Korektúry po sadzbe boli, ako to už býva (a nemalo by byť, áno, viem), nielen preklepové, ale aj obsahové. Pri čítaní textu v pdf som stále nachádzala tvrdenia, ktoré mi už na pohľad nesedeli. Predsa len, keď si človek preštudoval charakteristiky asi tisíc hviezd, dostal do oka, ako majú vyzerať pomery medzi jasnosťou, teplotou, veľkosťou, hmotnosťou a vekom. Tak som v hodine dvanástej odhalila pár chýb. Ďalších pár chýb som objavila tak, že jedno tvrdenie v texte odporovalo ďalšiemu tvrdeniu neskôr. Áno, jedným z hlavných cieľov Súhvezdí malo byť zozbieranie údajov v celej ich pestrosti. No podobne ako v beletrii, ak je v čomsi neobjasnený rozpor, autor musí dávať jednoznačne najavo, že o tom vie. Preštylizovávala som vety. V extrémnom prípade som podivnejšie z tvrdení vypustila. Definitívne som sa vzdala cieľa, že v knihe bude všetko, kto čo kedy o niečom na oblohe (po slovensky a česky) napísal. V tejto fáze už išlo o formu, nie o úplnosť obsahu.
Neustále prerábanie a premieľanie textu vytvorilo nemálo štylistických chýb. Niektoré údaje o konkrétnom objekte sa zjavne a neesteticky opakovali. Vyškrtať. Inde by bolo logickejšie iné poradie viet. Aj takýmito úpravami som potrápila grafika.
Nahrádzanie a zmeny terminológie urobili svoje. Niekde sa vyskytovali relikty pôvodného tvaru či starých označení. Všetko muselo ísť preč, muselo byť jednotné. Aj keď na niektorých detailoch, ktoré nenarúšali faktickú správnosť (alebo aspoň jej dojem), som tiež postupne prestala bazírovať.
A nemálo bolo aj takých chýb, ktoré sa vygenerovali neustálym odkladom vydávania. Astronomické udalosti, o ktorých som v čase tvorby rukopisu písala, že nastanú v roku 2020, 2021, 2022… So škrípaním zubov som tieto vety upravovala do minulého času. V nádeji, že teda skutočne nastali. Ich overovanie už bolo nad moje sily.
Lenže nemohla som sa venovať iba tomu. V neskorú jeseň roku 2022 som si uvedomila, že na budúci rok bude okrúhle výročie havárie raketoplánu Columbia. Napíšem o tom poriadne podrobný článok, a to hneď, inak budem musieť čakať ďalších desať rokov. Článok bolo potom treba skorigovať. Z chodenia do práce po skončení milovaných lockdownov som navyše bola taká ustatá… ale aj tak som sa snažila investovať každý zostávajúci kúsok bdelosti a sústredenia na finálnu kontrolu Súhvezdí.
Zapracovávanie mojich pripomienok prebiehalo veľmi pozvoľna. Až tak pozvoľna, že som napokon štvrtýkrát podrobne prečítala celú knihu okrem Nevychádzajúcich súhvezdí (tie neboli až toľkokrát prepisované a dúfala som, že ani nebudú toľkokrát čítané). A po úprave som musela opravené miesto znova čítať. S veľkým žiaľom som sa zmierovala s tým, že kniha nevyjde ani len v roku 2022.
Od nového roka 2023 na dvere zaklepal ďalší strašiak. Vydavateľstvo mi poslalo korektúry druhého dielu Nula kelvinov. Tak ako aj v prvom dieli, aj tu išlo o početné a veľmi závažné zmeny. Bolo nemysliteľné pracovať na nich súbežne so Súhvezdiami. Preto som ich odkladala (a tým aj vydanie celej knihy), kým som neskontrolovala všetky súbory Súhvezdí a aj súbory po zapracovaní zmien.
V súbore aj po troch rokoch sadzby však stále chýbalo to hlavné – obrázky. Som síce nekonfliktný človek, ale tu už som začala komunikáciu ohľadom vydávania vyhrocovať. Nech som sa ale rozčuľovala, ako som chcela, aj tak som musela na jar 2023 vyhľadávať prakticky všetky astrofotografie, ktoré knihu dopĺňajú, nanovo! Išlo už o tretiu vlnu vyhľadávania obrázkov. Prvá bola ich spontánne hľadanie pri písaní. Druhá bola overovanie autorských práv a zistenie, že väčšinu obrázkov použiť nemôžem, takže som musela nájsť ich ekvivalenty. A teraz to isté znova! Navyše niektorým obrázkom som musela vytvoriť, čo i len stručné popisy. Len malou útechou mi bolo, že za tie roky odkladov vzniklo pár novších, lepších snímok, ktoré som mohla použiť namiesto starých.
Nahnevaná som sa po dokončení tejto práce vrhla na korektúry Tristodesať kelvinov, ktoré ma tiež veľmi potrápili. So Súhvezdiami sa však ani naďalej nič nedialo. V lete som sa dozvedela, že musím ešte opakovane posťahovať historické hviezdne mapy. Z robenia tých istých nepríjemných prác stále dookola som bola zase na mŕtvicu. Svoju rokmi ťažko nahromadenú frustráciu som znova dávala koncom leta najavo vyostrenou komunikáciou. Ale tie mapy som spravila. Ďalší klinec do rakvy mojej psychiky bolo zistenie, že tieto zdržania zapríčinili, že som korektúry Tristodesať kelvinov odovzdala príliš neskoro a preto ani táto knižka nevyjde v tomto roku. História sa opakovala a opakovala a opakovala. Už vás to asi nebaví čítať. O to menej to mňa bavilo žiť.
Až na jeseň 2023 začali byť do textu vkladané prvé obrázky. Kontrolovala som ich a zasielala som spätnú väzbu. V dôsledku dlhodobého prepracovania a stresu však môj zdravotný stav začal byť alarmujúci. V polovici novembra som nastúpila na dlhodobú práceneschopnosť. A len týždeň na to prišla šokujúco-potešujúca správa – Súhvezdia pôjdu do konca novembra do tlače!
Lenže ešte asi v polovici textu chýbali obrázky! Všetci zainteresovaní sme zvýšili úsilie na ich vloženie. Takéto šitie horúcou ihlou síce bolo lepšie ako stagnácia rokmi predtým, no ani to sa mi nepáčilo. Na voľné miesta na koncoch kapitol bolo treba vložiť ďalšie obrázky. Tie museli byť vyhľadávané doslova na poslednú chvíľu. A popisy k nim tiež! Stresovalo ma, že do knihy tak pribúda nový text len pár dní pred tlačou, text, ktorý je síce stručný, ale chyby si určite nájdu cestu aj doň. Text, ktorý neprešiel revíziou štyroch dobrovoľníkov, ani štyrmi revíziami v minimálne ročných odstupov mňa samotnej. A navyše, uvedomovala som si znechutene, to bude asi čítanejší text ako text jadra knihy. Priznajte sa, koľkokrát ste namiesto čítania odbornej publikácie v nej len listovali, pozerali si obrázky a čítali iba texty pod nimi! A presne tieto frekventovane čítané texty vznikali v niektorých prípadoch iba pár dní pred tlačou! Navyše, nové obrázky museli mať vo vhodnom tvare uvedených autorov a zdroje na vhodných miestach v závere knihy. Skrátka, roboty ako na kostole. A aby toho nebolo dosť, musela som ešte kontrolovať, či aj dávnejšie vytipované obrázky zodpovedajú popisom a ak boli orezané, či sú orezané správne. Aj v týchto kategóriách sa našlo viacero chýb. Nehovoriac o kontrole toho, či sú obrázky všetky, či každé súhvezdie má svoju historickú mapku, hviezdnu mapku a náhľad voľným okom. Ja, redaktor a grafik sme boli online dlhé hodiny a komunikovali v reálnom čase.
Termín 30. november sa napriek tomu, čo všetko som mu obetovala, nestihol. Zostával víkend, v ktorom som beznádejne naposledy prechádzala knihu takmer s istotou, že sú tam aj väčšie chyby, ale po všetkom vyčerpaní, chorobe a teraz k tomu aj silnom nachladnutí neschopná ich tam nájsť. Moje posledné korektúry sa týkali doslova len čiarok a bodiek. V nedeľu večer som schválila knihu pre tlač. V pondelok odišla do tlačiarne. Myslela som, že sa už skutočne nemá čo pokaziť, čo knihu zdržať a do konca roka ju mám doma.
Ale Murphyho zákony nelenili.
V UTOROK ma jeden z korektorov upozornil, že v knižke chýba mapa aj náhľad voľným okom pre Chvost Hada! To bolo skutočne na porazenie. Tak ako aj to, že redaktor sa pokúšal dovolať do tlačiarne, no nebrali mu to. Tie hodiny nervov, stresov i zúfalstva, že moja prvá odborná publikácia vyjde s takou chybou. Našťastie, napokon mu tlačiareň zdvihla a chyba sa opravila. Blažene som mohla ísť robiť vianočnú výzdobu.
Kniha vyšla až po Vianociach, čo je úplne najhorší možný termín. A to som mohla byť ešte rada, že stihla vročenie 2023. Murphy mi však nachystal ešte posledné mučenie. Na autorské výtlačky som musela čakať celý nasledujúci mesiac.
V čom bol problém? V obrovskej hmotnosti celého titulu. Súhvezdia sú doslova ťažká literatúra. Vraj bol problém dopraviť to z košickej tlačiarne do Hurbanova. Napokon to trvalo tak dlho, ako by to tam dopravovali pešo. A podobne dlho trvalo, kým sa knižka dostala z Hurbanova ku mne! Hoci som súhlasila s tým, že namiesto dvadsiatich autorských výtlačkov mi pre začiatok budú stačiť iba tri, ani tých som sa nevedela dočkať. Poverená osoba totiž nevedela taký ťažký balík doniesť na poštu osobne.
Keby som bola od začiatku vedela, že na výtlačky budem čakať ešte štyri týždne, bola by som sa na to psychicky nastavila. Ale o komplikáciách, respektíve o ich závažnosti som nevedela. Každý deň po väčšinu januára márne čakať na zvonenie poštára bolo mučivé. Nedokázala som sa na nič sústrediť, nič robiť poriadne. Nenaplnené očakávania ma vyžmýkali do poslednej kvapky.
Preto, keď som knihu držala konečne v rukách, necítila som žiadnu úľavu. Žiadnu radosť. Nič. Bola som vyhorená, zlomená, zničená. Pookriala som až o pár týždňov, keď sa okolo knižky strhol čitateľský boom. Možno napokon celé to trápenie predsa len stálo za to.
Bude ďalšia? Ak chcete vy, tak áno. Znie to síce ako šialenstvo púšťať sa odznova do tejto tortúry, ale veľa toho trápenia bolo spôsobeného mojou neskúsenosťou a neznalosťou postupov pri písaní a vydávaní náučnej publikácie. To by však pri ďalšej náučnej knižke odpadlo. Potrebujem však vidieť podporu, chcenie, túžbu čitateľov, ako aj ochotu pokorne čakať. Lebo 19 rokov písania a vydávanie Súhvezdí je už síce extrém, ale pre vznik knižky podobného rozsahu sa na dekádu rokov predsa len treba pripraviť…
Napísať odpoveď