Ako tvorím príspevok na Instagram?
Najprv sa mi v hlave zjaví text. Tak si ho zapíšem, niekedy pri prvej príležitosti, inokedy až o celé mesiace neskôr. Väčšinou na jeden šup, príspevky sú totiž nútene krátke, len do 2000 znakov. Musím ale uznať, či pri písaní krátkeho príspevku ma nechytá až toľko prokrastinácie ako pri písaní dlhého článku na túto stránku.
Potom príspevok zeditujem. Minimálne na druhý deň, ak ide o niečo aktuálne, ale platí, že čím dlhší odstup, tým lepšie. Ideálne je zeditovať príspevok aj druhý raz, ale k tomu sa u mnohých nedostanem.
No a potom si začnem lámať hlavu, kde, prepánajána, k nemu zoberiem vhodný obrázok/obrázky. Len menšina príspevkov vzniká tak, že najprv mám obrázky, až potom text. Obrázky sú zväčša druhoradé, lebo som predsa spisovateľka, nie fotografka ani ilustrátorka. Hoci trošku pre vlastnú potrebu ilustrujem, vďaka bohu aspoň za to. Vlastné ilustrácie sú však počtom žalostne nedostatočné a to platí aj o vlastných fotografiách, ak sa majú týkať mojich kníh – čo je, prirodzene, hlavná téma môjho konta. Potom sú tu ešte dva možné zdroje: Wikimedia Commons alebo Pixabay. Pretože slobodná licencia. Áno, skoro všetci ostatní obrázky kradnú, ale to nie je dôvod, aby som kradla aj ja. Nájdenie aspoň ako-tak vhodného obrázku/obrázkov v dostatočnom počte na príspevok, mi často trvá aj celé hodiny. Celé dlhé, neužitočné hodiny, kedy by sa dalo robiť toľko lepšieho. A hodiny to trvá dokonca aj v prípade, že ide o moju vlastnú fotografiu/fotografie. Lenže ja som toho od roku 2013, kedy som si z prvej výplaty kúpila prvý vlastný foťák, nafotila už toľko!
Ďalším hlavolamom je, ako vhodné obrázky a) orezať do štvorca, aby im podstatné nechýbalo a za b) vložiť aspoň trochu textu priamo do nich. Internet a tie jeho štvorce, na to som už vychrlila toľko ohňa a síry! Aj na Sashe s tým mám problém. A dokonca som čítala, že na Instakrám by sa mali dávať fotky po výške! Jasné, treba použiť ten najmenej praktický a používaný formát. Neviem ako vy, ale ja mám oči vedľa seba, nie nad sebou. Takže vidím širokouhlo. Najprirodzenejšie a u mňa najbežnejšie sú u mňa preto snímky na šírku. A pokiaľ mám do nich niečo vpisovať, musím u každej zvlášť upraviť rozmer na niečo medzi 1000 až 1300 pixelov. Menšie rozlíšenie by nemuselo byť dosť kvalitné (hoci z núdze, bez lepšieho obrázku, mi niekedy muselo stačiť aj okolo 800 px), pri väčšom by som už pri editácii z obrázku videla iba príliš malý výrez.
Keď sa mi aj podarí v hlave vyrobiť koncept obrazovej stránky príspevku, nasleduje ďalšia ťažká etapa – zrealizovať ju cez Skicár (Paint). So starou verziou Skicára na Windows XP som vedela pracovať veľmi dobre. Lenže pri tvorbe novšej verzii sa tvorovia držali hesla „načo to robiť ľahko a prehľadne, keď sa to dá zložito a ťažko?“ Kroky, ktoré boli v starej verzii na jedno-dve kliknutia, sú v novej verzii tak na päť. S pauzami na premýšľanie a pátranie, kde predo mnou tvorcovia programu funkcie ukryli. Ale aby pri zmene pridali aj niečo užitočné, ako rovnanie textu na stred, to nie, kdeže. Všetku sadzbu musím robiť medzerami a entermi od oka. Para mi syčí z uší a pri dlhšom príspevku tak ukrátim svoj život o ďalšie hodiny.
Posledný hlavolam sú heštegy. Čiže kategórie alebo štítky – neviem, prečo sa to tak hlúpo volá, a vôbec, prečo má Instakrám vlastný, divný slovník. Človek aby sa ho pomaly učil ako nový jazyk. Ale k heštegom – mimochodom, tie tiež fungujú iba vtedy, keď sa Instakrám dobre vyspí. Inak nie. Premýšľam, ako ich mať čo najviac a čo najlepších, aby neboli ani príliš všeobecné, ani príliš jedinečné. Tieto predstavy potom korigujem s realitou pri nahrávaní príspevku. Nahrávanie príspevku je inak ďalšou skúškou posledných zvyškov sebaovládania. S výnimkou titulného obrázku totiž musím každý vložiť dvakrát, aby sa zobrazil raz. Áno, dvakrát. Nechápem, čo je to zase za sprostý vtípek. Server evidentne registruje obrázok aj pri prvom nahrávaní, inak by predsa nevedel, že ho vkladám už druhý raz. Ale prvýkrát ho nepridá, lebo… lebo.
Keď konečne po dvakrát dlhšej dobe, než by sa patrilo, prinútim editačné okno zhltnúť všetky obrázky, nakopírujem sprievodný text a podľa ponuky upravím heštegy, so zatajeným dychom čakám, či sa mi príspevok vloží. Pretože v asi desatine prípadov mi napíše, že sa príspevok vložiť nepodarilo. Niekedy to ide hneď v nasledujúcom pokuse, niekedy ale treba zmeniť počítač či počkať na ďalší deň, kým sa Instakrám vyspí lepšie.
A keď mi príspevok vloží? Stále nie je koniec. Musím si ho okamžite roztvoriť, či mi server nevyviedol ďalší zo svojich kanadských žartíkov. Jeden je, že text v okne spolu s heštegmi zmizol, hoci som ho tam pridávala. Druhý je, že namiesto dvoch rôznych obrázkov, ktoré boli v editačnom okne fakt dva rôzne, mi pridal dva rovnké. Ani jedna z týchto závažných chýb sa nedá opraviť editáciou príspevku. Občas musím vadný príspevok bleskovo zmazať, kým si ho užívatelia nevšimnú, a začať s jeho vkladaním odznova!
A teraz mi povedzte, o čo by bolo ľahšie a rýchlejšie, keby som text namiesto copy+paste z wordovského úboru Instagram ešte mala písmenko po písmenku prepisovať z počítača do mobilu? Veľmi, veľmi pomaly, pretože a) ako som už písala, na mobile sa písať rýchlo nedá a b) aby som sa uchránila pred preklepmi? A natiahnuť do mobilu aj všetky obrázky, čo, mimochodom, je veľký technický problém, pretože ten odporný smartfónový krám už asi pred polrokom odmietol cez káble komunikovať s počítačmi.
Niektorí vkladajú do príspevkov aj hudbu. K tomuto ma nik neprinúti. Nielenže je nad moje znalosti a schopnosti nájsť licenčne slobodnú melódiu a vložiť ju do príspevku, ale prečo by som to preboha robila, keď mne hudba v príspevkoch strašne vadí? Instakrám si pozerám zásadne s vypnutým zvukom. Ak na mňa odniekiaľ začne nečakane hrať hudba, mojím reflexom je zavrieť to okno, pretože sa mi to asociuje s reklamou.
A čo je na celej tej hrôze pridávania nových príspevkov najvtipnejšie? Že podľa „špecialistov na propagáciu“ má autor nahodiť nový príspevok každý jeden deň. Každý. Jeden. Deň!
Titulné stránky k materiálom stiahnutým z internetu som pred 20 rokmi vyrábala rada. Prispievanie na Instakrám je omnoho náročnejšie.
To by ale nemohol byť spisovateľ, ale Instagramer na plný úväzok aj s nadčasmi. Pri príspevku na desať obrázkov s textom toto celé naozaj môže trvať aj osem hodín. Celú pracovnú zmenu. Víkendy a sviatky sa neakceptujú. Že je to neúnosné, to snáď ani nemusím písať. Pred dvadsiatimi rokmi som síce sama dobrovoľne kombinovala text s obrázkami, s chuťou som sa s nimi vyhrala, aby som mala obálky na mnou stiahnuté texty z internetu a neskôr aj na mnou písané texty. Ale produkovala som tak tri-štyri obrázky ročne! Pri ktorých som navyše neriešila copyright, keďže boli iba pre moju vlasntú potrebu!
Teraz mám čo robiť, aby som na Instakrám pridávala aspoň dva, výnimočne tri príspevky týždenne. Aj to aspoň jeden z nich musí byť jednoduchší – iba jeden obrázok, alebo obrázky bez písma. A aj touto nutnosťou ostatné moje činnosti trpia. Moja stránka tým trpí. Zdá sa vám, že už ju neupravujem tak často ako kedysi? Ďakujte Instakrámu. Ono už samotné písanie príspevkov, nehovoriac o tej ďalšej makačke potom, dosť uberá z času a energie na písanie dlhších článkov na adhara.sk. Len pre predstavu – všetky texty, vrátane heštegov, ktoré som napísala pre obe moje kontá Instagramu, majú k dnešnému dňu rozsah 204 normostrán. To už je, prosím pekne, na román! Nebudem vám vravieť, že namiesto týchto nezmyslov som mohla mať napísaný ďalší román, lebo jeho písaniu bránia aj iné faktory ako Instagram, no vylepšovať svoje diela som namiesto toho mohla, to áno.
A načo to všetko? 90 % lajkov a komentárov príspevok schytá za prvý deň. Po cca dvoch ďalších príspevkov zapadne na prepadlište dejín. Veľmi staré príspevky možno nájsť už iba vďaka heštegom, ak sa Instakrám dobre vyspí (inak bude ukazovať príspevky, ktoré daný hešteg nemajú a nemajú s nim ani nič spoločné).
Po tomto všetkom sa pýtam, čo, dočerta, tí ľudia na Instakráme vidia? Áno, priniesol mi aj niečo pozitívne, ale úprimne, keby som mala sekretárku, ktorá vie tvoriť príspevky ako by boli odo mňa, nechám ju spravovať môj účet a už po Instakráme ani nevzdychnem.
Hej, čítala som na Instakráme niečo o dopamíne, ktorý sa údajne v ľuďoch pri prezeraní obsahu uvoľňuje, ale vo mne sa uvoľňuje jedine adrenalín a kortizol. Ktorých už mám vysoké hladiny aj bez toho, aby som bojovala s najneschopnejším a najnepraktickejším serverom, aký som kedy videla. Mám odlišnú biochémiu? Ani mimozemšťanka nemôžem byť, keďže v tých neverím. Alebo sú tie tvrdenia o dopamíne nezmysly? Prirodzene, skúšala som tieto otázky klásť aj tým povolanejším, užívateľom Instakrámu či dokonca priamo tvorcom tvrdení o dopamíne, ale bola som na klasický instakrámovský spôsob ignorovaná. A tak tu máte iba tento dlhý-predlhý nenávistný článok.
Je však jeden spôsob, ako mi môžete pomôcť aspoň trochu sa odbremeniť od bremena propagácie. Ten, že o mojich knihách nebudem hovoriť len ja, ale aj vy. Je úplne jedno, kde, len nech to ľudia vidia/počujú. Čítali ste, páčilo sa vám? Určite si to nenechávajte pre seba!
Kiežby som sa raz dožila zrušenia sociálnych sietí. Áno, aj Pinterestu, jedinej, ktorú som kedy mala rada (hoci na reklamu je tiež nanič), pretože ani ten mi už roky skoro nič nedáva. Preč s týmito zlodejmi času a žrútmi nervov i zdravia. Internet áno, socky nie. Howgh.
Napísať odpoveď