header image

 
 

Všeobecný blog

Blogové príspevky – úvahy, fejtóny – na rozličné témy nesúvisiace s literatúrou a Wikipédiou. Pre súvisiace s literatúrou pozrite Literárne zamyslenia, súvisiace s Wikipédiou nájdete v časti Wikiblog.

 

Už od útleho detstva sa stretávam s podivnou chybou v ľudskom myslení. Nazvala som ju syndrómom fiktívneho rizika. Zjednodušene povedané je syndróm fiktívneho rizika to, keď človek šalie strachom z rizika, ktoré je nereálne, respektíve veľmi málo pravdepodobné, a pritom ignoruje poškodzovanie, ktoré je nenápadné, no isté.

 

Svet je plný nedorozumenia. Stretávame sa s ním na každom kroku, každý deň. Míňame kvantá energie na obhajobu svojich názorov či vyvracaniu názorov iných, na presviedčanie, na argumentáciu. Čím je to? Korene nedorozumenia podľa mňa ležia v tomto ústrednom probléme.

Ide o zvláštny fenomén, ktorý vidieť všade, ale nehovorí sa o ňom nikde: Niekto predpokladá, že istý človek má isté vlastnosti či názory. A z čoho tento predpoklad vychádza? Z iných vlastností dotyčného. Je však tento predpoklad správny? Nie.

Hoci som celý život musela bývať v paneláku, nikdy som v ňom bývať nechcela. Prečo?

Tieto myšlienky som vyjadrila už pred mnohými rokmi v dielku Nechajte ma prejsť. Teraz však píšem túto úvahu, lebo sa mi zdá, že tento názor si zaslúži byť napísaný aj oveľa viac po lopate.

Toto nie je úvaha o klasickom klišé, aké sú sviatky komerčné a vytráca sa ich duchovná podstata. Táto úvaha sa týka osobnej podstaty mojich Vianoc.

Zarábanie na ľudskom nešťastí bol vždy dobrý biznis. Preto sa ako huby po daždi rozmohli motivačné knižky a články. Samozrejme, s cieľom to nešťastie ešte viac prehĺbiť, aby sa na ňom dalo zarábať aj ďalej. Čo iné ako väčšie rozľútostenie totiž vedia vyvolať žvásty, ktoré by som aj v najhoršej nálade vedela chrliť na tucty?

Často počujeme, aby sme sa nebáli robiť chyby. Aby nám v konaní nezabránil strach, ako zle niečo môže dopadnúť. Aby sme dovolili sebe aj druhým padnúť a potom zase vstať. Že najlepšie sa človek učí na vlastných omyloch. To všetko sú obľúbené motivačné kecy tých, čo nevidia vec z druhej stránky.

Ja som na internet prišla nadväzovať priateľstvá. Väčšina ostatných prišla nadväzovať nepriateľstvá. Čo s tým?

Neznášam, keď musím byť na niečo hrdá. Bez ohľadu na to, či je to niečo pozitívne alebo nie. Problém je totiž s chápaním samotného slova hrdosť. Ktoré sa až pričasto mýli s podobnými pojmami, ako je napríklad radosť.

Ajaj, aký provokatívny názov. A navyše nepresný. Reč bude totiž o nezdravo silných emočných prejavoch ľudí, ktorí zarputilo veria v existenciu mimozemského života. Že je to tým, lebo viera v mimozemšťanov je ich náboženstvom, som si samozrejme len domyslela. Rovnako však mimozemšťanfili nemajú problém domýšľať si rozličné divoké teórie o mne. Nuž, diskutujte potom s fantáziami.

Neodpovedať. To je na internete úplná samozrejmosť. Na e-mail, prípadne na súkromnú správu nejakého fóra, ale zostaňme pri mailoch. Tie sú dosť široká téma. A neodpovedanie na ne až príliš rozšírený fenomén nielen posledných rokov. Akoby bol e-mail odjakživa považovaný za nejakú mimoriadne podradnú formu komunikácie. Buď to, alebo je človek márne čakajúci na odpoveď považovaný za nejakú mimoriadne podradnú osobu.

Prečo si na internete nerozumieme? Na túto tému už toho bolo popísaného veľa. Uvádza sa množstvo dôvodov od neschopnosti „čítať“ druhého bez vizuálneho kontaktu, až po zabúdanie, že tam na druhej strane linky je tiež človek. Ja sa dnes zameriam len na jeden jediný z nich, ktorý nedorozumenie často spúšťa, a neraz prehodí obyčajnú výmenu názorov na vyššie obrátky. Je ním zámena toho, čo si myslíme, že daný človek napísal, s tým, čo naozaj napísal. Zjednodušene, mýlenie si dojmov s pojmami.

Živý alebo umelý? Táto otázka je dôvodom neutíchajúcej vojny medzi dvoma tábormi, ktorá naberá grády každoročne pred Vianocami. Stúpenci umelých stromčekov poukazujú na to, že drancovanie lesov kvôli dvojtýždňovej ozdobe je nezmyselné. Stúpenci živých stromčekov oponujú najčastejšie tým, že umelé nevoňajú.

S definíciou života bol odjakživa problém. Nevedia sa na nej zhodnúť odborníci ani laici. Sama som ju istého času dosť pretriasala na istých diskusných fórach. Ale až oveľa neskôr ma napadla jednoduchá a výstižná fráza: život je vlastne akákoľvek hmota, ktorá trpí. Čo netrpí, nežije. Kruté? Pesimistické? Smiešne? Ani nie.

Pomaly sa nám blíži ôsme výročie (ne)slávnej konferencie Medzinárodnej astronomickej únie. Tej, ktorá sa zapísala do histórie najmä tým, že na nej vyradili Pluto spomedzi planét Slnečnej sústavy. Ako vyzerá budovanie povedomia o novej podobe Slnečnej sústavy? Jedným slovom: zle. Kult Pluta je aj po ôsmich rokoch stále silný.



Všeobecný blog


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2017 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.