Prvýkrát zverejnené na stránkach Vydavateľstva Príbeh 25. februára 2025

Mgr. Jana Plauchová (*8. september 1987, Banská Bystrica) je slovenská spisovateľka, autorka sci-fi a populárno-náučnej literatúry. Vyšlo jej päť vedecko-fantastických románov a jedna populárno-náučná kniha. Bola označená za jedinú výrazne sci-fi prezentujúcu slovenskú autorku súčasnosti. Podľa spisovateľky Alexandry Pavelkovej jej v súčasnosti patrí na Slovensku prvenstvo v žánri hard sci-fi. Vydala päť románov, jednu populárno-náučnú knihu a príručku o písaní.

Okrem literárnej tvorby sa venuje aj rukodielnej tvorbe. Od roku 2018 predáva handmade dekorácie prevažne z prírodných a recyklovaných materiálov. Predáva na internetovom portáli Sashe.sk a jarmokoch a predajných výstavách. (Viac informácií nájdete na našej WIKI.)

Pri príležitosti predstavenia autorkinej tvorby prinášame krátky rozhovor.

Ako by si charakterizovala svoju tvorbu?

Jedným slovom ako pestrú. Áno, s výnimkou jednej náučnej publikácie sa všetky ostatné moje dielka radia do sci-fi, dokonca do podžánru hard sci-fi. Ja ich ale rovnakou mierou ako hard vidím aj ako soft sci-fi, navyše sú z veľmi rozdielnych prostredí. Je to tvorba skôr pre náročnejšieho čitateľa, ktorý chce ísť trochu do hĺbky, vedeckej aj psychologickej. Moje knihy majú presahy do ďalších žánrov, niektoré do young adult, iné do trileru, jeden román do hororu. Okrem toho píšem a verím, že onedlho začnem aj publikovať, tiež fantasy, zatiaľ len ako poviedky.

Vraví sa, že najobľúbenejšou knihou spisovateľa je tá, ktorú práve píše. Platí to aj v tvojom prípade, alebo je ti niektorá z tvojich kníh obzvlášť blízka?

Tá, ktorú som napísala naposledy, román Apokalypsa, to určite nebola. 🙂 Všetky predošlé som mala zafixované ako takzvané veľké romány, ktorých základy som z podstatnej časti položila už na základnej a strednej škole, kým posledný rukopis je tzv. malý román, pretože jeho obsah je nový (hoci jeho názov a jednovetový popis som poznala už na strednej škole) a pri jeho tvorbe som cítila len zlomok toho nadšenia, čo pri predošlých. S jeho výnimkou mám každú zo svojich kníh veľmi rada. V niektorých ohľadoch sa nedá povedať, ktorú mám radšej – tak, ako rodič má rovnako rád všetky svoje rozdielne deti. V iných ohľadoch som však schopná zostaviť si rebríčky ich obľúbenosti, ktoré sa však od seba líšia podľa toho, či hodnotím môj ideál knihy – tak ako mala vyzerať – alebo o jej reálnu podobu. Tak či onak v týchto rebríčkoch zo všetkých doteraz vydaných kníh je na prvom mieste Tristodesať kelvinov, tesne nasledovaný prvým dielom tejto série, Nula kelvinov.

Písanie ktorej knihy bolo pre teba najťažšie?

Každá kniha mala nejaký dôvod, prečo sa mi písala extrémne ťažko. Zhrnula som ich v blogu Ôsmy raz a stále po prvýkrát, kde vysvetľujem, prečo aj písanie ôsmeho románu bolo bezmála také náročné ako písanie prvého. Ale podobne ako v obľúbenosti mojich kníh, aj v náročnosti ich písania, napriek tomu, že sú si v mnohých ohľadoch rovné, možno zostaviť nejaký rebríček. A na prvom mieste v kategórii najťažšie písanej knihy je tá, ktorú som písala ako úplne prvú, rukopis Príbeh Padajúcich Hviezd. Pri písaní románu totiž vždy zažívam nesmiernu úzkosť, ktorá ale po každej ďalšej dopísanej knihe o kúsok oslabne.

Kde čerpáš inšpiráciu pre svoje sci-fi príbehy?

Z ničoho. Ale vážne, moje najlepšie nápady sú tie, ktorých pôvod absolútne neviem odvodiť. Nevyzerajú, že by mali niečo spoločné s hocičím, čo som kedy čítala, videla či dokonca sama zažila.

Iné nápady pochádzajú z čítania zaujímavých faktov a nevysvetliteľných záhad alebo nevyriešených problémov vo vesmíre či v živej prírode. Neraz ma tiež nakopne, keď sa mi nepáči, ako nejaký autor literárne spracoval určitú tému a chcem ju podať úplne inak.

K mojim posledným trom poviedkam ma zase inšpirovalo porotcovanie Martinus Ceny Fantázie v ročníku s rekordným počtom príspevkov. Neinšpirovalo ma však to, čo v súťažných poviedkach bolo, ale to, čo v nich nebolo. Na vzorke vyše tristo poviedok som videla, kde sú v súčasnom písaní tematické diery, o čom sa v (slovenskej) fantastike nepíše, a teda o tom pokojne môžem písať ja.

Sú niektoré príbehy inšpirované skutočnými udalosťami?

Môj vlastný život je veľmi nevhodný zdroj inšpirácie, to mi reakcie čitateľov neustále dokazujú. Nemám také zážitky, skúsenosti, presvedčenia a emócie, o ktorých by ľudia chceli čítať. Čím myslím nielen to, že ich odmietajú v pôvodnej podobe, ale nezaujímajú ich a nerozumejú im ani vtedy, ak sú fantáziou rozriedené na hodnotu okolo 50%.

Ak však pod skutočnými udalosťami nemyslíme len udalosti, ktoré sa stali mne alebo v mojom okolí, v tom prípade áno, skutočnými udalosťami sú moje knihy inšpirované dosť. Jeden príklad za všetky je havária raketoplánu Columbia v roku 2003, ktorá inšpirovala doposiaľ štyri moje románové rukopisy, z toho dva vydané a tretí pripravovaný na vydanie.

Kam siahajú tvoje spisovateľské začiatky? Čo ťa priviedlo k písaniu?

Je to trochu komplikované. Mám dva spisovateľské začiatky: písanie a seriózne písanie. „Knižky“ som sa pokúšala písať už od veku sedem rokov, keď som sa naučila písať. Prvotný dôvod ťažko vysvetliť, skrátka som sa odjakživa chcela deliť o svoje príbehy, myšlienky a pocity, od nepamäti som chcela tvoriť a aj poučovať. 🙂 Moje prvé práce však boli spočiatku hlavne ilustrácie s niekoľkými pravopisne nesprávnymi slovami a rozsahom 3 – 4 strany. Neskôr podiel písanej časti pribúdal a ilustrácie sa zmenšovali. Začala som sa pokúšať aj o náučnú literatúru. Väčšinu týchto raných dielok som nedokončila, no ak náhodou aj áno – spomínam si na tri také – sama som uznala, že to nie sú plnohodnotné knihy.

Celý druhý stupeň základnej školy som sa preto čoraz zúfalejšie snažila napísať plnohodnotnú knihu. Spravila som minimálne osem pokusov, žiadny sa mi nepodarilo dokončiť. Nápady, ktoré mi v hlave pripadali neopísateľne úžasné, sa po zapísaní nejakým záhadným kúzlom zmenili na extrémne strašné. Navyše v okamihu, keď som začala písať, alebo som si čo i len začala robiť poznámky, akákoľvek ďalšia tvorba danej knihy ustala. Pochopila som, že aby sa mi podarilo knihu napísať celú, musím ju už pred napísaním domyslieť úplne celú. A vďaka tejto novej taktike som, no až na strednej škole, dopísala moju románovú prvotinu, neskôr nazvanú Príbeh Padajúcich Hviezd. Začiatok jej písania v 16-tich rokoch beriem ako začiatok môjho seriózneho písania. Nielen preto, že z neho vzišla prvá rozsahom skutočná knižka nad sto strán. Aj preto, že táto knižka sa mi po dokončení nezhnusila. Jej myšlienky som neodvrhla, hoci forma, áno, tá bola spočiatku veľmi zlá. Ale o jej esenciu som zostala bojovať. Prerábala som ju. A v dvakrát vyššom veku, než v akom som napísala prvotnú verziu, tento rukopis konečne približujem k správnej úrovni.

Zároveň som na strednej škole dostala nápady na veľké množstvo románov, ktoré spracovávam dodnes. Boli to z môjho hľadiska veľmi silné príbehy a tak som už vtedy zistila, že spisovateľstvo je práca, ktorú skutočne z hĺbky duše chcem vykonávať.

Ktorí sú tvoji obľúbení autori?

Ťažko povedať. Od nijakého autora sa mi nekriticky nepáčilo všetko, čo sa mi od neho dostalo do rúk. Nijaké meno pre mňa preto nie je stopercentnou zárukou kvality. Ale aspoň medzi autorov, od ktorých som prečítala najmenej desať kníh a tie mnou dobre hodnotené výrazne prevažujú nad mnou zle hodnotenými, môžem zaradiť J. K. Rowlingovú, Stephena Kinga, G. R. R. Martina. Aj v ich prípadoch sa však cielene vyhýbam tým knihám, u ktorých je pravdepodobné, že mi tento dojem narušia.

Si skúsená autorka. Čo by si poradila začínajúcim spisovateľom? Čo potrebuje príbeh, aby bol úspešný, obzvlášť v žánri sci-fi?

Fúha, koľko strán mám na túto otázku? 🙂 Je toho veľa, čo chcem začínajúcim autorom povedať, a tak to už dobrých pätnásť rokov spisujem a zverejňujem. Mojou métou je dostať sa na sto článkov o tvorivom písaní, prirodzene, každý z nich na inú tému. Väčšina rád je všeobecných, platných pre všetky žánre, niektoré sú špecifické pre fantastiku a iné sú ešte špecifickejšie, pre sci-fi. Aj sci-fi príbeh je však „len“ príbeh a musí fungovať. Sci-fi prvky, u začínajúcich autorov často megalomanské, ako hrozba zničenia Zeme a podobne, samé osebe slabý príbeh nespasia a emócie nevyvolajú. A rozhodne nie vtedy, ak v nich je používaná nesprávna terminológia, čo býva ďalšia z elementárnych chýb pri písaní sci-fi. Nie, raketa rozhodne nie je to isté, čo kozmická loď a kozmická loď zase rozhodne nie je to isté, čo kozmická sonda. Keď píšete príbeh bez prvkov fantastiky, a uvediete, že hlavný hrdina nasadol do práčky zaparkovanej pred domom a odfičal ňou do Austrálie, asi uznáte, že sa čitateľ nebude sústrediť na hrdinove emócie a hlboké myšlienky, ale bojovať so záchvatom smiechu. A z toho istého dôvodu nie je vhodné písať, že kozmonaut nasadol do rakety a odfičal ňou do susednej galaxie.

Na čo sa môžu čitatelia tešiť? Prezradíš, na čom práve pracuješ?

Stále pracujem na posledných korektúrach už spomínanej prvotiny Príbeh Padajúcich Hviezd, aby mohla odísť do redakcie. Potom ma čaká ďalšie, hádam už definitívne, kolo revízií pre moju malú motivačnú knižku „Ako sa vyrovnať s autorským neúspechom a možno ho raz premeniť na úspech“. Či vyjde aj v papierovej podobe a u koho, to vám vôbec neviem sľúbiť. Chcela by som ju však sprístupniť minimálne ako e-knihu. A je takmer isté, že mojím ďalším beletristickým dielom po vydaní Príbehu Padajúcich Hviezd bude po prvý raz poviedková zbierka, do ktorej som len nedávno dopísala ďalší kúsok. Ešte predtým mi jedna doposiaľ nikde nepublikovaná fantasy poviedka vyjde v zbierke Neviditeľná zbierka cez Vydavateľstvo Príbeh.

Mohlo by vás zaujímať

• Rozhovor – Jana Plauchová na fandom.sk
• Janka Plauchová: „V sci-fi sa môžeme v priestore a čase vzdialiť od každodennosti“
• Multirozhovor – magická trojka
• Rozhovor pre Podporujme slovenských autorov
• Rozhovor pre portál Plutonium
• Rozhovor pre portál Knižné červy
• Moje začiatky vo fantastike
• Nie je prvotina ako prvotina
• Vývoj mojich tvorivých období