Kritik a ako s ním komunikovať
Keď si prečítame kritiku znovu a s odstupom, keď sme schopní vidieť ju trochu inak a nie sme zaslepení emóciami, je načase napísať odpoveď. Tu platí niekoľko pravidiel:
Nikdy verejne neútočte na osobu kritika
Nikdy. Ak je to troll, ktorý zaútočil na vás, radšej mu neodpovedzte, ale neznižujte sa na jeho úroveň. Nepoukazujte ani na to, že nie je dosť kompetentný na posúdenie vášho diela. Viem, je to ťažké. Tiež bojujem so silným nutkaním vyrývať „a ty si kto, že súdiš moje dielo?“ No potom som pochopila, že za touto otázkou sa v skutočnosti skrýva niečo iné a to „máš ty vôbec predstavu, čo som si musela prekonať, aby som vytvorila niečo takéto“?
Kompetencia druhého na hodnotenie vášho výtvoru je zložitá téma a dlho som o nej plánovala napísať samostatný blog. Zhrniem to aspoň takto: Aj keď mňa samotnú dlhé roky ťahalo odsudzovať čitateľov za ich nekompetentnosť, uvedomila som si, že to nie je fér. Človek nemusí byť šéfkuchár, aby vedel posúdiť, či mu jedlo chutí alebo nie. Takisto kritik nemusí byť spisovateľ, aby vedel zvážiť, či sa mu váš text páči alebo nie. Chute, aj tie literárne, ovplyvňuje skúsenosť (postačovali mi aj špagety s kečupom, kým som neokúsila lepšie omáčky) a tá sa azda dá tomu druhému vyčítať, ale z veľkej časti je dielom náhody. Základ je však postavený na vrodených preferenciách, s ktorými nikto nič nenarobí. Reďkovka mi nikdy nezachutila, aj keď ma k nej rodičia vychovávali. Preto skrátka nemôžete zazlievať človeku, že niečo cíti tak, ako to cíti. Môžete mu zazlievať nanajvýš necitlivú formu prejavu.
A tu sa dostávam k ďalšiemu problému – forme prejavu. Za vyčítaním kritikom, že sami nič hodnotné nestvorili, som našla svoj skrytý motív – vyčítam im, že vôbec netušia, aká strašná drina je niečo také napísať. A revidovať a korigovať, ale najmä písať. Naopak, neustále sa stretávam s mylnými názormi od ľudí, ktorí nepíšu, že písanie je vraj zábava, relax, koníček. Dokonca sa stretávam s tým, že im to ani neviem vyvrátiť, že neuveria mojim tvrdeniam, ako to naozaj je. Prečo? Existuje pomerne veľká sorta ľudí, ktorí by vo voľnom čase skrátka nerobili nič, čo im je nepríjemné, ani pre víziu toho, že to bude mať príjemný výsledok. A odtiaľto sa dostávam na pole špekulácií. Domnievam sa, že ľudia automaticky predpokladajú, že ako autor ste už svoju emocionálnu odmenu dostali. Že ste sa pri písaní skvele bavili – hoci sami by sa nebavili, lebo na písanie nemajú vlohy. Možno vám dokonca kvôli svojim chybným predpokladom trochu závidia. Alebo si skrátka povedia, že dobré ste si už s príbehom zažili, tak šup, pre vyváženie, trochu zlého. Preto si nedajú servítku pred ústa. Nemajú poňatia, že ste pri písaní potili krv, že zlého ste si pritom užili nadmieru a teraz bažíte po troške pozitivity a odmeny.
Lenže existujú aj autori, ktorých písanie baví. Možno ste to dokonca vy a pri čítaní predošlých riadkov nechápavo krútite hlavou. Takíto autori verejnú mienku dokážu ešte viac popliesť, lebo človek neznalý akejkoľvek problematiky má tendenciu všetko si jednoducho škatuľkovať. Ak to baví jedného, automaticky to baví všetkých. A preto – domnievam sa – kritik napíše, čo napíše.
Ja sama som sa často ocitla v roli literárneho kritika. Pokiaľ chcete v písaní niečo dosiahnuť, pravdepodobne to čaká aj vás. Ak svoje práce verejne prezentujete, dostatočné hodnotenia svojich diel dosiahnete len tým, že sami začnete hodnotiť diela druhých. A začnete mnohé chápať. Napríklad to, že s výnimkou jasavo úžasných diel je oveľa ľahšie podrobne opísať to, čo sa vám nepáčilo, ako to, čo sa vám páčilo. Kritik, ktorému sa dielo páčilo napríklad na 70 % môže 70 % svojej kritiky zaplniť opisom chýb – a len zvyšných 30 % pochvalami! Kritika potom vyznieva oveľa horšie, ako sú skutočné čitateľove pocity. Niektorí kritici o tom vedia a priznávajú sa k tomu. Mnohí však plodia u autora zbytočnú frustráciu. No a v neposlednom rade kritik nemusí vedieť svoje názory dobre formulovať. Vaše dielo tak strhá nechtiac viac než bolo nutné.
Všetko opísané v poslednom odseku sú problémy, ktoré som si ako kritička skutočne prežila. Nepomáhalo im ani to, že som náročná čitateľka. Ani to, že moja schopnosť chváliť falošne či zveličovať pochvalu je takpovediac nulová. Ja by som vám nefungovala ako tvorca iluzórnych pochvál. Aj keď som ku každému dielu pristupovala ako napísanému vlastnou krvou autora, aj tak som nedokázala občas nepísať zdrvujúco.
Buďte vďační
Ak vidíte čo i len zrnko niečoho, čo by vám mohlo pomôcť – hoci len upozornenie na chybnú čiarku, kritikovi za jeho pripomienky poďakujte.
Pýtajte viac
Ak kritik nepridal žiadne konštruktívne pripomienky, slušne ich o ne požiadajte, napr. „vedel by si mi bližšie povedať, čo konkrétne tam bolo zlé? Čo by muselo byť inak, aby ťa môj text zaujal? Mohol by si mi, prosím, napísať nejaké príklady toho chybného slovosledu?“
Toto odporúčanie možno v niekom vyvolá zhrozenie. Pýtať si dobrovoľne ďalšiu várku zraňujúcich slov! No je to nevyhnutné na to, aby to prvotné zranenie poslúžilo dobrej veci. Navyše, v druhej správe od kritika už budete vedieť, čo máte čakať, že vám nevypíše oslavné ódy. Samotný tento fakt vás na podrobnejšiu kritiku trochu pripraví, hoci čítať ju bude stále nepríjemné.
Ak vám kritik nič podrobnejšie nepošle, ale zároveň
- ho máte na linke, čiže existuje dôkaz o tom, že si vašu prosbu o hodnotenie prečítal
- neposlanie podrobnejšieho rozboru nijako neodôvodnil (bohužiaľ, teraz na to nemám čas… sám neviem presne, čo mi na tom tak vadilo…)
potom je pravdepodobné, že vám svojou kritikou chcel iba ublížiť. Možno, ak je úplne nekonkrétny, dokonca vaše dielo ani nečítal.
Takáto skutočnosť vie byť trochu potešujúca – v skutočnosti nehodnotil vašu prácu, ale svoj vzťah k vám. No veľký pozor pred tým, aby ste za pokus o ublíženie považovali každú jednu kritiku. A je, žiaľ, veľa autorov, ktorí sa za vzájomného povzbudzovania touto cestou vydávajú. V diskusiách padajú čoraz ohnivejšie reči o tom, že kritik má problém len sám so sebou, že ho rodičia v detstve nemali radi, a podobne. Lenže takýto postoj vás síce na jednej strane môže obrniť pred kritikami, na druhej vám však bráni vyťažiť to dobré z dobre mienených kritík. A tým zabráni vášmu autorskému rastu.
Nehovorím, že kritici, ktorým ide naozaj len o to, aby vás ranili, neexistujú. To v nijakom prípade. Sama som sa s viacerými takými stretla. Netrúfam si hodnotiť ich duševný stav a pokúsiť sa vám vysvetliť, čo ich vedie k takému konaniu. Obzvlášť ak vás vôbec nepoznajú. Snaha uškodiť človeku, ktorého nepoznám, ktorý mi nič neurobil, ide úplne mimo moje pochopenie a to, že aj im niekto kedysi tak ublížil, ako dostačujúce ospravedlnenie neberiem. Len znova dvíham varovný prst: Nehádžte všetkých kritikov do jedného vreca! Sú kritici, ktorí sú tvrdí aj bez toho, aby tušili, ako vám ubližujú. Preto v odpovedi na kritiku môžete vecne a bez emócií povedať, že vám tieto slová padli zaťažko, aj čo pre vás ten text znamenal. Ak sú kritici v skutočnosti len dobrí ľudia bez servítky pred ústami, môžete im pomôcť si tento ich nedostatok uvedomiť a napraviť.
Pozor, neobhajujem kritikov preto, lebo som jednou z nich. Som predovšetkým autorkou a kritičkou som sa stala najmä z donútenia (komentuj, ak chceš byť komentovaná). Navyše, celú túto stať o kritike vám píšem potom, ako som zažila jednu veľmi, veľmi zdrvujúcu kritiku na veľmi, veľmi milované dielo. Pripomenúť si, že kritik nemusí byť zlý človek, ba nemusí ani vidieť vaše dielo až tak zle, je teraz tak trochu aj mojou terapiou.
Na druhej strane ale neskĺznite do opačného extrému a neprijímajte bezvýhradne úplne čokoľvek, čo vám niekto napíše. Nenechajte sa rozomlieť ľuďmi, ktorí vyhlasujú, že nesúhlasiť s hocičím v kritike je znakom autorovho prebujneného ega. Takéto vyhlásenia dávajú ľudia, ktorí sami nepíšu, alebo píšu, no majú o víziách svojej tvorby (nielen o jej výsledku) prakticky nulovú mienku. Autori bezvýhradne prijímajúci všetko vlastne nechcú svojou tvorbou nič vypovedať.
A aj kritik, ktorý je voči vám nezaujatý, môže byť ako kritik skrátka nekompetentný. Neraz sa napríklad stáva, že z nepáčenia sa diela kritik obviní niečo iné, než sa mu nepáčilo skutočne, pretože nie je schopný rozoznať skutočný dôvod. Jednému čitateľovi sa napríklad nepáčila moja kniha, lebo vraj nemá rád cestovanie časom. No vedela som, že miluje inú knihu, kde je tiež cestovanie časom. V cestovaní časom nebol pravý dôvod – ten bol v autorskom podaní.
No aby to nebolo také jednoduché a jednoznačné, existujú pre zmenu aj čitatelia, ktorí skrátka skutočne nejaké motívy hltajú a iné nenávidia. Zo spracovania si veľa nerobia. Pokiaľ sami od seba nepíšete to, čo sa im páči, nemá cenu pokúšať sa im zavďačiť. Im váš textík určený skrátka nie je.
Ale nedá sa poprieť, že niekedy ľudia skutočne vidia vašu prácu veľmi, veľmi odlišne od vás. Je to objektívny dôvod na smútok a nikto vám ho neupiera. Je tragické nemôcť s niekým, najmä blízkou osobou, zdieľať nádhernú emóciu, ktorá sa vám s vašou prácou spája. Predpokladám, že je to podobné neopätovanej láske. Ale pamätajte, ľudia nemôžu za to, že niečo cítia tak, ako to cítia – iba za to, ako to podajú. A presne na to treba myslieť, keď na kritiku reagujete.
Čo dodať na záver tohto dielu seriálu? Viem, že chýba niečo jednoznačné, nejaký vzorec, podľa ktorého triediť kritiku na užitočnú a neužitočnú, odfiltrovať tú kritiku, pre ktorú by ste sa mali pokúsiť menej trápiť. Tu však nemôžem povedať nič iné než starú známu otrepanú pravdu, že ako jedna lastovička leto nerobí, tak po jednej kritike len veľmi zriedkavo dostanete objektívny názor na svoje dielo. Treba viac názorov. Názorov optimálne od ľudí, ktorí sa nemajú ako dozvedieť, čo o tom dielku povedali iní, aby ich to nelákalo kráčať s davom.
Napísať odpoveď