Obálka druhého vydania Nula kelvinov, na ktorej je moja kresba

V publikačnej činnosti som predvlani dosiahla ďalší míľnik. Po prvý raz mi vyšiel román, v ktorom som čiastočne autorka obálky. Čiastočne preto, lebo som nevytvorila celý jej dizajn, ale ústredný motív pochádza z kresby, ktorú som pred rokmi urobila rukou. Jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodla napísať tento článok, je zhrnúť históriu, ktorá tomu predchádzala. Druhým je vysvetliť, prečo vytváram vlastné obálky svojich nevydaných kníh, resp. kníh pred vydaním, ktorých náhľady môžete vidieť v mojej literárnej tvorbe. A to je niečo, čo som u iných autorov na ich stránkach nikdy nevidela. Síce som nikdy nevidela ani podrobnú prezentáciu ich nevydaných románov (pokiaľ sa zatiaľ ani neplánovali vydávať), ale späť k téme.

Čo ma viedlo k tomuto v očiach niekoho možno neperspektívnemu zabíjaniu času, ako je tvorba obálky pre nevydanú knihu? Veď ak tie knihy napokon vyšli, môj návrh obálky nebol použitý nikdy. A napriek tomu v tom pokračujem zas a znova, dokonca ešte aj v dnešných časoch.

Začalo to v detstve. Ako malá som vytvorila zopár „knižiek“ z niekoľkých listov papiera spojených zošívačkou, ktorým som obálky namaľovala ručne farbičkami. Keď som však v sedemnástich dokončila prvú verziu prvého serióznejšieho rukopisu, pri jeho obálke sa vybrala úplne inou cestou. Cestou počítačovej grafiky. Nezastavilo ma v tom ani to, že som nemala a neovládala žiadny poriadny grafický program. Na túto i na všetky nasledujúce obálky som používala len Paint, známy tiež ako Skicár. A keďže Paint neobsahuje dosť pekné fonty na nadpisy, vzala som si na pomoc… Word. Ďalší program pre totálnych amatérov. Profesionálni grafici si zrejme šklbú vlasy. Takáto tvorba obálok sa navyše vyznačovala pekelnou námahou, napríklad retušou nežiadúcich prvkov pixel po pixeli.

No mne neprekážalo sa s tým hrať. Kedysi som mala ohromné množstvá voľného času a keď som sa do niečoho zažrala, spôsobovalo mi dolaďovanie toho veľké potešenie. Vtedy mi okolo môjho písania spôsobovalo veľké potešenie všetko okrem písania samotného. V „sadzbe“, „grafike“ a tlači som sa vyžívala.

Kde som brala námety? Takmer vždy sa mi počas tvorby (pozor, tvorby, nie písania) knihy zjavila podoba jej obálky. Pasovala k nej rovnako ako jej meno. Výnimkou bola iba Čierna diera, z ktorej som vnútorným zrakom videla len biely nadpis na čiernom pozadí. Zvykla som vtipkovať, že stratila prebal. Omnoho neskôr mi síce napadli až dve verzie toho, čo by mohlo byť na obálke Čiernej diery (a nie, ani jedna z nich nebola čierna diera), no obe možnosti boli mimo mojich grafických schopností, a tak ostala vo verzii „bez prebalu“.

V ostatných prípadoch som na obálkach videla obrázky založené na graficky upravených fotografiách vystihujúce atmosféru knihy. Pozor, hovorím o mojich víziách a nie o tom, čo som nakoniec stvorila. Pretože tie obálky videné v duchu vo väčšine prípadov narazili na limity mojich grafických schopností. Často i na to, že nebola ani len vhodná základová fotografia a to ani medzi voľne dostupnými, ani medzi chránenými autorským právom. Mimochodom, autorské práva majiteľov fotografií ma v počiatkoch obálkovania vôbec netrápili. Ostatne, boli len pre moju potrebu. Preto tu nevidíte pôvodné obálky mojich najstarších rukopisov.

Porovnanie jednej z mojich najstarších obálok na rukopise Druhej planéty a na jej vydanej verzii o dvanásť rokov neskôr. Ústredný motív zostal zachovaný.

V prípadoch, keď sa nedalo postupovať podľa pôvodnej vízie, som však napokon narazila na snímku, ktorá poslúžila ako prijateľná náhrada. Z týchto prijateľných náhrad som vytvorila pôvodné obálky všetkých mojich textov s výnimkou Druhej planéty, ktorá jediná sa už v mojej prvotnej verzii blížila k želanému stavu. Časom som si na náhradný obrázok, ktorý nemal nič spoločné s pôvodnou ideou, tak zvykla, že sa mi ho nechcelo vzdávať. To je prípad Večnosti omylov a Nula kelvinov.

Pracovať na obálke som začínala spontánne vtedy, keď bolo písanie prvopisu veľmi zhruba v troch štvrtinách. Vtedy už bolo jasné, že kniha bude dokončená, a musela som premýšľať, čo potom. Moja „grafika“ mala kopu nedostatkov počnúc už tým, že som vždy vytvorila iba titulnú stranu. Pritom poriadny návrh obálky má byť súvislým obrázkom pokrývajúcim aj chrbát, aj zadnú stranu. Pri hrubších rukopisoch som časom síce vyrobila aj chrbty a zadné strany, ale ako izolované obrázky. Ostatne, dávala som si ich viazať do šitej väzby, ktorá mala jednofarebný obal, a svoje obálky som naň iba lepila. Nebolo celkom dobre možné pokryť tvrdé dosky knihy súvislou vrstvou papiera, keď horko-ťažko vôbec držal už aj na rovných plochách.

Moje obálky mali mnoho nedostatkov, na jednu vec som si však potrpela: aby bol výjav na obálke do posledného detailu konzistentný s obsahom knihy. Už som sa aj verejne rozčuľovala nad tým, že sa na to pri obálkach vydaných kníh nehľadí. Vraj obálka nemá byť presným vyobrazením scény, ale vyobrazením atmosféry celej knihy. Ani to však mnohé obálky nerobia.

Je to naozaj raketoplán Atlantis

Všimnite si meno na nášivke

Ale späť k mojim obálkam. Ak som robila koláže, prihliadala som na to, aby nasvietenie všetkých objektov prichádzalo z rovnakej strany. Ak mala mať kozmická stanica v knihe šesť solárnych panelov, na mojej grafike ich mala presne šesť. Ak tam mal byť raketoplán Atlantis, bol tam raketoplán Atlantis, hoci aj braný z takého uhla, že nikto, ani odborník by hádam nespoznal, že to nie je iný raketoplán. Prirodzene, do takéhoto extrému som išla len tam, kde sa dalo. Ak mal byť na obálke môj hrdina, prirodzene, že na nej v skutočnosti nebol môj hrdina, len podobný človek. Nemôžem tam vložiť fotografiu niekoho (niečoho), kto (čo) neexistuje. Ale raketoplán Atlantis existuje a je dobre nafotený zo všetkých strán a uhlov, preto to musel byť Atlantis.

Ak sa jeden z hrdinov volal Dave Briggs, mal to pekne pixel po pixeli napísané na menovke svojho skafandra vyobrazeného na obálke z detailu. A, prirodzene, jeho predloha musela mať na prste obrúčku, pretože bol ženatý. Všetko, čo nebolo v súlade s obsahom knihy, bolo ukryté, vyretušované, premaľované. To je aj dôvod, prečo na pôvodných obálkach väčšinou nemávam podoby mojich hrdinov. A ak, tak im nevidno do tváre. Skrátka som nenašla snímky nikoho, kto by sa na nich dostatočne podobal.

Načo toľká robota? Nuž, väčšina obálok vznikla v časoch, keď som o iných ako samizdatových vydaniach svojich rukopisov mohla iba snívať. Ako som už neraz spomenula, mojím debutom bola až moja piata kniha v poradí. Všetky predošlé som mala len vytlačené na domácej tlačiarni v nanajvýš troch kópiách, zviazané vo viazačstve diplomoviek a ozdobené mojou obálkou.

Ale prečo tvorba obálok pretrvala aj po debutovaní? Pretože vydávanie je beh na veľmi dlhé trate a úprimne povedané – sama zisťujem, že skôr ako dva roky po dopísaní nie je dobré začať knihu na vydávanie ponúkať. No dovtedy sú tu ľudia, ktorí ju chcú čítať, a nie všetci chcú či môžu čítať z počítača. A aj ja mám dobrý pocit z toho, keď mám aj nejaký fyzický výsledok svojej práce, nielen niečo virtuálne, čiže (z môjho pohľadu) veľmi zraniteľné.

A potom, žijeme v dobe obrázkovej. Teda, už skôr videovej, no viete si asi predstaviť, ako som na tom s tvorbou videí, keď s počítačovou grafikou na tom som tak ako som. Tak či tak, obrázok prezentujúci knihu za zíde. Na stránku, na sociálne siete (teda, sieť – Instagram mi z neznámych dôvodov začal odopierať prístup). A zakaždým trošku dúfam, že poslúži aj ako inšpirácia pre grafikov vydaných verzií…

A tá moja prvá vlastnoručná kresba na obálke? To je trochu vtipný príbeh. Pôvodne totiž síce vznikla ako samizdatová obálka, ale… pre inú knihu. Mala byť obálkou druhého dielu, nie prvého. K druhému aj lepšie tematicky pasuje. No vydavateľstvo zamietlo kresbu pre prvý diel (škoda), a tak bola obálka z druhého dielu presunutá na prvý a druhý diel… k tomu som nakreslila niečo nové.

Zaujímavosti o mojich obálkach

• 

  S obálkou Denníka samovraha bola relatívne najľahšia robota

  Príbeh Padajúcich Hviezd má tri rozličné, dejovo od seba odlišné verzie. Každú som prezentovala pod inou obálkou. Nie však z dôvodu, že som chcela verzie vizuálne odlíšiť, ale z dôvodu, že podoba prvej obálky sa mi, rovnako ako podoba prvého textu, ktorý prezentovala, časom znepáčila. Najmä jej odveci farebnosť. Druhá obálka bola lepšia, no málovravná a navyše z fotografie chránenej autorským právom. A tak vznikla tretia, tematicky úplne odlišná, poskladaná z obrázkov so slobodnými licenciami.

•  Najprv vznikne obálka a názov, až potom prislúchajúci obsah? Aj to sa dá. Keď sa mi rozrástol počet poviedok, dala som si ich zviazať ako zbierku, ktorú som prvoplánovo nazvala Príhody z Mora chladu. Na jej obálku som vložila priesvitné ženské tváre nad Mesiacom. Poviedky, na ktoré názov a obal akoby narážali, prišli až potom. Názov sa pekne trafil do poviedky Ochladzovač a obsah do poviedky Chcem pre teba len to najlepšie, kde vystupuje v hlavnej úlohe duch ženy letiacej v istej scéne vesmírom.
•  Na žiadnej z mojich beletristických obálok nie je uvedené meno autora
•  Obálka Večnosti omylov je síce úplne iná ako mnou vytvorená obálka pre túto knihu, ale je zároveň veľmi podobná mojej prvotnej vízii – tej, na ktorej stvárnenie som nemala schopnosti.
•  Na obálke Denníka samovraha je moja silueta