header image

 
 

Injekcia proti láske 1

Milí čitatelia,
Ak Boh a Fond na podporu umenia dajú, už na sklonku tohto roka by malo vyjsť pokračovanie románu Nula kelvinov s názvom Tristodesať kelvinov. Patrilo by sa teda dať z neho aj nejakú ukážku.

Keď som knižku pred jedenástimi rokmi písala, porušila som svoj tradičný postup nielen pri písaní, ale aj pri publikovaní – už krátko po napísaní som úryvky z neho dávala na svoj vtedajší literárny blog na stránkach vydavateľstva Enigma. Hoci som vtedy ani zďaleka nemala predstavu o výslednej podobe románu, z prvých úryvkov sa mi podarilo poskladať pomerne uzavretú epizódku s názvom Injekcia proti láske. Uvažovala som, či nestačí dať odkaz na Injekciu proti láske priamo na Enigme, no jedenásť rokov je predsa len jedenásť rokov, a tak sa tu postupne objaví celá Injekcia proti láske v novšej verzii, po mnohých autorských úpravách (avšak ešte pred redakčnými úpravami). Nech sa páči:

Veľmi stručný „vo co gov“ prehľad:

  • David Settle a Molly McCannová sú milenci na úteku
  • prenasleduje ich štvorica mužov z budúcnosti v zložení: Dylan Haise – psychológ, Chantal Browling – génový inžinier, Wayne Kingsley – lekár a Gilles Conrad – policajný detektív
  • pokiaľ Davida nechytia, títo štyria muži umrú
  • pokiaľ Davida chytia, on bude musieť byť naveky odlúčený od svojej lásky

„Osekvenoval som McCannovej genóm.“ Browling vyzeral, že každé slovo zo seba vyráža len s veľkou námahou. „A spravil som porovnávacie analýzy so Settleovým genómom.“

„A zistil si odlišnosti, aké prekvapenie,“ povedal Conrad sarkasticky.

Browling sa oprel o stôl. „Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov 21. storočia,“ pokračoval už pokojnejším tónom, „vedci robili rozsiahle štúdie na tisíckach manželských párov. Na tých, čo oslávili minimálne striebornú svadbu a v úvodných dotazníkoch vyhlásili, že sú so svojimi partnermi šťastní a spokojní. Dvojiciam sa osekvenovala DNA a prebehli rozsiahle porovnávacie analýzy. A, ako sa predpokladalo, našli sa znaky, ktoré mala aspoň väčšina párov, ak nie všetci. Tieto výsledky už nikto nespochybňoval – vzorka bola dostatočne veľká na to, aby bola štatisticky významná.“

„Ďalej, Brow,“ pobádal ho Conrad.

„Zistilo sa, že dlhodobá príťažlivosť je najsilnejšia u tých párov, ktoré by mohli splodiť deti so silným imunitným systémom. Príťažlivosť najviac závisí od histokompatibilného systému. Vedci našli niekoľko alel histokompatibilného systému, ktoré spolu vytvoria veľmi silný imunitný systém. Čiže sú v tomto systéme komplementárne. A nebolo vôbec prekvapením, že príťažlivosť k sebe cítili partneri, z ktorých každý mal aspoň po jednej takejto alele. Pričom najsilnejšia bola v prípade, keď boli u oboch alely v heterozygotnom stave.“

„Ale to nedáva zmysel, Brow,“ pokrútil hlavou Kingsley. „Prečo v heterozygotnom? Tam je šanca len jedna ku štyrom, že splodia potomka so silným imunitným systémom. Zato homozygoti by mali šancu na splodenie takéhoto potomka až jedna k jednej.“

„Veď práve o to ide,“ povedal Browling. „Homozygoti nepotrebujú dlhodobú príťažlivosť, pretože hneď splodia správneho potomka respektíve potomkov, odchovajú ich – a môžu sa rozísť. Zato keď je pravdepodobnosť na splodenie vhodného potomka len jedna ku štyrom, potrebujú absolvovať oveľa viac pokusov. Viac sexu, rozumieš?“

„Aké plodenie potomkov?“ ozval sa Conrad. „Settle predsa nemôže mať deti.“

„Áno, ale jeho chromozómy o tom nevedia. Ak v procese plodenia zlyhá len nejaká maličkosť, zvyšok organizmu o tom nevie a naďalej investuje energiu do zbytočnej snahy o množenie.“

„O množenie? Ja som si myslel, že hovoríme o láske,“ poznamenal Kingsley.

„Samozrejme, že ide o množenie. Kvôli tomu to totiž celé vzniklo. Napadá ti snáď iný dôvod?“ hovoril Browling rozčúlene. „Navyše, v prípade Settleovej neplodnosti ani nie je správne hovoriť o poruche. So ženou, ktorá by mala rovnaké prídavné chromozómové lokusy ako on, by deti mať mohol.“

„Budem hádať,“ zapojil sa Haise a ukázal na obrazovku počítača. „Zistil si u oboch komplementárne alely v heterozygotnom stave? Čiže ten najťažší prípad?“

„Áno,“ potvrdil Browling. „Dúfali sme, že chlapec o nejaký čas príde k rozumu. Že ona ho po krátkej dobe prestane baviť, hneď ako poklesne ten nával hormónov. Lenže podľa tohto,“ kývol smerom k obrazovke, „ho McCannová zase až tak rýchlo baviť neprestane. Zhody a rozdiely v ich DNA sú také, aké boli zistené u párov, ktoré zažili naozaj silnú lásku.“

„Láska?! Ako to ešte môžeš nazývať tým menom? Veď hovoríš, že všetko je len o hormónoch, alelách a histoneviemakom systéme. Čistá biochémia,“ krútil hlavou Conrad.

Browlingovu tvár skrivila silná netrpezlivosť. „Tak tomu nehovor láska. Hovor tomu povedzme… štatistiky. Je isté, že podľa výskumov niečo také existuje a napokon, je to v súlade s evolúciou. Ak má mať žena ďalšie dieťa pred osamostatnením predošlého, tak na jeho výchovu musia byť aspoň dvaja a tí dvaja sa musia spolu znášať a chcieť plodiť ďalšie deti. Láska je produkt evolúcie.“

Prepol na obrazovke iné okno a pokračoval: „Takisto som zistil zhody na chromozómoch dva, sedem, osem, trinásť a štrnásť. Ani v roku 2057 nebolo ešte jasné, čo to presne znamená, ale predpokladá sa, že to svedčí o podobných záujmoch a vyznaniach. Skúmané páry z toho experimentu mali tiež vysoké zhody. Podobne je to aj s rozdielmi na trojke, osmičke a osemnástke – tieto oblasti pravdepodobne kódujú vzorce správania, v ktorých sa partneri vzájomne harmonicky dopĺňajú.“

Conrad začal nadávať. Kingsley vzdychol a prechádzal sa po miestnosti. Browling s pochmúrnym potešením sledoval, čo spôsobil. Keď si povedal, že napätia bolo už dosť, dodal: „Ale zase, u tých párov sa zistili zhody aj na pätnástke a dvadsaťjednotke, ktoré majú náš Rómeo s Júliou len slabé. Priemerne boli u skúmaných párov zhody vyššie. Takisto na chromozóme jedna v sekvenciách, kde sa u absolútnej väčšiny silných párov našli odlišnosti, majú títo dvaja pre zmenu zhody. Zlá správa však je, že nijaký zo skúmaných párov nemal všetky zhody a rozdiely ideálne, v strede priemeru. A aj tak všetci oslávili strieborné svadby.“

Napriek Browlingovmu záveru sa do tvárí jeho kolegov začala vracať nádej. Preto si povedal, že potrebujú viac schladiť. „Potom mi napadlo im skontrolovať ešte aj metabolické dráhy pre oxytocín a vazopresín a ich receptory.“

„Načo?“ zaujímal sa Conrad.

„Vazopresín je hormón monogamie, oxytocín je hormón hlbokej lásky.“

„Ja som myslel, že vazopresín je hormón krvného tlaku,“ poznamenal Kingsley.

„Aj to. Má dve funkcie. Načo by si organizmus syntetizoval veľa odlišných hormónov, keď stačí niekoľko s rôznymi funkciami? Záleží len na tom, kde sa exprimuje receptor a na akú signálnu dráhu sa napojí.“

„A čo si zistil?“ spýtal sa Haise.

„Že obaja majú tieto dráhy úplne v poriadku.“ Pri posledných slovách Browling rozčúlením už ledva ovládal svoj hlas. „Čo je fakt kurevská smola, pretože podľa štatistík v priemere až každý druhý človek nemá v mozgu exprimované oxytocínové receptory. Napríklad ani ja nemám v mozgu dosť oxytocínových receptorov.“

Conrad vybuchol do smiechu. „Dúfam, že si o tom hovoril každej kočke, s ktorou si sa kedy zoznámil. Nedúfaj vo vážny vzťah, bejby, lebo nemám oxytocínové receptory.“

Browling sa od neho znechutene odvrátil. „Viete si to predstaviť? Toľko ľudí má tieto metabolické dráhy niekde poškodené, pretože to nepredstavuje až takú veľkú selekčnú nevýhodu a evolúcia ich z toho dôvodu nestíha odstrániť. A vôbec, je neuveriteľné, že sa k sebe podľa ich DNA tak úžasne hodia vzhľadom na to, že pochádzajú z rôznych časov.“

„Na tom nie je nič neuveriteľné,“ poznamenal Kingsley. „Je to len náhoda. Gény sa do každého nového jedinca dostávajú náhodne. A keďže existuje obmedzený počet ich kombinácií, je isté, že sa raz musí narodiť človek, ktorý sa k tebe perfektne hodí. Problém je len so vzdialenosťou a hlavne s časom. Moja geneticky ideálna partnerka sa možno narodila už v starovekom Ríme.“

„Vráťme sa k otázke, čo s tým urobíme,“ povedal Haise.

„K otázke? Tu predsa nie je žiadna otázka. Záver je, že sa s tým nedá nič robiť. Keď je niečo v génoch, s tým už nepohneme. Akurát teraz aspoň vieme, že nemáme čakať, že sa David vráti sám a teda ho budeme musieť chytiť,“ odvetil Conrad.

„Nie,“ ozval sa náhle Browling.

„Čože?“ obrátili k nemu hlavy.

„Nie je pravda, že sa s tým nedá nič robiť. Podceňujete modernú vedu. Keď je niečo v ľudských génoch, tak sa to nedá zmeniť navždy. Ale sami dobre viete, že expresiu génov možno dočasne potlačiť vpichnutím vhodnej RNA alebo enzýmov.“

„Chceš povedať, že čosi také vynašli už aj na potlačenie lásky?“

Browling sa namiesto odpovede otočil ku Kingsleymu ako k jedinému ako-tak vzdelanému človeku v týchto záležitostiach. „Počul si už o Fielingovej zmesi?“

„Pripomeň mi, o čo ide,“ požiadal ho Kingsley.

„Keď sme odchádzali z roku 2057, bol to momentálny hit. Spravilo sa niekoľko experimentov na dobrovoľníkoch s veľmi sľubnými výsledkami. Najväčším problémom v komerčnom využití tohto objavu boli vysoké ceny.“

„Injekcia na liečbu lásky,“ svitlo Kingsleymu.

„Na liečbu? Veď to predsa nie je choroba!“ čudoval sa Conrad.

„Láska je sakramentsky vážna choroba, keď sa zamiluješ do niekoho, s kým nemôžeš byť,“ vysvetlil mu Kingsley. „Dovtedy sa takým ľuďom nedalo veľmi efektívne pomáhať. Nanajvýš psychoterapiami. Fielingova zmes však prinášala rýchlu a efektívnu úľavu od zamilovanosti. Už dve-tri hodiny po vnútrožilovej aplikácii zmesi pacient prestal byť zamilovaný.“

„Znie to ako reklama na liek na upchaný nos. Rýchla a efektívna úľava,“ hundral potichu Conrad.

„O čo pri tej liečbe ide?“ spýtal sa Haise.

„Fielingova zmes je kokteil množstva zložitých enzýmov,“ začal Browling. „Tie negatívne ovplyvňujú expresiu všetkých génov podieľajúcich sa na láske. Časť z tých enzýmov má za úlohu degradovať hormóny spôsobujúce pocity šťastia a blaha, pokiaľ je toto hlavná úloha daných hormónov. Enzýmy Fielingovej zmesi likvidujú dopamín, fenyletylamín, oxytocín a tak ďalej, pričom zároveň zabraňujú ich ďalšej tvorbe. Lenže ak majú hormóny viac funkcií ako napríklad spomínaný vazopresín, bolo by životu nebezpečné zničiť v tele samotný hormón. Keby sme pacientovi zrušili hormón monogamie, aj tak nepobeží za inou ženskou, lebo nedostatok vazopresínu mu roztiahne cievy a on upadne do bezvedomia. Preto iné enzýmy vo Fielingovej zmesi odrovnávajú namiesto hormónov ich receptory a aj to len v určitých typoch buniek. Receptory alebo signálne dráhy. Obsadia napríklad všetky feromónové receptory, takže feromón sa na ne už nemôže naviazať.“

„To znie veľmi dobre,“ potešil sa Conrad. „A ako dlho trvá účinok?“

„Dvanásť až šestnásť hodín,“ odvetil Browling. „Po dlhšej dobe sa zložky Fielingovej zmesi rozpadnú.“

„To nemyslíš vážne! Aby som niekoho prestal milovať, musím do konca života chodiť dvakrát denne na injekciu?!“

„Isteže nie. Vôbec nechápeš, v čom tkvie hlavná úloha tejto zmesi. Keď ti totiž aspoň na chvíľu prestanú hormóny oblbovať mozog, zistíš, aký je ten tvoj vysnený partner vlastne idiot. Uvidíš všetky jeho negatívne vlastnosti, jeho charakterové vady, proste všetko to, na čo by si obvykle prišiel až po rokoch. Vo väčšine prípadov u pokusných osôb stačili len jedna-dve injekcie, aby ich mozog cez hypofýzovo-hypotalamové centrum sám zastavil expresiu génov zamilovanosti. Takže aj keď účinok Fielingovej zmesi fyzicky pominul, prejavy zamilovanosti sa už nevrátili. Zastavilo ich samotné telo pacienta, čo je výborné, pretože telo to vie stále urobiť oveľa efektívnejšie a trvalejšie než my.“

„No pozor, trochu si zamieňate zamilovanosť s láskou,“ zamiešal sa Kingsley. „Fielingova zmes je len v testovacej fáze, ale bola vyvinutá na liečbu náhlych ľúbostných vzplanutí, ktoré sú nežiaduce, napríklad ak pacient už trvalého partnera má. Zamilovať sa môžeme aj do niekoho, s kým máme len málo tamtých zhôd a odlišností v DNA, ale takýto pár by sa po čase rozišiel. V tom prípade Fielingova zmes len urýchľuje nevyhnutné. Lenže čo ak tú zmes vpichneš niekomu zaľúbenému do osoby, s ktorou má komplementárne alely histokompatibilného systému, ha, Brow?“ ukázal na obrazovku.

Browling dlho váhal. Intenzívne na sebe cítil pohľady ostatných. „Tak sa po skončení účinku Fielingovej zmesi expresia zase obnoví,“ precedil napokon pomedzi zuby.

„Vidíš. Takže v našom prípade je to úplne nanič,“ vyhlásil Kingsley.

„Ale keď mu tú injekciu pichneme, tak sa na tých dvanásť-šestnásť hodín expresia proste musí zastaviť,“ pokračoval Browling nástojčivým hlasom. „Musí, nech je to hocijako hlboká, osudová, životná či neviemaká láska. Enzýmy fungujú viacúrovňovo, účinok každého hormónu sabotujú v aspoň dvoch krokoch. Nemá sa to kde pokaziť. A dvanásť hodín je dosť na to, aby stihol prevládnuť zdravý rozum, Settle opustil McCannovú, prišiel k nám, a my by sme ho strčili do Kabíny.“

„Keď to je taká účinná zmes, prečo si ju nevyrobil a nepichol Settleovi už vtedy v middletownskom sklade?“ rozčúlil sa Conrad. „Keby vtedy nemal žiadnu potrebu ísť za McCannovou, naše trápenie by už dávno skončilo!“

„Pretože to nie je také jednoduché, ako si predstavuješ. Ako vidím, predpokladáš, že všetky tie enzýmy viem nasyntetizovať,“ odvetil Browling.

„Je azda niečo, čo nevieš nasyntetizovať?“ zažmurkal Conrad prekvapene.

„Choď sa pchať do zadku niekomu inému,“ zavrčal Browling, klesol na kancelársku stoličku a prisunul sa k počítaču. Chvíľu si prehliadal akýsi dlhý súbor a pritom hovoril: „Prečo asi je tá liečba taká drahá? Okrem toho, že potrebuješ poznať kompletnú sekvenciu seba aj objektu tvojej túžby – aby sme vedeli, proti čomu treba tvoriť protilátky – tak ide o jedny zo zatiaľ najťažšie vyrobiteľných makromolekúl. Aha, tu to mám.“ Zastavil pohľadom na jednej stránke a krátko sa do nej začítal. „Presne ako som predpokladal. Len samotné prekurzory sa syntetizujú päť dní. Je to časovo veľmi náročné. Aj technologicky.“

„Páni, pri svojich úvahách celkom zabúdate na jednu vec,“ zamiešal sa Haise. „A to na tú, že Fielingovu zmes treba podať vnútrožilovo. Z toho vyplýva, že sa k Settleovi budeme musieť dostať blízko. Lenže keď sa už k nemu dostaneme blízko, tak to mu rovno môžeme dať dostupnejší a jednoduchší paralyzujúci enzým a dovliecť ho do Kabíny. Chápete, my nepotrebujeme, aby nebol zamilovaný. My ho len potrebujeme nejakým spôsobom dostať do Kabíny.“

„Mohol by som tú zmes rozptýliť ako aerosól do vzduchu. Ak vstúpi do miestnosti, v ktorej bude rozptýlená zmes…“ zamýšľal sa Browling.

„To ale stále v sebe nesie predpoklad, že aspoň tušíme, kadiaľ bude prechádzať. Proste sa k nemu musíme priblížiť a na tom to celé padá,“ uzavrel Haise. Alebo si aspoň myslel, že uzavrel. Kingsley s Conradom vzdychli a obrátili sa na odchod. V Browlingovom vnútri zarezonovala panika. Na chvíľu sa opäť cítil dôležitý, cítil sa potrebný. Pocit, keď s vyvalenými očami na neho hľadeli a počúvali o Fielingovej zmesi… a áno, aj keď Conrad povedal, že predsa neexistuje niečo, čo by Browling nevedel nasyntetizovať, bol ako droga. Alebo dokonca viac – ako zmysel života.

„Myslím, že to aj tak s Fielingovou zmesou skúsim,“ prehovoril Browling. „Nasyntetizujem všetky potrebné enzýmy a ktovie? Možno sa naskytne príležitosť, kedy nám táto zmes príde veľmi vhod. Aj tak nemám po večeroch čo robiť.“

„Rob, ako myslíš, Brow,“ mávol Haise ľahostajne rukou. Browling zaťal päste… a opäť ich uvoľnil vo chvíli, keď Conrad zastal a otočil sa späť k nemu.

„Povieš mi ešte raz, čo presne to s deckom urobí? Ako sa bude tá injekcia navonok prejavovať?“

„No, začne vidieť McCannovú tak ako my. Prestane pre neho byť miss Ameriky a zmení sa na fádnu, nezáživnú babu. Úprimne, ona fakt nemá ktovieaké prednosti. Nebude túžiť po jej prítomnosti a jej otázky čo a prečo sa s ním deje ho budú len dráždiť. Eufória ho prejde, bude smutný, mrzutý. Endorfíny poklesnú na takú úroveň, že pôjde už o ľahké štádium depresie. Hladiny pohlavných hormónov sa mu natoľko znížia, že nebude môcť mať sex. Nezostane nič, čo by ho pri nej naďalej držalo.“

„Brow, naozaj dúfam, že dostaneš šancu podať mu to,“ uznal Conrad.

 

(pokračovanie)

 

Mohlo by vás zaujímať



Zóna Nula kelvinov


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 7     Upozornenia: 0

Autor Martin St máj 11th 2022 at 8:22 am  

Chcelo by to nejaký úrad, kde by boli uložené genómy všetkých obyvateľov a mne by len prišlo mailom: „Vaša optimálna partnerka býva v Hornej-Dolnej na Kvetinkovej 14“. :-)
Takto musíme randiť a vzájomne si ňuchať produkty expresie MHC, aby sme našli ideálneho partnera/partnerku. A nakoniec to aj tak nefunguje, lebo (u mužov) výrazné znaky plodnosti ženy spustia tak silnú testosterónovú reakciu, že na nejakú optimalizáciu imunity potomstva vtedy nemyslí.

Autor Adhara St máj 11th 2022 at 4:49 pm  

O tom, čo navrhujete, už bolo veľa dystópií. :-)

U žien, aspoň u mňa, zase nie je dôležité len MHC, ale aj osobnostná kompatibilita a rovnaký životný smer. Ale o tom sa v úryvku, ostatne, tiež píše.

Autor Martin St máj 11th 2022 at 9:05 pm  

Áno, to som počul hovoriť viaceré ženy… a potom prišla “iskra” :-)

Autor Adhara St máj 11th 2022 at 10:08 pm  

A toto som zase ja počula (v rozličných obmenách) hovoriť viacerých mužov – a „iskra“ neprišla. :-)

Autor Martin Št máj 12th 2022 at 7:06 am  

Súhlasím. Na akútne „vyriešenie“ silnej testosterónovej reakcie totiž „iskra“ vôbec nie je je potrebná. Tú treba až po „vytriezvení“ a prípadnom pokuse o dlhšie spolužitie. Hoci, miesto toho vyjadrenia s „iskrou“ sa skôr používa (aspoň interne medzi chlapmi): „Koho som si to, preboha, doviedol domov“ :-)
Ale ešte k môjmu predchádzajúcemu príspevku. Asi nebol úplne pochopený. Chcel som ním povedať, že ženy síce deklarujú racionálne kritéria výberu partnera ako „osobnostná kompatibilita a rovnaký životný smer“ ale potom príde ON, kontrolka toho tajomného algoritmu výberu (kde je MHC kompatibilita určite dôležitý parameter) zasvieti a všetky racionálne kritéria idú do …

Autor Adhara Št máj 12th 2022 at 10:50 am  

Ja som to pochopila. A v odpovedi som písala o sebe. V mojom prípade nikdy neprišiel žiadny ON, ktorý by všetky racionálne kritériá poslal niekam.

Autor Martin Št máj 12th 2022 at 2:56 pm  

Tak už ostáva len OFF a jeho chladná a bezcitná racionalita :-)


 

© 2014 – 2022 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.