráku, neveriace overovanie. Nasleduje triaška, nevoľnosť, pocit extrémneho nepohodlia vo vlastnom tele, úzkosti prerastajúcej v čoraz väčšiu vnútornú a neraz i telesnú bolesť, neschopnosti vydržať sám so sebou ani s niekým, rúcanie sa nádejí, pocitu, že už nikdy nemôže byť nič vo svete dobré. Je to stav absolútnej nemohúcnosti a čo horšie, presvedčenia, že lepšie to už nikdy nebude. Alebo to naopak vo vás vyvolá strašný hnev, chuť vynadať kritikovi, udrieť ho, robiť si posmešky z jeho inteligencie, vyjadrovania, rozhľadenosti, no súčasne pocit nespravodlivosti sveta, že práve takýto človek vás hodnotí a v horšom prípade sa stáva aj verejným mienkotvorcom vašej práce.

Prvá pomoc – okamžite sa vzdialiť od zdroja poškodenia a potenciálnych ďalších poškodení. Ak ste dostali kritiku písomne, v nijakom prípade nezačnite hneď kritikovi odpovedať! Aj keby ste mali stopercentnú pravdu a on by bol skutočne vrcholne nekompetentný, vaše duševné rozpoloženie spôsobí, že mu tú informáciu podáte zle a situáciu ešte zhoršíte. Nestane sa, že by kritik „prišiel k rozumu“, ani to, že vás začne zhovievavejšie vidieť publikum vašej hádky. Tie najsilnejšie emócie musíte zo seba vybiť inak. Dobre, napíšte, aký je kritik idiot – len to preboha nedávajte nikomu čítať. Nanajvýš dobrému, dôvernému kamarátovi. Ja však preferujem úplne necenzurované nadávanie do záznamov neurčených nikomu, ako napríklad denníkov. Nadávajte pokojne aj nahlas – ale buď tam, kde vás nikto nepočuje, alebo opäť len pred ľuďmi, ktorým môžete dôverovať, že vašu reakciu nebudú ďalej rozširovať a nebudú prilievať olej do ohňa (napr. výrokmi typu „aj ja som vždy vravel, že na spisovateľstvo nemáš“).

Potrebujete dostať zo seba čo najviac napätia, znížiť hladinu stresových hormónov. Tým sa zaoberá aj veľa oficiálnych príručiek, lebo ľudia sa z najrôznejších príčin vytáčajú často. Zameriam sa teda na metódy, ktoré pomohli mne. Chôdza – veľmi rýchla, nie je to problém ani pre takého nešportového človeka ako som ja, lebo nabudené telo ma ťahá samé. Má to zároveň blízko k športu, ktorý odporúčajú aj iné protistresové príručky. Ďalej manuálna práca, najlepšie mechanická, ťažká, pri ktorej nemusíte myslieť. Beztak sa nebudete vedieť sústrediť. Duševné práce s výnimkou psychohygieny sú v prvotných fázach zakázané. Buď ich z prebytku negatívnych emócií nebudete vedieť robiť vôbec, alebo vás emócie tak ovplyvnia, že nedajú požadovaný výsledok.

Samozrejme – a to je problém – niekedy sa im vyhnúť nedá. Ku kritike môže dôjsť v práci, v škole a podobne, kde musíte naďalej makať ako fretka bez ohľadu na svoj mentálny stav. Práve preto sa snažím si potenciálne jóbovky nechať na chvíle, keď budem pri ich čítaní v bezpečí a schopná prípadný útok čo najlepšie ustáť. Nečítam maily a servery s hodnoteniami, ak ma má čakať neodkladný duševný výkon a súčasne je vysoké riziko, že na nich nájdem niečo neveľmi príjemné. Je to ako očakávať fyzické zranenie. Lepšie je si dopredu prichystať lekárničku a kútik na vylízanie si rán. Ak ich nebudete potrebovať, len dobre.

Podotýkam, že nadávanie a vybíjanie si duševnej bolesti fyzickou aktivitou má na jej pokles len malý účinok. Rovnako ako každá iná metóda, ktorú som kedy vyskúšala. S tým nič neurobíte. Jediné, čo bez zásahu zvonka vnútornú bolesť skutočne utlmí, je čas. Aj tá fyzická práca či šport je vlastne len spôsob, ako sa prebaviť, kým čas skutočne začne účinkovať. Pri zvíjaní sa v kúte a plači plynie čas relatívne pomalšie. Preto neodporúčam zotrvať v tejto etape dlho, hoci na druhej strane sa hovorí, že negatívne emócie si treba odžiť, nie ich potláčať. Ako keby sa účinne potlačiť dali, všakže.

Podotýkam, že ani čas nie je zázračný všeliek. Jeho liečivé účinky sú zo všetkého najvýraznejšie, no neznamená to, že na druhý deň či o týždeň po kritike budete vysmiaty ako slniečko. V závislosti od závažnosti kritiky a intenzity vášho vzťahu ku kritizovanej práci sa možno úplne nevyliečite už nikdy. Spomienka na ňu bude navždy bolieť. Nám ide len o stlmenie bolesti natoľko, aby ste sa zaradili do bežného fungovania a najmä ďalej napredovali v písaní.

Nevýhodou dnešnej doby je, že ak ide o verejnú písomnú kritiku, reakcia na ňu sa očakáva plus mínus do 24 hodín. Nemusíte na ňu reagovať, ale asi vám v tom ťažko zabránim – chuť to kritikovi vytmaviť je veľká. Navyše, nulové reakcie autora odrádzajú ďalších potenciálnych čitateľov rovnako ako nevhodné reakcie autora na kritiku. Teda v prípade, že sa bavíme o serveroch, na ktorých sa spätná väzba nosí. Každopádne, očakávanie pomerne svižnej reakcie vám neumožňuje získať od kritiky dostatočný odstup. Napriek tomu sa aj pri dodržiavaní neformálnych limitov snažte odložiť svoju reakciu na kritiku tak dlho, ako sa len dá, aby ste negatívne pocity čo najviac „zmetabolizovali“. Ak ste kritiku dostali prostredníctvom mailu, napíšte odpoveď až na druhý deň.

No predtým urobte ešte jednu dôležitú vec: Keď cítite, že ste sa už trochu spamätali (respektíve už nemôžete dlhšie otáľať, lebo neformálne limity), prečítajte si kritiku ešte raz. Nie, to nie je masochizmus – je to spôsob, ako dať všetkej tej bolesti, ktorú vám spôsobila, zmysel. Často nás totiž tak rozruší tých pár najviac zraňujúcich slov v kritike (ako nečitateľné, nudné, absurdné, trápne a pod.), že zaplavení variacimi sa emóciami už nedokážeme zistiť, čo nám chcel kritik vlastne povedať. Keď už sme prekonali najhoršie, kritikov text vyzerá zmysluplnejšie. A, prirodzene, potrebujeme naň naformulovať taktiež zmysluplnú odpoveď. Prečítať si komentár s odstupom však odporúčam aj v prípade, že sa na kritiku odpovedať nechystáte, nemáte ako, či to pre vás nemá význam. Všetko zlé je na niečo dobré, ale nie vždy samé od seba. To dobro, to konštruktívne, to, čo vás posunie dopredu, musíte z niektorých negatív náročne vytĺcť – aj keby ste mali preto trpieť ešte viac.

V tejto fáze nie je nutné, aby ste s kritikovými pripomienkami súhlasili a už vôbec nie, aby ste hneď bežali upravovať svoje dielko. Ak to nie sú pripomienky pravopisného charakteru – pri nich niet o čom. Ale potrebujete si čo najobjektívnejšie dostať do hlavy konštruktívne posolstvo kritiky, aby sa váš mozog pustil do práce. Ja som niektoré kritické poznámky vnútorne akceptovala až po niekoľkých rokoch a ďalšie roky trvalo, kým som našla spôsob, ako ich do diela zapracovať. Ak ste nepublikovaný autor, niet sa kam ponáhľať. Ak práve publikujete a ona kritika sú vlastne redakčné úpravy a ich zdôvodnenia, je to horšie – na zmierovanie sa s pripomienkami máte menej času a tiež menej možností ich odmietnuť. To je jeden z dôvodov, prečo môžete byť radi, ak si vydavateľstvo ešte iba hľadáte. Ešte horšie však je, ak kritické pripomienky, ktorým dáte aspoň trochu za pravdu, pribudnú na vašu vydanú knihu. Tú už nezmeníte. Môžete sa síce poučiť do písania ďalších kníh, ale tá jedna už bude navždy špatiť vašu spisovateľskú povesť, a čím slávnejší budete, tým viac sa budú ľudia o ňu zaujímať. Aj túto informáciu môžete použiť ako útechu, ak ste ešte nedebutovali, alebo ak ste sa zatiaľ nestali slávnym. Ale ak ste už debutovali, vedzte, že absolútne nijaká vydaná kniha – azda len tá, ktorú skoro nik nečítal – nezostala bez kritiky. Nijaké dielo sa nepáči každému. To ale, prirodzene, vôbec neznamená, že pod hlavičkou „nič sa nepáči každému“ sa nemáte ani len pokúsiť niečo si z kritiky odniesť. Obzvlášť zbystrite pozornosť, ak sa pripomienky od rôznych kritikov opakujú. Na druhej strane sa ale môžu opakovať len preto, že ľudia po sebe radi papagájujú a boja sa ísť proti davu. Je naozaj zložité zistiť objektívnosť a opodstatnenosť kritiky, no opäť, s výnimkou pravopisu – tam sú pravidlá jasne dané. Preto si naň treba dať mimoriadny pozor. O všetkom sa dá polemizovať, no o pravopise nie – chyba v ňom je neodškriepiteľnou chybou, ktorá síce tiež nemusí prekážať každému, no prekáža drvivej väčšine sčítaných a erudovaných ľudí.

Predchádzajúci diel seriálu

Nasledujúci diel seriálu (pripravuje sa)

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.