header image

 
 

Súhvezdie Povozník

Ukážka súhvezdia, kapitoly z knihy Súhvezdia od Andromédy po Žirafu

Slovníček

Auriga, genitív Aurigae, skratka Aur

 

Povozník na zimnej oblohe sa v mytologickom svete dostával do súvislosti s rôznymi ľuďmi a potomkami bohov. V najrozšírenejšej verzii predstavuje gréckeho kráľa Erichthonia, syna chromého boha ohňa a kováčstva Hefaista (Vulkána). Jeho matkou bola bohyňa Zeme, Gaia. Vychovávala ho bohyňa múdrosti, umení a ochrany spravodlivosti Aténa. Keď Erichthonius dospel, stal sa aténskym kráľom. Bol po otcovi chromý a ako nevyhnutnosť vynašiel voz ťahaný koňmi. Postupne sa stal majstrom v jeho ovládaní. Bol typickým starovekým povozníkom, ktorý viedol dvojkolesový pretekársky alebo vojnový voz ťahaný viaczáprahom. Jeho vynález sa stal užitočný celému ľudstvu. Údajne bol Erichthorius tiež prvý, kto zoral pluhom zem (hoci sa tento čin častejšie pripisuje Pastierovi), a ako prvý prikázal svätiť slávnosti usporiadavané na počesť Atény. Za tieto činy, ktoré si vyslúžili vďačnosť nielen ľudí, ale aj bohov, Zeus preniesol Erichthonia po smrti na oblohu, kde ho môžeme vidieť ako Povozníka dodnes.

V rôznych zobrazeniach Povozník drží v rukách tiež kozičku Capellu, ku ktorej sa viaže celkom iná legenda. Capella, alebo tiež Amalthea, bola koza, ktorá kojila malého Dia na ostrove Kréta. Tam ho jeho matka Rhea skrývala pred jeho otcom Kronom (Chronom), ktorý prehltol krátko po narodení všetky svoje predošlé deti. Chcel tým predísť naplneniu veštby, podľa ktorej ho jeho vlastný syn zvrhne z vladárskeho trónu. Jeho manželku Rheu však takéto počínanie trápilo. Preto keď sa narodil najmladší Zeus, podstrčila matka svojmu manželovi namiesto dieťaťa kameň zavinutý do plienok. Svojho syna potom Rhea ukryla v jaskyni v hore Dikté na Kréte. Pred jaskyňou predvádzali kňazi ohlušujúce pekelné tance, aby Kronos nepočul detský plač. V jaskyni sa o Dia starali nymfy Adrasteia a Ídaie, ktoré ho kŕmili mliekom kozy Amalthey. Zeus neskôr z vďačnosti umiestnil Amaltheu na oblohu a premenil ju na najjasnejšiu hviezdu tohto súhvezdia. Meno Amalthea nesie tiež jeden z Jupiterových mesiacov.

Soška vykopaná v mezopotámskom meste Nimrodu svedčí o tom, že súhvezdie Povozníka prebrali Gréci od starších národov. Tá soška znázorňuje povozníka s kozičkou na ramene a s kozliatkami v ruke. V druhej ruke drží opraty. Tak je Povozník znázorňovaný dodnes. Kozičku predstavuje Capella a trojicu kozliatok reprezentuje trojuholníček hviezd východne od nej – Almaaz, Hoedus I a Hoedus II. Podobná soška sa našla aj v mezopotámskych vykopávkach. V gréckych mýtoch nemajú kozliatka žiadnu mýtickú interpretáciu, sú pozostatkom dedičstva starších národov.

Pre starovekých moreplavcov na Stredozemnom mori neboli Kozička s Kozliatkami obľúbenými hviezdami. Ich východ, vtedy v prvých októbrových dňoch, znamenal začiatok búrlivého obdobia a tým ukončenie plavby.

Hviezdy a objekty: Najjasnejšia hviezda tohto súhvezdia je už spomínaná α Amalthea, častejšie nazývaná Capella, latinsky „kozička“. Nerátajúc Slnko je to šiesta najjasnejšia hviezda oblohy a tretia najjasnejšia hviezda severnej oblohy. Jej ďalšie názvy sú Alhajoth, alebo staroindické pomenovanie Brahmahridaya, čo znamená „Brahmovo srdce“. V našich zemepisných šírkach je cirkumpolárna, ale pri dolnej kulminácii sa dostáva veľmi nízko nad obzor a pri hornatejšom horizonte zaň na krátku dobu aj zapadá. Capella tvorí tiež vrchol asterizmu Zimný šesťuholník, ktorý uľahčuje orientáciu na zimnej oblohe. Ako jediná hviezda tohto asterizmu je cirkumpolárna.

Capella má rovnakú farbu a teda aj povrchovú teplotu ako Slnko, ale inak je medzi nimi veľký rozdiel. α Aurigae je spektroskopická dvojhviezda, jedna z najznámejších spektroskopických dvojhviezd vôbec. Pozostáva z dvoch žltých obrov. Jeden je zhruba 90-krát až 93-krát svietivejší a 2,9-krát, podľa iných zdrojov 3,0-krát, hmotnejší ako Slnko, a druhý 64-krát až 70-krát svietivejší a podľa rozličných zdrojov 2,5-krát až 2,8-krát hmotnejší než Slnko. Povrchová teplota jedného z nich dosahuje 4 900 K, čím patrí do typu G8, druhý má 5 700 K a patrí do typu G0. Oba začínali svoj život ako hviezdy typu B. Teraz majú vek okolo 400 miliónov rokov. Ich vzájomná obežná doba je podľa rozličných zdrojov 104 dní až 107,9 dňa. Interferometer na MtWilsone zmeral vzdialenosť oboch zložiek, ktorá dosahuje 110 miliónov kilometrov (0,72 AU), čo sú zhruba tri štvrtiny vzdialenosti Zeme od Slnka. Magnitúdy zložiek sú podľa rozličných zdrojov 0,21 – 0,76 a 0,91 – 1,0, ale nám kvôli vzdialenosti splývajú do jediného objektu s magnitúdou 0,08. Nápadný je vysoký obsah lítia v ich spektrách. Chladnejšia zložka rotuje oveľa pomalšie než teplejšia. Kým chladnejší obor urobí otočku do 220 dní, teplejší len do 11 dní. Jedna z týchto hviezd, pravdepodobne tá pomalšie rotujúca, alebo možno aj obe, vytvárajú silné magnetické polia.

Dvojicu obrov obieha vo vzdialenosti 0,15 ly dvojica červených trpaslíkov spektrálnych typov M5 V. Capella je teda v skutočnosti štvorhviezda. Vzdialenosť tejto sústavy od Zeme je 42 svetelných rokov. Sú katalogizovaní aj ďalší sprievodcovia s označeniami od C až po H, ale tí všetci sú len zdanliví.

β Aurigae, druhá najjasnejšia hviezda Povozníka, má meno Menkalinan, z „Al Mankib dhil Inán“. V arabčine to znamená „rameno“ alebo „plece povozníka“. Má rektascenziu takmer presne šesť hodín a na spojnici jej a Betelgeuze z Orióna zhruba leží slnovratový bod. Je to modrobiela, v iných zdrojoch biela hviezda. Svojím povrchom rozpáleným na 9 200 K vydáva žiaru 95 Sĺnk, trochu viac, než je bežné pre hviezdy typu A. Menkalinan patrí medzi zákrytové premenné, ale zmeny jasnosti sú len približne o 0,1 magnitúd, z 2,07 na 2,16. Zákryty sú totiž iba čiastočné, podobné čiastočným zatmeniam Slnka – sprievodca neprekryje kotúčik hviezdy úplne. Starší zdroj udáva väčší rozsah zmien magnitúdy Menkalinanu – od 1,9 po 2,2. Perióda zákrytu trvá 3,96 dňa. Spoločník, ktorý hlavnú zložku zakrýva, je samozrejme od nej nerozlíšiteľný (spektroskopický). Všetko však nasvedčuje tomu, že to, čo bolo považované za žiarivú bielu hviezdu, sú v skutočnosti dve skoro identické hviezdy na veľmi tesnej orbite vo vzájomnej vzdialenosti len pätiny vzdialenosti Merkúru od Slnka. To by vysvetľovalo jej nadpriemernú svietivosť. Tú si zložky podelili rovnomerne – každá z nich vydáva 48-násobok žiary Slnka. Menkalinan má však aj jedného ďalekohľadom pozorovateľného sprievodcu, hviezdičku s magnitúdou 10,4 v uhlovej vzdialenosti 184,8″. V skutočnosti je to červený trpaslík. V priestore ho od hlavnej zložky delí vzdialenosť 330 AU.

γ Aurigae neexistuje. Hviezda menom El Nath, ktorá bola v minulosti takto označená, prešla do susedného býka ako β Tauri.

Bezmenná δ Aurigae je bežný oranžový obor s povrchovou teplotou 4 825 K. Má priemer 12 Sĺnk a vydáva žiaru 47 Sĺnk. Jej hmotnosť sa odhaduje na dve hmotnosti Slnka a vek na 1,3 miliardy rokov. Má zaujímavú polohu. Leží mimo základného obrazca, ale podobne ako Menkalinan, aj ona má rektascenziu skoro presne 6 hodín. Niekoľko uhlových minút od nej sa nachádzajú sprievodcovia s magnitúdami 10 a 11, ale ich veľký uhlový pohyb voči hlavnej zložky prezrádza, že s ňou neputujú vesmírom spoločne. Slabší zo sprievodcov je však sám pravdepodobne dvojhviezdou.

V zdanlivej blízkosti Capelly je malý trojuholník hviezd ε, η a ζ známy ako Kozliatka. Dve z nich, ε a ζ, sú zhodou okolností zákrytové premenné hviezdy. Hviezda ε Aurigae má podľa našich súčasných poznatkov najdlhšiu periódu medzi zákrytovými premennými hviezdami. Je tiež jednou z najzvláštnejších a najmenej pochopených hviezd. Táto sústava s menom Almaaz alebo Almaas či Maaz má meno pochádzajúce z latinčiny a prekladá sa ako „cap“. Jej hlavnú zložku tvorí veľmi jasný žltobiely alebo biely nadobor s hmotnosťou odhadovanou medzi 15 až 19 hmotnosťami Slnka a povrchovou teplotou 7 800 K. Jeho svietivosť je podľa rozličných zdrojov 47 000-krát až 200 000-krát väčšia ako svietivosť Slnka, čím je jednou z najsvietivejších známych hviezd. Vďaka tomu ho dobre vidíme aj na vzdialenosť dvetisíc svetelných rokov, čo je viac ako u väčšiny voľným okom viditeľných hviezd. Absolútna magnitúda Almaazu sa odhaduje na -8. Jeho priemer dosahuje 300 miliónov km, čo je priemer obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. Iný zdroj však udáva skromnejší rozmer, pri ktorom by povrch Almaazu v Slnečnej sústave siahal medzi Merkúr a Venušu. Svoju existenciu ukončí ako supernova.

Sprievodca Almaazu spôsobujúci jeho zákryty je ešte tajomnejší. Fascinujúce je už len to, že je väčší než nadobria hlavná zložka a to až o toľko, že ju udrží v zákryte skoro po dobu dvoch rokov. Od hlavnej zložky ho delí zhruba 30 AU. Podľa pôvodných predstáv mal byť tento zakrývajúci sprievodca objemovo jedna z najväčších známych hviezd vo vesmíre, v minulosti dokonca považovaný za najväčšiu známu. Vyzeral byť čiastočne priehľadný. Jasnosť celej sústavy sa mení v perióde 9 883 dní, čiže 27,1 roka, čo je naozaj dlho v porovnaní s najznámejšou zákrytovou premennou hviezdou na oblohe – s Algolom. Magnitúda Almaazu osciluje podľa rozličných zdrojov medzi 2,92 – 3,7 a 3,8 – 4,5. Hlavná zložka zostáva v úplnom zákryte skoro rok, 330 dní. Toto obdobie sa označuje ako ploché minimum. Pokles k minimu a výstup z neho trvá vždy po 140 dní. Celý zákryt aj so vstupom a výstupom tak trvá 610 dní. Táto dĺžka zákrytu poukazuje na gigantickosť celej sústavy Almaaz. Posledný zákryt tejto dvojhviezdy nastal v novembri roku 2009.

Epsilon_AurigaeZ priebehu krivky svetelných zmien sa dá usúdiť, že okolo sprievodcu je rozsiahly prstenec materiálu prerušený veľkou medzerou. Keď hlavná zložka počas zákrytu presvetlí túto medzeru, na chvíľu zjasnie. Predpokladá sa, že prstenec je veľmi rozsiahly chladný oblak plynu a prachu s hmotnosťou podľa niektorých modelov 4 hmotnosti Slnka, podľa iných až 15 hmotností Slnka. Má priemer okolo 20 AU, čo je vyše 4 miliardy kilometrov alebo dve tretiny vzdialenosti k hlavnej zložke. Zákryt je pravdepodobne spôsobený tým, že počas doby minima je hlavná zložka zakrytá oblakom obklopujúcim sprievodcu a nie sprievodcom samotným. A ako vyzerá samotný sprievodca? Predpokladá sa, že sa zrodil v tomto mraku a je to mladá žeravá hviezda spektrálneho typu B, podľa iného zdroja dokonca párik hviezd typu B na veľmi tesnej orbite. Družica IRAS merala infračervené žiarenie, na ktoré sa zmenilo ich svetlo a ultrafialové žiarenie v chladnom prachovom obale. Celú sústavu Almaazu podľa aktuálnych predstáv vidíme na obrázku vpravo.

29″ od hlavnej zložky leží hviezda s magnitúdou 14, ale nie je jasné, či s ňou fyzicky súvisí, alebo sa do jej blízkosti iba premieta.

ζ Aurigae s menom Sadatoni je zákrytová dvojhviezda menej extrémneho typu ako ε, ale nachádza sa v jej zdanlivej blízkosti. Jej meno znamená „jedno z kozliat“. Iný názov, latinský, je Hoedus I alebo Haedus I. Mení jasnosť v rozsahu od približne 3,8 do 4,2 (podľa iného zdroja od 5,0 do 5,6) magnitúd v perióde 972,183 dní, čo je 2,66 roka. Tieto zmeny možno pozorovať aj voľným okom, ale nie sú príliš výrazné. Orbita zložiek Sadatoni je veľmi výstredná, hviezdy v priebehu obehu menia vzájomnú vzdialenosť od 5,9 AU po 2,5 AU. Pokles jasnosti za maxima na minimum trvá iba niekoľko dní a hviezda zostane v minime po dobu asi 38 dní. Takisto vzostup z minima do maxima trvá len niekoľko dní.

Hlavná zložka sústavy Sadatoni je typu K4 s povrchovou teplotou 3 950 K, vedľajšia patrí do typu B9 a má teplotu 15 300 K. O oranžovej zložke sa zdroje zhodujú v tom, že ide o nadobra – podľa jedného z nich má priemer 148 Sĺnk, čo je ako obvod orbity Venuše. Modrobiela hviezda je podľa jedného zdroja podobor, podľa iného len hviezdou hlavnej postupnosti. Spoločne vydávajú vo viditeľnej časti spektra žiaru 1 700 Sĺnk. Ich celková jasnosť je oveľa vyššia – 5 800 Sĺnk – a viac sa na nej podieľa oranžová hviezda. Tento veľký rozdiel oproti vizuálnej svietivosti spôsobuje skutočnosť, že oranžová hviezda vyžaruje väčšinu svojej energie v infračervenej oblasti spektra a modrobiela hviezda zase v ultrafialovej oblasti. Hlavná zložka, oranžová, má podľa jedného zdroja 20 hmotností Slnka, podľa iného len 5,8. Vedľajšia zložka má v jednom zdroji 8 hmotností Slnka, v inom 4,8. Niekedy k nám svetlo modrej hviezdy prichádza cez vonkajšie vrstvy červeného nadobra, čím vznikajú zaujímavé spektroskopické javy. Vek tejto sústavy je podľa teórie hviezdneho vývoja 80 miliónov rokov.

η Aurigae má neveľmi používané meno Haedus II. Povrchová teplota 16 600 K jej dáva modrobielu farbu. Po započítaní ultrafialovej zložky vyžaruje 760-násobok svietivosti Slnka, jej priemer dosahuje 3,3 Sĺnk a hmotnosť podľa súčasných predstáv o hviezdnom vývoji vychádza na 5,5 Sĺnk. Okolo osi sa otočí za menej ako 1,8 dňa. Dosiahla vek približne 45 miliónov rokov. Je to osamelá hviezda bez sprievodcov, napriek tomu má však „príbuzenstvo” v podobe členov rozsiahlej OB asociácie tiahnucej sa cez Orióna a Býka. Hviezdy tejto asociácie sa zrodili viac-menej v rovnakom čase a postupne sa rozptýlili.

θ Aurigae je trojhviezda. Hlavný člen má teplotu 10 200 K. Je viac než 5,6-krát širší ako Slnko, 3,5-krát ťažší než ono a vydáva 285-násobok energie Slnka. Bližší sprievodca je typu G2 s hmotnosťou Slnka a má magnitúdu 9. Na jeho rozlíšenie potrebujeme ďalekohľad s priemerom objektívu minimálne 8 cm. Dá sa pozorovať pri hlavnej zložke s jasnosťou 2,7 – 2,6 magnitúd vo vzdialenosti uvádzanej v rozsahu 20″ až 45″. V priestore to zodpovedá 185 astronomickým jednotkám, čiže viac než štvornásobku vzdialenosti Pluta od Slnka. Navzájom sa s hlavnou zložkou obehnú najmenej za 1 200 rokov. Obe zložky sú akési prijasné na svoje typy. Vo vzdialenosti iba 3,0″ – 3,6″ nájdeme tretiu hviezdu s magnitúdou 7,1 – 7,2, ktorú nám odhalí aj ďalekohľad s 5 cm objektívom.

ι Aurigae nesie meno Al Kab. Pochádza z arabského výrazu „Al Kab dhi’l Inan”, ktorý znamená „päta pohoniča”. Jej druhé meno znie Hassaleh. Hoci je označená až ako ι, je štvrtou najjasnejšou hviezdou súhvezdia. Predošlé písmenká gréckej abecedy dal totiž Bayer prednostne Kozičkám. Al Kab je jasný oranžový obor ležiaci na Mliečnej ceste, kvôli čomu sa zdá byť o 0,6 magnitúdy slabší než by bol, keby medzi ním a nami neležal žiadny medzihviezdny prach. Má povrchovú teplotu 4 390 K a v závislosti od použitej metódy merania priemer 106 až 128 Sĺnk; ak platí väčšia hodnota, v Slnečnej sústave by pohltil viac než polovicu vzdialenosti medzi Slnkom a Zemou. V celkom rozsahu spektra vydáva žiaru 5 400 Sĺnk. Jeho hmotnosť sa odhaduje medzi 7 až 9 hmotnosťami Slnka. Táto hmotnosť je blízko limitu, za ktorým by explodoval ako supernova – ak sa tak nestane, Al Kab skončí ako veľmi masívny biely trpaslík. Život začínal ako modrobiela hviezda hlavnej postupnosti pred 30 miliónmi až 45 miliónmi rokov.

λ Aurigae je pomerne blízka a relatívne Slnku podobná hviezda. S teplotou o 60 K vyššou než Slnko vydáva žiaru 1,75 Sĺnk. Tento veľký rozdiel oproti Slnku je spôsobený sčasti jej o sedem percent vyššou hmotnosťou, sčasti faktom, že je staršia ako naša hviezda – λ Aurigae má vek 6,2 miliardy rokov. Je o 30 % rozmernejšia než Slnko a doba jej rotácie sa podobá slnečnej. Nebola však zaznamenaná žiadna jej magnetická aktivita, ani žiadne planéty a to aj napriek tomu, že kovov má vo svojom spektre zastúpených dosť. Má štyroch slabučkých sprievodcov magnitúdy 10 a vyššej, všetkých v uhlovej vzdialenosti viac než jedna oblúková minúta a všetkých iba zdanlivých. Vlastný pohyb λ Aurigae napovedá, že je iba návštevníkom z inej časti Galaxie.

Ďalšou dvojhviezdou je ν Aurigae. Hlavná zložka má jasnosť 4. magnitúdy a je to obor, ktorého povrchová teplota 4 550 K mu dáva oranžovú farbu. S hmotnosťou troch Sĺnk a priemerom približne 21 Sĺnk vydáva žiaru 163 Sĺnk. Jej štádium obra začalo pred asi 50 miliónmi rokov. Predtým to bola modrobiela hviezda hlavnej postupnosti, ktorá vznikla pred 400 miliónmi rokov. Skončí ako biely trpaslík zhruba 0,7-násobku slnečnej hmotnosti. Jej sprievodca má podľa jedného zdroja 9,5 mag, podľa iného až 11,4 mag. Na ich rozlíšenie potrebujeme ďalekohľad s priemerom objektívu minimálne 8 cm. Vzájomná vzdialenosť zložiek je zdrojmi udávaná v menšom rozsahu, 54,6 až 56 oblúkovej sekundy. Hlavná zložka a sprievodca sú pravdepodobne fyzickou dvojhviezdou, ktorú delí aspoň 3 700 AU, a jeden obeh jej trvá 120 000 rokov. Sprievodca je typu K3 V.

Zaujímavé je tiež, že len 0,4° od ν Aurigae leží τ Aurigae tvoriaca s ňou širokú optickú dvojhviezdu. Rozstup je príliš široký na to, aby pár mohol byť reálne gravitačne zviazaný, navyše sa pohybujú vesmírom opačnými smermi. Obe hviezdy, ν aj τ, však ležia v rovnakej vzdialenosti od nás. Necelý polstupňový rozstup medzi nimi je v skutočnosti medzera so šírkou tri svetelné roky. Pri pohľade z hypotetickej planéty obiehajúcej ν Aur by τ Aur na jej oblohe svietila tak jasne ako Venuša na našej. τ je tiež obrom, ale menším než ν Aurigae – rôznymi metódami sa astronómovia dopracovali k tomu, že jej priemer by mal byť 13 až 13,8 priemeru Slnka. Má nižšiu hmotnosť, 2,5 Sĺnk, ale teplejší povrch – 4 770 K – než susedná hviezda. Svietivosť τ dosahuje 79 Sĺnk. Na oblohe planéty, ktorá by obiehala τ, by ν Aurigae dosahovala magnitúdu -5,4.

π Aurigae leží len kúsok severne od Menkalinanu. Tento červený obor je asi o 20 % stlmený medzihviezdnym prachom. Ten spolu s obrovskou vzdialenosťou urobili z jeho žiary 9 000 Sĺnk voľným okom sotva viditeľnú hviezdičku magnitúdy 4,26. Jeho obvod je väčší než obvod obežnej dráhy Zeme, pričom teplota na jeho povrchu dosahuje 3 490 K. Hmotnosť sa odhaduje na päť Sĺnk. Je slabo premenný. Svoju premenu na obra začal len pred 13 miliónmi rokov. Vznikol ako modrobiela hviezda pred sto miliónmi rokov, keď začal spaľovať vodík.

Ďalšou hviezdou, ktorá začínala ako žeravé teleso typu B, je υ Aurigae. Dnes, 760 miliónov rokov po svojom vzniku, sa dopracovala k štádiu červeného obra s priemerom 73 AU – to je skoro vzdialenosť Merkúra od Slnka. Jeho súčasná povrchová teplota dosahuje 3 800 K a svietivosť 990 Sĺnk. Keďže υ Aur žije omnoho dlhšie ako π Aurigae, jej hmotnosť preto musí byť menšia – a skutočne, v porovnaní s predošlou hviezdou je hmotnosť υ Aur len polovičná. Aj ju čaká osud bieleho trpaslíka.

χ Aurigae by ako modrobiely nadobor bola aj napriek svojej veľkej vzdialenosti od Zeme hviezdou prvej magnitúdy. Jej svetlu sa však postavil do cesty medzihviezdny prach, ktorý ju oslabil až päťkrát, na magnitúdu tri. Zrejme aj kvôli tomu nenesie ani len vlastné meno a skončila v gréckej abecede tak ďaleko. χ Aurigae je členom asociácie Auriga OB1, ktorej centrum leží 4 300 ly ďaleko. Parametre hviezdy sú určené len veľmi nepresne. Odhadovaná hmotnosť sa pohybuje – v jednom zdroji! (Kaler) – medzi 14-násobkom až 25-násobkom hmotnosti Slnka. Aj keby však platil ten najmenší odhad, χ Aurigae každopádne ukončí svoj život ako supernova. Keď sa tak stane, zjasnie na magnitúdu nejakých -7, čím bude konkurovať Mesiacu vo fáze kosáčika. Odhady jej aktuálnej svietivosti sa pohybujú od 41 000-násobku svietivosti Slnka po nepredstaviteľný 230 000-násobok svietivosti Slnka. Jej priemer dosahuje v prípade platnosti najväčšieho hmotnostného odhadu 80 Sĺnk a vek 6,4 milióna rokov.

χ Aur má spektroskopického sprievodcu. Hoci je od hlavnej zložky vzdialený skoro 4 AU, obehne ju len za 1,79 roka (v porovnaní napríklad s Marsom, ktorému obeh Slnka trvá vo vzdialenosti asi 1,5 AU zhruba 2 pozemské roky). Krátka obežná doba je najmä následok masívnej gravitácie hlavnej zložky.

ω Aurigae je ďalšia dvojhviezda. Hlavná zložka má v tomto prípade jasnosť 5,1 mag. Jej sprievodca vo vzdialenosti 5,4″ dosahuje jasnosť 7,9 mag. a možno ho nájsť ďalekohľadom s priemerom objektívu 10 cm.

14 Aurigae na oblohe sprevádzajú tri slabé hviezdy. Jej hlavná zložka má 5,2 magnitúd a v odstupe 14,5″ –14,6″ nájdeme ďalekohľadom sprievodcu s jasnosťou uvádzanou v rozsahu 7,3 – 8,1 magnitúd. Tieto dve zložky prejavujú farebný kontrast. Väčším ďalekohľadom sa dá zazrieť aj ďalší sprievodca 11. magnitúdy tri oblúkové minúty ďaleko a tiež bližší sprievodca 10. magnitúdy 12″ od hlavnej zložky. Zvláštne je, že kým uhlovo bližší sprievodca je pravdepodobne len zdanlivý, rovnako aj ten uhlovo najvzdialenejší, ten prostredný z nich je fyzický. Čo viac, obe zložky, hlavná A, aj sprievodca C (označenie B nesie zdanlivý sprievodca vo vzdialenosti 12″) sú znova dvojité. Kým A zložka je spektroskopická dvojhviezda s obežnou dobou len 3,794 dňa, C zložku rozlíšil Hubblov ďalekohľad v ultrafialovom spektre na pár bielych trpaslíkov vo vzdialenosti 2″ od seba. Jeden z bielych trpaslíkov tvorí navyše spektroskopickú dvojhviezdou s hviezdou typu F hlavnej postupnosti, čiže sústava je dokonca päťhviezdna. Hlavnú zložku tohto zložitého systému tvorí žltobiely až biely člen s povrchovou teplotou 7 670 K. Jeho priemer, 4,4 priemeru Slnka, ho zaraďuje medzi podobry. O jeho neviditeľnom blízkom spoločníkovi nie je známe nič okrem vzdialenosti – 0,07 AU. Druhý spektroskopický pár, jedna z dvoch principiálne odlíšiteľných hviezd C zložky, má obežnú dobu len tri dni. Jeho členy, ktorými sú, ako už bolo spomenuté, žltobiela hviezda hlavnej postupnosti a biely trpaslík, delí len 0,05 AU. Trojhviezda C obehne okolo dvojhviezdy A za najmenej 20 000 rokov.

Poslednou dvojhviezdou vhodnou pre malé ďalekohľady je 41 Aurigae. Jej členy vo vzdialenosti 8″ sa javia ako biely a fialový.

V juhozápadnom rohu Povozníka, na hranici s Býkom, sa nachádza hviezda AB Aurigae. Je to voľným okom neviditeľná premenná hviezda s rozsahom magnitúd od 6,9 do 8,4. Ide o mladučkú hviezdu, ktorá ešte len získava stabilitu. Jej vek neprekračuje štyri milióny rokov. Je však hmotnejšia než mladé premenné hviezdy známej skupiny – typu T Tauri. Spektrálny typ hviezdy AB Aurigae je v dôsledku jej neustáleho vývinu neistý, varíruje od B9 po A1. Je 2,4-krát až 2,5-krát hmotnejšia než Slnko. Okolo nej sa nachádza prachoplynový rozvírený disk materiálu s priemerom 30-krát väčším ako priemer Slnečnej sústavy. Na tento disk sa dívame priamo zhora. Dá sa zaznamenať v infračervenom spektre. V disku sa môžu formovať planéty, ich známky sa však nenašli.

FlamingStarHunterWilsonViac než tri oblúkové minúty od AB Aurigae leží SU Aurigae, objekt deviatej magnitúdy. Je tiež veľmi mladá a v rovnakej vzdialenosti od nás ako AB. Ide teda, napriek netradičnému označeniu, o fyzického sprievodcu AB Aurigae. Vzhľadom na veľkú vzdialenosť medzi AB Aur a SU Aur, ktorá sa pri vzdialenosti systému od Slnka 455 ly premietne do vzájomnej vzdialenosti 27 000 AU, však fyzickou dvojhviezdou pravdepodobne nezostane. Keďže vzájomný obeh zložkám trvá minimálne dva milióny rokov, od svojho zrodenia sa hviezdy stihli obehnúť nanajvýš dvakrát. SU Aurigae má dve hmotnosti Slnka a svoju hmotnejšiu sestru preto v dĺžke spaľovania vodíka v jadre prekoná o 500 miliónov rokov. Najneskôr o 1,1 miliardy rokov však aj ona opustí hlavnú postupnosť.

Ďalšou mladou premennou hviezdou je modrá AE Aurigae (obr. vľavo) vo vzdialenosti 1 450 ly. Rozsah jej magnitúd je 5,4 až 6,1. Keby časť jej žiarenia nepohltil medzihviezdny prach, na našej oblohe by mala až o 0,8 vyššiu magnitúdu. Táto masívna hviezda, najmenej 17-krát ťažšia ako Slnko, patrí do zriedkavého spektrálneho typu O. Teplota na jej povrchu dosahuje podľa rozličných predpokladov 33 000 K až 36 500 K, odhad svietivosti sa pohybuje od 26 000-násobku po 33 000-násobok svietivosti Slnka. Priemer je päťnásobkom priemeru Slnka. Jej osudom bude explózia supernovy. Pri svojom putovaní vesmírom AE Aurigae práve prechádza cez nesúvisiace prachové mračno, ktoré osvetľuje a zároveň vybudzuje k žiareniu (pozri nižšie). Astronómovia predpokladajú, že AE Aurigae je zložka bývalej dvojhviezdy, ktorej spoločníkom bola μ Columbae. Obe hviezdy sa od seba vzďaľujú rýchlosťou 200 km/s. Hypotéza hovorí, že k ich rozdeleniu došlo asi pred dvoma miliónmi rokov, a to blízkym priblížením k Trapézu v Orióne.

429px-M37Súhvezdím Povozníka prechádza Mliečna cesta, aj keď je málo výrazná, pretože táto oblasť Mliečnej cesty sa nachádza oproti galaktickému stredu. Napriek tomu Povozník obsahuje celý rad otvorených hviezdokôp, ktoré sa dajú pozorovať aj malým ďalekohľadom. Tri najjasnejšie, M 36, M 37 a M 38 sa nachádzajú v južnej časti súhvezdia, v oblúku, takmer na priamke. Najjasnejšia z nich je veľmi bohatá M 37 (NGC 2099, obrázok vpravo), ktorá leží v tom istom zornom poli triédra ako hviezda θ. Táto otvorená hviezdokopa je hustá, zložená z hviezd podobných jasností. Obsahuje asi 150 členov v rozsahu jasností od 9 do približne 12,5 magnitúd. Celkový počet hviezd je okolo 270, podľa iného zdroja až 1 800. V južnej časti kopy sú niektoré hviezdy usporiadané do reťazca tvaru S, ktorý je v strede hviezdokopy zakončený oranžovou hviezdou. Ak je pravdivý údaj o vzdialenosti M 37 od Slnka – 4 560 ly – potom má táto hviezdokopa priemer 45 ly.

M 36 (NGC 1960) má z tejto trojice najmenšiu plošnú jasnosť. Už v triédri púta pozornosť, no jej krása vynikne najmä na astrofotografii. Aj ona je pomerne bohatá na hviezdy. 60 z nich má jasnosť medzi 9. a 14. magnitúdou. Tie sú sústredené v priestore s priemerom 23 ly. Jej najjasnejšie hviezdy tvoria sklonený kríž. Vzdialenosť M 36 od nás je uvádzaná v rozsahu 4 100 – 4 240 ly. Medzi najjasnejšie členy tejto hviezdokopy patrí v strede ležiaca dvojhviezda, ktorej zložky majú magnitúdu 8,9 a 9,2 a odstup 10,7′.

Hviezdokopa M 38 (NGC 1912) sa nachádza asi 2,5° severozápadne od M 36. Tvorí ju približne od 100 do 150 hviezd s jasnosťou medzi magnitúdami 8 a 12. Vek jej členov dosahuje okolo 200 miliónov rokov. Existujú náznaky, že aj táto hviezdokopa by mohla patriť do asociácie Auriga OB1, ale vek jej hviezd s touto teóriou nejako nesedí. Jej najjasnejšou hviezdou je žltý obor 900-krát jasnejší než Slnko. Spolu s ďalšími jasnými hviezdami sa v nej dá nájsť obrazec pripomínajúci zmenšeninu Perzea alebo grécke písmeno π. Priemer kopy je podľa rozličných zdrojov zhruba 25 – 32 svetelných rokov. Aj jej okolie je pomerne bohaté na hviezdy. Vzdialenosť hviezdokôp M 36, M 37 a M 38 sa pohybuje medzi 4 000 až 4 700 svetelnými rokmi. Všetky tri sa dajú nájsť aj poľným ďalekohľadom s dobrou svetelnosťou. Výnimočne ich možno zazrieť aj voľným okom. Najkrajší dojem však vyvolávajú, keď sa pozorujú ďalekohľadom s priemerom objektívu aspoň 6 cm pri priaznivom zväčšení a veľkom zornom poli.

NGC 1907 je tiež otvorená hviezdokopa, ktorá leží v bezprostrednom susedstve s M 38 a možno ju s ňou pozorovať v rovnakom zornom poli. Má asi 40 hviezd 10. hviezdnej veľkosti a slabších. Tie sa tiesnia v priestore s priemerom len 6,5 ly. Ide teda o hustú hviezdokopu. Starší zdroj udáva, že má magnitúdu 10,3. Jej vzdialenosť býva uvádzaná v rozsahu 4 000 ly až 4 500 ly.

V severnej časti súhvezdia leží NGC 2126, roztrúsená skupina asi 20 hviezd s jasnosťou medzi 11 a 14 magnitúdami. Na severovýchodnom okraji tejto hviezdokopy sa nachádza jedna hviezda 6. magnitúdy. Ďalšími otvorenými hviezdokopami sú NGC 2192, ktorá má asi 25 hviezd približne 12. magnitúdy a slabších, na hviezdy chudobná NGC 2281 s 30 hviezdami s jasnosťou 7 a menšou v priestore s priemerom 24 ly, a NGC 1857, ktorá obsahuje 45 hviezd s jasnosťou do 8 magnitúd. NGC 2281 a NGC 1857 je možné pozorovať aj s poľným ďalekohľadom s dobrou svetelnosťou, alebo s menším teleskopom. Ťažšie sa pozoruje NGC 1883, lebo táto hviezdokopa má asi len 20 hviezd, ktoré nepresiahnu 13. magnitúdu. NGC 1664 sa nachádza v západnej časti súhvezdia Povozník, takmer na hranici so súhvezdím Perzea. Obsahuje asi 40 hviezd 11. magnitúdy a slabších.

NGC 1893 je ďalšia mladá otvorená kopa s vekom zhruba 4 milióny rokov. Jej hviezdy excitujú blízku emisnú hmlovinu IC 410. Tá vyzerá ako hrubšia verzia známej hmloviny Kosák v Labuti. Je dosť slabá, má tvar podkovy, a pretkávajú ju žiarivé hviezdy. Možno ju pozorovať na temnom mieste s ďalekohľadom priemeru 20 cm a O III filtrom. Astrofotografia v nej ukáže útvary nazývané žubrienky, oblasti hustejšieho prachu a plynu s dĺžkou približne 10 ly. Lemujú ich jasné brázdy ionizovaného plynu. „Chvosty“ žubrienok smerujú preč od centrálnej hviezdokopy. Na ich „hlavy“ pôsobia hviezdne vetry a žiarenie centrálnej hviezdokopy. Pravdepodobne v nich vznikajú hviezdy. IC 410 leží asi 12 000 ly ďaleko.

Napokon sa tu nachádza ešte na hviezdy bohatá otvorená hviezdokopa Stock 8, ktorej 45 hviezd zaberá na oblohe plôšku s priemerom 4′. Jej magnitúda je však až 10,2. Leží v zdanlivej tesnej blízkosti kôp M 38 a NGC 1907.

Hmlovina Horiaca hviezda alebo hmlovina Flamingovej hviezdy (IC 405) sa premieta do blízkosti IC 410, leží však omnoho bližšie. Je viditeľná aj v malých ďalekohľadoch, ale pekne vynikne najmä na astrofotografiách. Názov dostala podľa plamenného výzoru, ktorý pretkávajú tmavé filamenty zo zŕn bohatých na uhlík pripomínajúce dym z ohňa. Hmlovinu núti k žiareniu horúca modrá hviezda AE Aurigae. IC 405 má rôzne odtiene červenej, fialovej až modrej farby, a je súčasne emisnou aj reflexnou hmlovinou. Jej zdanlivý priemer je 30,0′, skutočný asi 5 svetelných rokov, a nachádza sa od nás vo vzdialenosti 1 500 svetelných rokov. Leží na súradniciach α = 5h 16′ 45″, δ = +34° 16′ 44″.

Aurigidy sú slabý a nepravidelný meteorický roj, ktorého častice zrejme pochádzajú z kométy Kiess. Zem naposledy prešla týmto rojom meteoroidov v roku 2007. Predchádzajúce prelety sa uskutočnili v rokoch 1935, 1986 a 1994.

Poloha: Povozník je pomerne nápadným zimným súhvezdím, ktoré leží medzi Polárkou a Oriónovým pásom a zároveň medzi Blížencami a Perzeom. Jeho obrazec má tvar podkovy s jasnou hviezdou Capellou v strede ohybu. Capella je u nás tesne cirkumpolárna hviezda, ale v najjužnejších častiach Európy už celé súhvezdie zapadá pod obzor. Od 60. stupňa severnej zemepisnej šírky na sever je už naopak celé súhvezdie cirkumpolárne. Capellu možno ľahko nájsť ako najvrchnejšiu hviezdu Zimného šesťuholníka, nazývaného tiež Zimné G. Dá sa vyhľadať aj pomocou Veľkého voza: spojnica hviezd Megrez a Dubhe ukazuje takmer presne na Capellu. O polnoci toto súhvezdie kulminuje v prvej polovici decembra. Stred obrazca podkovy vtedy dosahuje výšku 80° nad južným obzorom.

Rozloha v štvorcových stupňoch: 657

Hraničiace súhvezdia: Blíženci, Býk, Perzeus, Žirafa, Rys

 

Hviezda

α (RA)

δ (DEC)

Vzdialenosť

(ly)

Rýchlosť

(km/s)

Mv

spektrálny typ

α Capella

5h 17′ 18″

+46° 00′ 40″

42

+30

0,1

G5 IIIe + G0 III

β Menkalinan

6h 00′ 09″

+44° 57′ 07″

82

-18

1,9

A2 IV

δ

6h 00′ 13″

+54° 17′ 24″

140

+10

3,7

K0 III

ε Almaaz

5h 02′ 34″

+43° 50′ 21″

2 038

-3

3,0

F0 Iae

 ζ Hoedus I

5h 03′ 04″

+41° 05′ 29″

788

+11

3,7

K4 II + B8 V

θ

6h 00′ 18″

+37° 12′ 58″

173

+29

2,6

A0pSi

ι Hassaleh (Al Kab)

4h 57′ 32″

+33° 10′ 55″

512

+18

2,7

K3 II

λ

5h 19′ 08″

+40° 05′ 57″

41

+67

4,7

G1 V

Povoznik cierny
Pôvod obrázkov:

 

Ukážky ďalších súhvezdí nájdete tu.


Na základe tohto textu vznikli nasledovné články:

Mohlo by vás zaujímať

 

 



Súhvezdia od Andromédy po Žirafu Populárna veda


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.