História vzniku mojich románov je vždy bláznivá. A pri posledných rukopisoch sa ich bláznivosť dokonca stupňuje. Po vzniku Tristodesať kelvinov som si hovorila, že šialenejšie to už byť nemôže. Po vzniku Apokalypsy som si hovorila, že šialenejšie to už byť naozaj nemôže. Ale potom prišla Moja súkromná knižnica, ktorá si svojich predchodcov bez problémov strčila do vrecka. Knižka, ktorá má iba tretinu rozsahu Tristodesať kelvinov, ale jej pôrod trval dvakrát dlhšie. A „iba dvakrát“ dlhšie jedine v prípade, že začiatok jej pôrodu datujeme do roku 2015, čo, ako uvidíme, je mimoriadne sporný dátum.
Ja v auguste 2003 v bazéne u rodinných priateľov. Aj pri čľapkaní sa v tejto vode som tvorila Moju súkromnú knižnicu. V hlave dieťaťa na fotke už táto kniha existuje…
Ako istotne viete z článku Ako vzniká román, každý môj román sa začína rodiť už roky predtým, ako sa začína písať (jedinou výnimkou bol Tristodesať kelvinov, ktorý som začala písať desať mesiacov po začiatku jeho vzniku). Prvopočiatok Mojej súkromnej knižnice sa tak datuje do roku 2003. Bol to mimoriadne tvorivo plodný rok, v ktorom započali svoju existenciu aj romány Príbeh Padajúcich Hviezd, Večnosť omylov či Nula kelvinov. Emocionálne silný príbeh s autobiografickými črtami sa rýchlo zaradil na čelo peletónu mojich najobľúbenejších plánovaných románov. Vďaka tomu, že niesol silné autobiografické črty a riešil problém, ktorý ma samú veľmi zaujímal, bol dokonca u mňa obľúbenejší než Druhá planéta, Príbeh Padajúcich Hviezd a Večnosť omylov, o Apokalypse ani nehovoriac. Predbehli ho iba romány Čierna diera a Nula kelvinov (Tristodesať kelvinov a Úvod do teórie chaosu vtedy ešte neexistovali ani v mojej hlave; neviem, ako by tento rebríček vyzeral aj s nimi). Takmer som si ani nevšimla, že Moja súkromná knižnica z nich ako jediná nie je sci-fi. Nápady na nie-sci-fi romány u mňa neboli žiadnou raritou, hoci tak vysoko v rebríčku sa žiadny iný ani zďaleka neprebojoval.
Nasledovala klasická história: zjavovanie sa úryvkov v poprehadzovanom poradí, úryvkov pre mňa veľmi silných a veľmi nabudzujúcich. Takto uplynuli zhruba dva roky. A potom sa stalo pre neskoršiu tvorbu Mojej súkromnej knižnice niečo zásadné: napísala som jednu z jej scén. Lenže ja som ju nezapísala len tak obyčajne. Neklamem, že tento príbeh je pekne šialený.
Ja som totiž v 16 – 17 rokoch, popri písaní Príbehu Padajúcich Hviezd a Súhvezdí od Andromedy po Žirafu, totiž písala aj niečo iné. Niečo… ako to len nazvať? Dajme tomu psychohygienu, to je asi najbližší pojem. Riešila som totiž v živote obrovské problémy. Možno si poviete, ktorý teenager nerieši, lenže tie moje boli diametrálne odlišné od problémov iných dospievajúcich. A tak som sa s nimi pokúšala vyrovnať cez fantázie, v ktorých som ja ako hlavná postava za použitia fantasy síl s nimi bojovala. Väčšina tohto boja zostala iba v mojej hlave, ale zo zložitých dôvodov som sa rozhodla časť z neho aj zapísať. Nuž a v jednej z tých mojich bojových úloh zápasím s tým, že som postupne vtrhnutá do najhorších okamihov, ktoré prežívajú postavy rozličných mojich románov – prirodzene, vtedy ešte nenapísaných. Ocitla som sa napríklad v tele Dereka Watsona, keď mu zavolali s informáciou o Clydeovi Richardsovi. A ocitla som sa tiež v tele hlavnej hrdinky Mojej súkromnej knižnice, Melanie, v tzv. bazénovej scéne.
Toto psychohygienické dielo (áno, dokončila som ho, už ani neviem či pred alebo po Príbehu Padajúcich Hviezd) som nemienila vo svojej situácii dať nikomu prečítať. Považovala som za veľmi pravdepodobné, že sa bude čítať až po mojej smrti. Darmo budete hackovať moje súbory, existuje iba v rukopisnej podobe – v dvoch rukou písaných verziách na dvoch vzájomne vzdialených miestach Slovenska. Ale existuje a ak je možné z papiera a atramentu nejako určiť presný vek, potom je neotrasiteľným dôkazom, že román Moja súkromná knižnica existoval už v roku 2004. Presne tak, 22 rokov pred svojím dopísaním.
Hoci v tých časoch zaznamenanie úryvku románu často znamenalo úplne zahlušiť jeho tvorbu, tvorba Mojej súkromnej knižnice (a evidentne aj Večnosti omylov) naďalej pokračovala. Nemala také dlhé spojité tvorivé obdobia ako iné romány, nemala obľúbené miesta, obľúbené časti roka, dokonca ako jediný zo všetkých mojich románov ani obľúbenú hudbu. Kúsky textu do mojej hlavy kĺzali tak akosi popri iných dielach.
Napokon prišiel rok 2010, rok, v ktorom som usúdila, že táto knižka je zhruba z troch štvrtín hotová. V tej dobe sa stala mojim najhotovejším nezapísaným dielom. A preto som sa rozhodla, že ju zapíšem ako svoj šiesty román, teda po Nula kelvinoch. V tomto roku som mala mimoriadne veľa voľného času, bol to posledný rok s takým množstvom voľného času, že som nevedela, čo s ním. Využiť ho na napísanie ďalšej knihy sa zdalo byť úplne logické.
Lenže život nefunguje logicky.
Miesto, na ktorom prebehol prvý pokus o napísanie Mojej súkromnej knižnice.
V júli, u starkých, som začala knižku písať, mimochodom na tom istom mieste, kde som dopisovala aj Nula kelvinov a prišiel mi nápad na Tristodesať kelvinov. Išlo mi to ťažko. To mi pripadalo normálne, vždy to ide ťažko. Lenže toto išlo až podozrivo ťažko. Obzvlášť vzhľadom na jednoduchosť námetu. Nechápala som to – pol roka predtým som sa dokázala prehrýzť cez písanie románu viacerých dejových línií, komplikovaných udalostí a zvratov, množstva odlišných postáv vrátane veľmi rozdielnych odo mňa. A teraz neviem napísať jednoduchý príbeh s jedinou dejovou líniou s hlavnou postavou podobnou mne a riešiacou podobné problémy? Ale bolo to skutočne tak. Nevedela som.
Príčiny tohto zlyhania sú komplikované, ale dajú sa zhrnúť pod pojmom príliš zlé psychické rozpoloženie. Rok 2010 bol najťažším rokom môjho života – áno, navzdory voľnému času! Aj ja sa divím. Lenže prežívala som syndróm vyhorenia z Wikipédie. Prežívala som nezáujem vydavateľstiev o moje knižky všeobecne a Nula kelvinov konkrétne. Celú jar som ním bombardovala vydavateľstvá a v lete som sa nevedela sústrediť na nič iné než na to, kedy konečne odpovedajú. Prežívala som tvorivú krízu, nevedela som sa vyrovnať s koncom obdobia intenzívnej tvorivosti v dospievaní. A prežívala som ešte veľa, veľa ďalších zlých vecí. Nevedela som sa skrátka vžiť do role úspešnej spisovateľky, keď som nestála vydavateľstvám ani za odpoveď. A tak sa mi stalo niečo, čo sa mi nestalo celých osem rokov predtým – začatý román som nedopísala. Vzdala som ho po cca 60 normostranách. Bola som presvedčená, že ten rukopis je čosi príšerné a nemala som ho preto bohvieako zálohovaný, ale ani som ho nezmazala. Nie som typ, ktorý po sebe páli mosty.
To, že som po piatich dokončených rukopisoch zase prestala dokončovať, ma tiahlo ešte viac ku dnu. Našťastie, len krátko. Lebo potom sa zjavila nádej na vydanie Nula kelvinov, naplno sa rozbehla tvorba a neskôr aj písanie Tristodesať kelvinov, a malo ma čo zamestnávať, bolo na čo upínať nádeje. Ale už aspoň vidíte, prečo som pri písaní Tristodesať kelvinov zažívala až taký strach. Nedokončená Moja súkromná knižnica ma mátala.
Bohužiaľ, Tristodesať kelvinov bol ojedinelý fenomén. Žiadny nový román sa mi po ňom už nezjavil (ak nerátame tretí diel kelvinovskej série). A Moja súkromná knižnica, síce poriadne prihlušená neúspechom prvého pokusu o jej napísanie, po rokoch opäť začala nesmelo precitať. A ja som sa jedného januárového dňa v roku 2015 ocitla v akomsi spisovateľskom vákuu. Nebolo čo písať. Dokonca ani len Súhvezdia nie, lebo boli práve na posudku. A tak mi, bez slávy a fanfár, znova napadla Moja súkromná knižnica. No nie dokončiť ju. Začať ju písať odznova. S lepšími autorskými aj životnými skúsenosťami. Uvedomila som si totiž ďalšiu vec, ktorá spôsobovala, že sa mi v roku 2010 písalo tak ťažko – nemala som šajnu o tom, ako sa romány vydávajú a čo sa vôbec deje po vydaní kníh. Teraz som však už bola bližšie k veku hlavnej postavy a mala som za sebou dve publikácie. A tak som písanie rozbehla znova. Bez toho, aby som si otvorila tú prvú verziu – nemala som na to odvahu. A hoci dej mojich románov býva pevne daný, zámerne som začala inou scénou s tým, že prológ možno dopíšem neskôr.
Zase to išlo ťažko, ale, ako som už spomínala, to je normálka. Už to však aspoň šlo o chlp ľahšie ako v prvom prípade. Mala som pocit, že výsledok je hrozný, ale pred dokončením písania mám vždy pocit, že výsledok je hrozný. Aspoň už nebol až taký hrozný ako na prvý raz.
A navzdory tomu som rukopis zase nedokončila.
Prečo? Ja už ani neviem… po tridsiatke, alebo možno po covide, mám už pamäť ako rešeto. Možno preto, že som musela obnoviť prácu na Súhvezdiach. Možno preto, že psychotriler je ťažší žáner ako vyzerá – väčšina drámy sa odohráva len v hlave hrdinov, ale neustále ma prenasledovala otázka, či tieto rozsiahle myšlienkové pochody nebudú čitateľov nudiť, pretože nie sú akciou. Možno preto, že mi prišli ďalšie nápady do takmer hotových Tristodesať kelvinov. A možno preto, že môj život bol stále ešte príliš vzdialený realite bohatej spisovateľky Melanie. Každé písanie visí po väčšinu svojho času na vlásku, stačí málo, aby sa pretrhol. A ja som ho nechala pretrhnúť. Nechala som sa odniesť od písania inými povinnosťami, ktorých bolo po skončení vysokej školy priveľa. Azda zohralo svoju úlohu aj to, že už som si akosi zvykla na rolu Mojej súkromnej knižnice ako večne nedokončeného rukopisu. A možno aj to, že som sa bála, že prostredníctvom neho prezradím o svojej tvorbe priveľa.
Ubehli ďalšie dva roky. Dostala som sa do Melaninho veku. Stále nebolo veľmi čo písať. Našiel sa kúsok voľného času a tak som oprášila písanie Mojej súkromnej knižnice. Nešla som tretí raz od začiatku, nadviazala som na druhý prerušený text. Cítila som, že sa dostávam cez zlomový bod ležiaci niekde na hodnote 100 – 120 strán, po ktorom je už mojej knihe súdené byť dokončenou. Stále sa mi písala ťažko, ale svitlo vo mne svetielko nádeje, že tentoraz sa to už podarí.
Zase ma niečo rozptýlilo!
Bum, písanie opäť pozastavené, tentoraz na rovných osem rokov. Vydávanie, korektúry, vydávanie, korektúry… proste plná vyťaženosť. Do toho návrat do univerza Padajúcich Hviezd, v rámci ktorého som, zjednodušene povedané, napísala v tomto období dva romány. Plus celkový počet mojich zamestnaní stúpol na štyri. Asi je (konečne) pochopiteľné, že ďalší román už fakt nebolo kde vopchať. Alebo nie? Dobre, priznávam, že kedysi bol pre mňa lepší ako Príbeh Padajúcich Hviezd a Apokalypsa, mal teda mať podľa tejto logiky v písaní prioritu. Lenže Príbeh Padajúcich Hviezd sa dostal do aktívnej tvorby, v ktorej ide písanie, zjednodušene povedané, jedna báseň. A ešte aj polochcíplá Apokalypsa sa mi ťahala na papier ľahšie ako Moja súkromná knižnica, ktorú druhý nevydarený pokus o napísanie prihlušil ešte silnejšie než v prvom prípade.
Po dopísaní Apokalypsy v lete 2023 by už konečne bol čas vrátiť sa k Mojej súkromnej knižnici. Lenže malér – reakcie na Apokalypsu ukázali, že čitatelia majú obrovský problém prijať hrdinku, ktorá mi je podobná. A podobné skúsenosti som mala už aj so staršími príbehmi. Prirodzene, že sa vo mne rozvinula obava, že sa rovnako budú stavať aj k Melanie. A čím dlhšie dielo stojí, tým ťažšie sa znova rozpísava. Takže hoci zase nebolo čo písať, Moja súkromná knižnica prichádzala do úvahy ešte menej než predtým. Medzitým niekde síce nastalo obdobie, v ktorom som sa pokúsila k Mojej súkromnej knižnici vrátiť. No napísala som sotva dva odseky a bolo mi jasné, že to nejde.
Lenže ja som mala taký záväzok „jedno literárne dielo ročne“. Väčšinou mi ho pomáhali vykryť poviedky. No v roku 2025 to vyzeralo biedne aj s poviedkami. Ako sa rok blížil ku koncu, intenzívne som premýšľala, čím by som naplnila kvótu. A napokon som dospela k Mojej súkromnej knižnici. Nešlo to skoro o nič lepšie než pri poslednom pokuse. No naveľa-naveľa sa román prebudil a trošičku mi s niektorými scénami pomohol.
A pomohla som si aj inak. Keď som sa dostala k bazénovej scéne, pekne som ju odpísala z tej mojej prastarej psychohygienickej fantasy. Pretože aj keď to bola pre mňa scéna mimoriadne silná a dôležitá, dve desaťročia sú predsa len priveľa na to, aby som si ju po nich ešte podrobne pamätala. A v troch štvrtinách románu som sa konečne odhodlala otvoriť aj tú jeho starú, nedopísanú verziu. Bola naozaj veľmi zlá. Nechápem, ako som po niečom takom, ako bolo Nula kelvinov, mohla písať niečo také slabé. Ale zase, poskytla mi pár cenných čriepkov a informácií, ktoré budem musieť do svojej novšej Mojej súkromnej knižnice zapracovať, lebo sú dôležité a skoro by som na ne aj zabudla. Dokonca som skopírovala aj časti pôvodného textu – do prológu, ktorý som dopísala až spätne, po záverečnej scéne knihy. Ale veľmi som ich upravila a ešte budem upravovať, lebo to pôvodné, to bolo fakt totálne nanič.
Len tak mimochodom, kvótu roku 2025 som aj tak nenaplnila. Dala by som to, keby ma nebola skolila strašná chrípka, kvôli ktorej som asi týždeň nerobila na vôbec žiadnom zamestnaní. A aj potom som sa rozhýbavala len veľmi pomalinky.
Dá sa teda považovať za začiatok písania Mojej súkromnej knižnice už rok 2004, keď bola napísaná bazénová scéna? Dá sa zaň považovať rok 2010, keď prebehol prvý neúspešný pokus o napísanie, z ktorého som si ale napokon do výsledného textu niečo vzala? Dá sa hovoriť, že písanie prebiehalo do roku 2026 (nech už bol začiatok hocikedy), keď prebiehalo len v niekoľkých krátkych obdobiach oddelených rokmi bez písania? Ja naozaj neviem, ako mám o vzniku tejto knihy rozprávať – v prípadoch, že nemám možnosť vyrozprávať celú túto históriu aspoň na tej úrovni, ako som ju vyrozprávala tu vám.
Aké je písať knihu viac než dvadsať rokov potom, ako ste ju vymysleli? Ako sa dalo čakať, úplne nafigu. Za predpokladu, že nespolupracuje, lebo Príbeh Padajúcich Hviezd spolupracoval a to bola teda iná káva.
Bude stáť Moja súkromná knižnica za to? Netuším. Osobne mám pocit, že je to môj najslabší rukopis zo všetkých, azda okrem Čiernej diery, ktorý som tiež poriadne pohnojila.
Kedy ho vypustím aspoň medzi testovacích čitateľov? Tak skoro rozhodne nie. Povedzme, že s výnimkou prológu vyzerá prvá polovica knihy ako-tak, lebo pred každým obnovením písania som si ju znova prečítala, aby som bola v obraze, a teda aj upravila. Tieto opravy prebehli s veľkým odstupom, takže boli kvalitné. Lenže aj do týchto pasáží treba integrovať prvky z verzie z roku 2010, na ktoré som už pri písaní v roku 2015 a neskôr zabudla. Kiežby som mala odvahu otvoriť tú prvú nedokončenú verziu skôr! No a druhá polovica, tak ako aj prológ, budú potrebovať extrémnu údržbu, na ktorú akosi popri vydávaní Príbehu Padajúcich Hviezd a ďalších vecí nie je zatiaľ čas. No aspoň je po neuveriteľnom počte rokov zachránená pred ďalším zabúdaním – a to je hlavné…
Napísať odpoveď